Predmet : Psychológia práce
Pracovná činnosť človeka z psychologického hľadiska
Práca je špecifickou činnosťou človeka, výlučne ľudskou záležitosťou, ktorou sa človek vyčlenil zo živočíšneho sveta. Prácu možno chápať z rôznych hľadísk - z hľadiska fyzikálneho, fyziologického, etického, ekonomického, sociologického a, samozrejme, psychologického (J.Rosina, 1967).
V sociologickom slovníku sa uvádza táto definícia práce:
Práca je základná sociálna činnosť, ktorá pomocou pracovných nástrojov pretvára prírodné predmety na úžitkové predmety, zabezpečuje tým materiálnu existenciu ľudskej spoločnosti a vytvára základné spoločenské hodnoty.
Prvky práce prenikajú do všetkých ostatných sociálnych činností, teda môžeme relatívne rozlišovať prácu a zábavu, prácu a hru, prácu a prežívanie voľného času“.
Na každej práci sa zúčastňuje celá osobnosť človeka ako somatopsychická jednota. Jednotlivé stránky osobnosti sa však pri rôznych druhoch práce zúčastňujú v nerovnakej miere.
Pri niektorých druhoch práce hlavnú úlohu majú svalové pohyby, pri iných nervové procesy v mozgovej kôre.
Tradičné rozdelenie práce na fyzickú a duševnú už dnes neplatí v plnej miere, pretože i pri tzv. fyzickej práci je dnes potrebné, aby si človek neustále zdokonaľoval svoje zručnosti a nadobúdal nové vedomosti, aby „pracoval sa sebe“.
Tradičné zamestnania, profesie zanikajú, stávajú sa nepotrebnými (napr.drotár, pomaly aj kominár a ďalšie), alebo nemôžu zamestnať taký počet pracovníkov ako donedávna.
Vznikajú však nové profesie, o ktorých naši predkovia nemali ani tušenia (napr. programátor).
Ukazuje sa, že najdôležitejšie je osvojiť si určité všeobecné zásady efektívnej práce a rozvíjať schopnosť adaptability, aby bolo možné v priebehu aktívneho života vystriedať dve alebo i viac profesií. Práve preto má veľký význam práca každého človeka na sebe, ide o osvojenie si takých návykov, ktoré sú užitočné nielen pre jeden úzky odbor, ale pre celú škálu pracovných činností.
Predpokladá to napr.:
• rozvíjanie tvorivého myslenia
• znalosť zásad organizácie práce a techník duševnej práce
• ovládnutie zásad rozhodovacieho procesu
• systémový prístup k problémom
• zvládnutie modernej organizačnej a počítačovej techniky ... (Vačková, 1996).
V tejto súvislosti sa javí ako dôležitá otázka - čo je dobrá práca, teda čo je potrebné k tomu, aby sme pracovali, bez ohľadu na pracovné miesto či špecializáciu, dobre, výkonne, efektívne.
Ďalšie výrazné zmeny, ku ktorým dochádza v pracovnej sfére je práca doma a flexibilita pracovného času.
Tradičné chápanie osemhodinovej pracovnej doby sa mení. Vytvárajú sa také profesionálne špecializácie, ktoré je možné vykonávať i doma, rozhodujúci je výsledok, nie miesto, kde pracovník úlohu rieši.
Začína sa využívať flexibilný pracovný čas, čím sa dosahuje využívanie pracovnej doby podľa potrieb organizácie a prípadných záujmov a potrieb pracovníka (napr. daňový poradca, agent poisťovne, programátor a rad ďalších povolaní - pracujú vtedy, kedy im to vyhovuje najlepšie, resp. kedy nájdu klientov najlepšie naladených prijať ich ponuku a pod.).
Otázky organizácie a racionalizácie práce rieši veľa odborníkov, teoretici i praktici, každý z nich vložil do tejto problematiky kus svojej individuality, zaslúžil sa o jej rozvoj.
Postupne sa vykryštalizovali také disciplíny, ako je veda o práci a veda o riadení.
Dodnes nemajú presne vytýčené hranice, ktoré by ich oddeľovali od iných vied (sú to teda medziodborové vedy), nemajú ustálenú terminológiu, ale jasný je ich cieľ, a to venovať pozornosť práci a riadeniu, prispievať k efektívnosti, racionalizácii, vyššej produktivite, zabrániť opakovaniu chýb a poskytnúť relatívne ucelené súbory praktických rád.
K významným osobnostiam rozvíjajúcim tieto disciplíny patria Le Chátelier, C.Bernard, K.Adamiecki, H.Fayol, R.W.Emerson, spomínaný F.W.Taylor, E. Mayo.
