Motivácia k práci

Predmet : Psychológia práce

Poznatky z psychologických výskumov poukazujú na to, že pracovníci s rovnakými schopnosťami nedosahujú rovnaký výkon a výkon toho istého pracovníka nie vždy zodpovedá jeho pracovným schopnostiam. Vyplýva z toho, že predpokladom výsledku a výkonu nie sú len schopnosti pracovníka, ale aj jeho vnútorná motivácia, vôľová aktivita.

Platí: V = S x M (výkon = schopnosti x motivácia)

Na kvalitný výkon nestačia iba vedomosti a schopnosti, je potrebná aj chuť do práce, pracovník musí nielen vedieť vykonávať isté činnosti, ale i chcieť pracovať a zaujímať sa o výsledok.
Organizmus človeka je na udržanie svojej existencie vybavený niektorými základnými mechanizmami, „bytostnými silami“, ktoré v ňom existujú ako pudy, vlohy, schopnosti a dynamické tendencie vnútornej a vonkajšej aktivity.
Motiváciu možno charakterizovať ako predpoklad akejkoľvek aktivity človeka, pričom o vnútornej motivácii hovoríme, ak je podnecovaná vnútornými tendenciami a pohnútkami a o vonkajšej motivácii, ak ide o vonkajšie podnecovanie aktivity, stimulovanie.
K tomuto problému sme sa už dostali pri všeobecnej psychológii. Vtedy sme si povedali, že motivácia je v podstate vždy vnútorná, iba stimulovanie nemusí vychádzať z daného človeka, ale môže mať charakter podnecovania zvonka.
Ak však toto podnecovanie, tieto vonkajšie stimuly človek vnútorne neprijme, nebudú mať nijaký efekt.
V aktivizačnej zložke ľudskej činnosti majú prvoradé postavenie ľudské potreby, ktoré sa chápu ako prvotný činiteľ ľudského správania. Sú odrazom subjektívne pociťovaného, resp. prežívaného nedostatku, resp. prebytku niečoho v organizme, signálom nerovnováhy v organizme alebo v osobnosti a obsahujú v sebe snahu dosiahnuť predmet potreby.

V súvislosti s potrebami sa používa pojem motív ako uvedomenie či neuvedomenie si rovnovážneho stavu v tele alebo v mysli a vnútorného podnetu na ďalšiu činnosť.

Motivácia je prevažne nevedomá, je dynamická a je premenlivá
(u jedného človeka v porovnaní medzi ľuďmi).
Jednotlivé potreby (motívy) nie sú izolované, vzájomne spolu súvisia a ovplyvňujú sa.

Dôležitá je ich sieť a vzájomné vzťahy.
Podstatný je vzťah medzi vnútorným stavom a povahou vonkajšej situácie. Oboje sa podieľajú na konaní človeka.
Spolurozhoduje však i to, čo si jedinec môže dovoliť. Jedna a tá istá potreba môže byť uspokojovaná rôznym spôsobom (napr. potreba prestíže môže byť uspokojovaná mocou, výkonom, bohatstvom, úspechom u druhého pohlavia a pod.) a naopak rôzne potreby môžu byť uspokojované rovnakým alebo veľmi podobným spôsobom (napr. jedlom je možné redukovať hlad, ale tiež tenziu, napätie).

Súčasné vynáranie protichodných potrieb máva za následok konflikty, tenzie, nevyváženosť, neurózy a to predovšetkým vtedy, ak protichodnosť trvá dlhšiu dobu alebo ak dlhodobo nie je uspokojovaná niektorá z dôležitých potrieb.

Vtedy dochádza k najrôznejšej nevyváženosti a presunom (regres, kompenzácia) k potrebám iným (prípadne k ich neúmernému uspokojovaniu).

V týchto súvislostiach nás u konkrétneho človeka zaujíma:

Zjednodušene môžeme potreby a motívy rozdeliť do týchto hlavných skupín:

1.Organicko-fyziologické potreby (primárne).

Sú späté so základnou existenciou organizmu, viažu sa na jeho fyziologické pochody a sú vrodené.
Súvisia s uspokojením základných biologických potrieb človeka, napr. potreby potravy, spánku, vzduchu, odpočinku, zachovania rodu.

2.Sociálne (skupinové potreby).
Vznikajú na základe interakcie človeka s prostredím v procese jeho socializácie a sú dôsledkom spoločenskej determinovanosti ľudskej existencie.

3.Všeobecne platí, že čím je organizmus zložitejší, tým rozmanitejšie a bohatšie sú jeho potreby.
V tejto súvislosti je rozpracovaná teória následného vývinu, ktorá predpokladá, že potreby sa vyvíjajú od nižších k vyšším.
V tomto hierarchickom systéme sa u človeka môže vytvoriť najbližšia vyššia potreba až keď je uspokojená potreba nižšia

(ide o Maslowovu teóriu potrieb).

V tomto systéme sú vymedzené tieto potreby:

• Potreby fyziologické - základné potreby, ktoré súvisia s biologickou existenciou človeka, objavujú sa pri porušení fyziologickej rovnováhy v organizme (vzduch, teplo, smäd, hlad, vylučovanie, fyzická integrita, spánok, pohyb), patrí sem i potreba aktivity a stimulácie (potreba zmeny, kontaktu).

• Potreby bezpečia - vystupujú v situáciách ohrozenia a straty životných istôt, súvisia s nebezpečím a ohrozením základných biologických potrieb.

• Potreby prináležania a lásky - objavujú sa v situáciách samoty a prejavujú sa ako snaha byť milovaný, prijímaný, patriť k nejakej skupine, patrí sem i potreba súkromia a separácie.

• Potreba uznania a sebauznania - objavujú sa v situáciách straty rešpektu, obdivu, kompetencie, dôvery, patria sem i potreby kladného hodnotenia, potvrdzovaného sebachápania, ale tiež potreby slobody a nezávislosti.

• Potreba sebaaktualizácie (sebarealizácie) - človek má tendenciu realizovať svoje zámery a schopnosti, chce realizovať svoju individualitu.

• Potreba poznávať a vedieť, nájsť zmysel - prejavujú sa ako potreby poznávať, rozumieť a tiež ako zvedavosť a snaha zmocniť sa neznámeho, odhaliť tajomstvo.

• Potreby etické a estetické - prejavujú sa ako potreby poriadku, symetrie, usporiadania, systému a štruktúry.

Človek nemôže svoje potreby uspokojovať akokoľvek.
Spôsob uspokojovania je usmerňovaný sociálnymi normami spoločnosti.
Platí tiež, že ak človek nemôže uspokojovať potreby vyššie, zvyšuje sa dôraz na nadmerné uspokojovanie potrieb nižšie postavených (napr. strata životnej istoty je kompenzovaná únikom k alkoholu, strata lásky prejedaním - ide o regres k biologickým potrebám).

Samotné uspokojenie základných potrieb neznamená, že toto bude mať automaticky len pozitívny dopad na ďalší rozvoj človeka. Spotreba neznamená blahobyt a blahobyt ešte neznamená spokojnosť a spokojnosť ešte neznamená prospech pre človeka.

Často len zdanlivým blahobytom, nadmernou spotrebou kompenzujeme svoju vnútornú prázdnotu, pasivitu, osamotenosť, pocity bezmocnosti a opustenosti v sieti cudzích inštitúcií.

Človek nemôže (nechce, alebo si myslí, že nemôže) ovplyvňovať svoje pracovné podmienky, výrobný proces, ani verejné záležitosti, a tak sa uspokojuje spotrebou.

Za týchto okolností potreby stále rastú, veľakrát umelo vytváranou reklamou, presadzovaným spôsobom života (pomáha pritom televízia), prestížnymi záujmami (napr. ak sused má lepšie auto ako my a pod.).

Z tohoto vyplýva i otázka kvality nášho života.
Čo chceme predovšetkým „mať alebo byť“, teda ide ľuďom v práci len o peniaze, alebo tiež ešte o niečo iné).

Zdrojom problémov sa pre človeka stáva vzťah k druhým ľuďom
(a často tiež k sebe samému) a k spoločnosti ako celku.
Závažný problém nastáva, ak je človek donútený robiť prácu nielen zbytočnú, ale úplne nezmyselnú. Ak má pocit, že jeho činnosť nemá význam, že ho nikto nepotrebuje.

Zhrnutie :

Každý pracovník disponuje vlastným pracovným potenciálom a pracovnou spôsobilosťou, požadovanou v profesii.

Jeho výkonnostnú kapacitu určujú:

• Fyzické predpoklady, vlohy a schopnosti (ide o súhrn vlastností a vedomostí, duševnú a telesnú energiu, perspektívne možnosti)
• Odborná pripravenosť (vzdelanie, kvalifikácia, praktické a životné skúsenosti, odborné skúsenosti a poznatky)
• Osobnostná kapacita: neuropsychická konštitúcia a temperament (vyrovnanosť, zručnosť a prispôsobivosť, sebaovládanie a emocionálne črty), charakterové vlastnosti (vzťah k iným členom pracovnej skupiny, predpoklady sociálnej komunikácie a interakcie, sociálne správanie)
• Motivačné zameranie: ide o hodnotový systém jednotlivca, intenzitu nižších a vyšších potrieb, postoj k úlohám (záujem, ochota, zodpovednosť, disciplinovanosť, presnosť), prístup k práci (plánovitosť, predvídavosť, kritickosť, iniciatíva. operatívnosť, koncepčnosť), spôsob vykonávania práce (trpezlivosť, vytrvalosť, dôkladnosť, obratnosť a kvalita).

Každý vedúci skupiny by mal orientačne poznať motivačnú typológiu členov skupiny, aby mohol pozitívne vplývať na ich správanie, poverovať ich takými úlohami, ktoré zodpovedajú ich predpokladom a schopnostiam.