V bývalom Československu významným propagátorom myšlienok vedeckej organizácie práce bol S.Špaček.Jeho kniha „
Zdatností k úspěchu.
Zpracováno podle zásad vědeckého řízení“ vyšla v r. 1947. Poľský filozof, logik a metodológ vied T.Kotarbiňski konštituoval novú praktickú vedu, ktorú nazval praxeológia - disciplína o efektívnej činnosti.
Pojem práce charakterizoval takto:Práca je súhrn činov, ktoré majú charakter prekonania ťažkostí s cieľom uspokojiť podstatné potreby, ktorý sa týkajú závažných úloh a úloha je závažná vtedy, ak v prípade že ju nesplníme, budeme ohrození napr. stratou života, zdravia, prostriedkov obživy, osobnej slobody, spoločenského postavenia, cti, dobrého svedomia, radosti zo života a pod. (In: Janek, 1989, s. 64).
Uvedieme ešte niektoré teoretické závery, ktoré boli v rôznych dielach vyjadrené vo vzťahu k práci.
Aby mohol človek pracovať musí mať k tomu vytvorené vnútorné a vonkajšie podmienky či možnosti, a až potom môže pristúpiť k cieľavedomej činnosti.
Na druhej strane čím je viac ohraničený alebo limitovaný situáciami, podmienkami, v ktorých sa nachádza, tým viac sa zmenšuje okruh možností pre činnosť.
Vnútená situácia vzniká vtedy, ak konajúci nemá možnosť voľby a určitú činnosť vykonáva len preto, aby ho nepostihlo niečo zlé. Za bezvýchodiskovú situáciu sa označuje taký stav, v ktorom neexistuje vôbec žiadna možnosť niečo podniknúť.
Každá činnosť má mať svoj cieľ, ktorý usmerňuje motívy a stimuly. Pritom každý cieľ má byť: jasne formulovaný, reálny, realizovateľný a dostupný.
V prípade, ak ide o zložitú činnosť, je nutné si vypracovať plán. Aké sú vlastnosti dobrého plánu?
• Musí byť jednoduchý a prehľadný
• musí byť pochopiteľný pre toho, kto ho vypracoval
• musí byť účelný, splniteľný, musí mať vnútornú logiku a jasnú štruktúru
• musí byť dlhodobý a zároveň operatívny
• musí byť pružný a racionálny
• musí obsahovať termíny splnenia jednotlivých etáp
Každú ľudskú činnosť ovplyvňujú dva faktory:
1.Realizačné možnosti.
2.Organizácia práce a času.
Hospodárenie s časom sa dá dosiahnuť ak:
- sa zabraňuje zbytočným stratám času,
- o práci sa premýšľa,
- každý pracovný úkon sa vykonáva tvorivo.
Platí to i o fyzickej práci, za ktorú sa dajú považovať také činnosti, ktoré si vyžadujú väčšie svalové vypätie.
Práca monotónna, netvorivá, mechanická je najhorším druhom práce.
Zvláštnym druhom monotónnej práce je práca nezmyselná, zbytočná, ktorá neustále vytvára nervové napätie, ktoré býva zákernejšie ako najťažšia fyzická námaha (spomeňte si na rôzne „práce“ vykonávané na vojne).
I človek, ktorý pracuje manuálne, by mal o svojej práci premýšľať v tom smere:
• či sa tá istá úloha nedá urobiť s menšou námahou a úsilím, s menšou fyzickou vyčerpanosťou, s menším svalovým vypätím, vo vhodnejších podmienkach, s väčšou dávkou príjemných pocitov.
• Aké mu prináša vlastné uspokojenie.
Hlavné prejavy kladného vzťahu ku konkrétnej práci sú:
Morálna zodpovednosť za vykonanie práce. Človek k práci pristupuje soriózne, dá si na nej záležať, pracuje svedomito, poctivo, opatrne.
- Kladný citový vzťah k práci: radosť z práce, cení si prácu, pracovné nadšenie atď.
- Disciplinovanosť pri práci. Človek je trpezlivý, poriadkumilovný, ochotne plní pokyny nadriadeného a riadi sa nimi.
- Iniciatívnosť pri práci.
Človeka netreba do práce nútiť, je vynaliezavý, podnikavý, hľadá nové metódy práce, podáva návrhy na jej zlepšenie.
Má tvorivý prístup k práci.
- Dobrá kvalita práce.
Práca sa robí pozorne, starostlivo.
Vyznačuje sa presnosťou, dôkladnosťou a dôslednosťou.
Samozrejme, že uvedené prejavy kladného prístupu k práci sú akousi „ideálnou normou“, ku ktorej sa ľudia s kladným vzťahom k práci môžu iba maximálne priblížiť.
Azda najhorším druhom práce je práca monotónna, netvorivá, mechanická.