Podľa motivačného zamerania rozlišujeme motivačnú typológiu správania. V literatúre existuje viac typológií a klasifikácií. Jednotlivé typológie majú svojich zástancov i odporcov.

Rozdeľovanie jednotlivcov podľa typov na základe výrazných a navzájom podobných vlastností a prevahy určitých znakov iba pomáha výstižnejšie charakterizovať komplex vlastností, poznať príčiny správania a objektívnejšie pochopiť osobnosť každého človeka.

Psychologický typ je však abstraktný pojem a predstavoval by extrémne vyhranených jednotlivcov v čistom, charakteristickom prejave. V bežnom živote sa čisté typy nevyskytujú a prevažná väčšina ľudí patrí k zmiešaným typom.

Psychické stavy ľudí pri práci :

Emócie charakterizujú také zážitky, ktoré sú poznačené momentálnou situáciou, prejavujú sa jednoduchou a okamžitou reakciou a sú vyvolané uspokojením alebo neuspokojením základných potrieb, napr. hnev, strach, a pod.

City sú charakteristickejšie pre trvalé prežívanie zážitkov spojených najmä so sociálno-kultúrnymi potrebami.
V porovnaní s emóciami majú dlhodobejšie trvanie, reakcie pri nich majú vyrovnanejší priebeh a sú hlbšie (city mravné, estetické, intelektuálne, city spolupatričnosti, láska a pod.).

Emócie a city ovplyvňujú bežný život každého človeka a sú významné i pre výsledky pracovného procesu.
Z praktického hľadiska je dôležitý najmä dynamizmus ich priebehu, aktivizácia alebo dezaktivizácia správania, osobitosti jednotlivých druhov a ich vplyv na pracovný výkon.

Dynamizmus emócií a citov je príznačný pre určité osoby, ich zameranie a vzťahy:
zanietenosť pre ideálny, prácu,
dlhotrvajúca nenávisť, vášne v medziľudských vzťahoch.

Pre určitých jednotlivcov sú zase príznačné prevládajúce emocionálne prejavy temperamentu, napr. hnevlivosť, časté a vzrušené rozčuľovanie, alebo naopak, apatia a neúčasť na problémoch iných.

Emócie determinujú správanie človeka buď priamo (strach pri ohrození, zlosť alebo smútok pri prekážke, radosť pri odmene), alebo podmienene, pri opakovaní a výskyte signalizovanej príjemnej či nepríjemnej skúsenosti prežitej v minulosti
(emócie pri zvuku sirény, emócie pri pohľade na obraz).

Každá činnosť, ktorú človek vykonáva, obsahuje i emocionálne-citové prvky a vyvoláva stavy príjemných či nepríjemných zážitkov, stavy spokojnosti alebo nespokojnosti.

Z týchto dôvodov medzi emocionálno-citovým vzťahom k práci, pracovnou motiváciou a pracovnou aktivitou, teda produktivitou a kvalitou práce je úzka súvislosť.

Uspokojenie potreby vyvoláva kladné emócie a city, neúspech zase záporné emócie a city.
Emocionálne zážitky zväčšujú alebo zmenšujú silu a energiu, teda povzbudzujú k činnosti alebo ju brzdia.

V pracovných skupinách majú tiež význam emocionálne vzťahy členov k osobe vedúceho skupiny.
V psychologických sledovaniach sa potvrdili rozdielnosti v emocionálnom prežívaní vzťahu, v závislosti od toho, či je na vedúcom mieste muž alebo žena.

Vznik emócií a citov je spojený s existenciou takých situácií, ktoré majú charakter výnimočnosti, vyskytujú sa nepravidelne, pritom sú príčinou vnútorného napätia, dobrej alebo zlej pracovnej adaptácie.

Ide o frustračné situácie :

zmarenie výsledku,
znemožnenie zámeru,
prekážka na ceste k cieľu,
stresové situácie
prítomnosť veľmi aktuálnych a škodlivých javov,
nevyhnutnosť okamžite riešiť veľmi náročnú úlohu,
hrozba dlhodobého životného neúspechu,
náhleho závažného ochorenia,
nové, doteraz neznáme podnety,

nezvyklé udalosti, napr. vznik požiaru, neočakávanej havárie v bezprostrednej blízkosti, náhle príjemné alebo nepríjemné správy a pod).

Frustrujúca situácia predstavuje náročnú psychickú záťaž a vyvoláva rozličné reakcie. Jednotlivci majú rozdielnu frustračnú toleranciu, frustračnú odolnosť, t.j. schopnosť vydržať nepríjemný stav a nevyvíjať aktivitu na odstránenie psychického napätia.

Človek môže reagovať na prekážku rozlične:

• Submisívne vzdaním sa, neschopnosťou aktivity
• Prekonaním prekážky
• Obídením prekážky
• Hľadaním náhradného cieľa
• Únikom z frustračnej situácie, a to fantáziou alebo skutočne.

Porozumenie a chápanie týchto stavov v riadiacom procese pomáha zvyšovať efektívnosť a kvalitu práce a vysvetľuje správanie ľudí, jeho primeranosť v náročných situáciách.