Štruktúra a vývin skupiny

Predmet : Sociálna Psychológia

Tradičné chápanie skupiny vyzdvihuje do popredia sféru vzťahov - v nej hľadá špecifiká skupiny v porovnaní s inými sociálnymi útvarmi a tiež vysvetlenie rôznych procesov, prebiehajúcich v skupinách.
Hlavná pozornosť je v jeho rámci venovaná typickým stránkam fungovania skupiny ako istého systému sociálnych vzťahov.
Pri tomto pohľade je analyzovanou entitou (celkom) skupina ako celok, jej systém vzťahov a ich štruktúra.
Základným prvkom jaj analýzy je jednotlivec ako jej člen. Predmetom poznávania je štruktúra skupiny, najčastejšie z hľadiska silových vzťahov, vzájomnej príťažlivosti
(sympatie alebo inak charakterizovanej dimenzie „mať rád – nemať rád v medziosobných vzťahoch) a niektorých ďalších aspektov a postavenie jednotlivcov v nej.
Základnými termínmi sú okrem skupinovej štruktúry jej kohezita. Status a statusový systém, pozícia, rola a rolový lsystém, normy a niektoré ďalšie.
Popri uvedenom pohľade na skupinu, v ktorom sú predmetom štúdia vzťahy členov skupiny, do istej miery abstrahujúc od ich ďalších vlastností, má v sociálnej psychológii svoju tradíciu aj štúdium otázky, či má na činnosť skupiny vplyv jej zloženie – kompozícia.
Tieto dve otázky, štruktúra skupiny a jej kompozícia, sú základnými v opise osobného a sociálneho prostredia skupiny.

Kompozícia skupiny :

Základnými údajmi o každej skupine sú informácie o jej veľkosti a zložení z hľadiska takých znakov ako je pohlavie a vek jej členov, ale aj ako sú ich osobné vlastnosti a schopnosti.
Tieto údaje umožňujú vytvoriť si základný obraz o skupine a navyše z nich vyplývajú isté dôsledky, týkajúce sa niektorých stránok jej činnosti a procesov, ktoré v nej prebiehajú.
Pri tomto pohľade teda vystupujú do popredia tie vlastnosti a charakteristiky jednotlivcov, ktoré nie sú produktom členstva v skupine, resp. sú na členstve v skupine relatívne nezávislé.
Tieto vlastnosti a charakteristiky môžu ovplyvňovať skupinové procesy dvoma spôsobmi:

a) charakteristiky členov skupiny určujú do istej miery aké bude ich správanie v skupine a ako sa voči nim budú správať ostatní členovia skupiny;
b) individuálne charakteristiky môžu vytvárať isté kombinácie s typickým skupinovým správaním.

Najčastejším predmetom výskumu v tejto oblasti je veľkosť skupiny.
Okrem takých potenciálnych výhod veľkých skupín ako je rozpätie a variabilita schopností ich členov („viac hláv, viac rúk“),
lepšia možnosť styku s rôznymi ľuďmi atď.,
vo všeobecnosti platí, že čím je skupina väčšia, tým je z hľadiska viacerých aspektov v porovnaní s menšími skupinami horšia.
Vo väčších skupinách sú časté organizačné problémy
(ťažšie je zvládnuť koordináciu činnosti väčšieho počtu ľudí), zvyčajne sa znižuje podiel účasti jednotlivca na spoločných aktivitách (participácia na činnosti i na výsledku), členovia skupiny medzi sebou menej často kooperujú.
V oblasti úlohovej činnosti pritom vplyv veľkosti skupiny na jej výkon súvisí s charakterom úloh.
V diskusiách vo väčších skupinách sa zníženie participácie prejavuje pasivitou spôsobenou jednak anonymitou, ktorú tieto skupiny poskytujú, ale aj márnymi pokusmi vyjadriť sa tých, ktorí o to majú záujem.
Súvisí to s tým, že vo veľkých skupinách sa obvykle v diskusii presadzuje len relatívne úzky okruh ľudí, využívajúcich a potvrdzujúcich tým svoju dominantnú pozíciu, ktorí ostatných jednoducho nepustia k slovu. Vo väčších skupinách medzi obvykle sa vytvárajúcimi subskupinami vznikajú rôzne napätia a konflikty.
V týchto skupinách sa vyskytuje aj viac nevhodného správania jednotlivcov, čo sa dáva do súvisu s väčšou anonymitou a nižšou úrovňou procesov seba-uvedomovania. Aj keď sú teda väčšie skupiny potenciálne výkonnejšie, problémy s ich koordináciou a motivačné straty u jednotlivcov im obvykle bránia ich potenciál reálne využiť.

Štruktúra skupiny :

Nezávisle na tom, ako vzniká skupina, sa už od prvých interakcií začínajú prejavovať rozdiely medzi jej budúcimi členmi.
V utvárajúcich sa vzťahoch medzi nimi sa odrážajú vlastnosti a schopnosti jednotlivcov, ale aj niektoré vonkajšie faktory, súvisiace s úlohami skupiny alebo s inými faktormi.
Črtá sa, kto je a v akých činnostiach aktívny, iniciatívny, kompetentný a kto nie, kto vystupuje dominantne a kto sa skôr podriaďuje, atď. S ohľadom na tieto, ale aj mnohé iné dimenzie interpersonálnych vzťahov sa vzťahy v skupine stávajú mnohorozmernými.
Podstatným na tomto procese je, že prebieha ako proces diferenciácie (odlišovania sa) členov skupiny.
Z neznámej anonymnej osoby sa stáva človek s istým štýlom správania, vlastnosťami atď.
Úroveň vzájomného poznania sa premieta do vzájomných vzťahov, ktoré sa postupne stabilizujú.
Vznikajúce vzorce vzťahov medzi jednotlivými členmi ako diferencovanými prvkami skupiny tvoria systém, ktorý sa v odbornej terminológii označuje ako skupinová štruktúra.
Je zrejmé, že skupina sa môže diferencovať podľa rôznych kritérií – podľa toho, kto je ako uznávaný, kto má aký vplyv, kto je ako obľúbený, ale aj podľa výšky a váhy a mnohých ďalších aspektov. Môžu tak vznikať rôzne rozvrstvenia členov skupiny.
Presne povedané, kritérií je toľko, koľko je dimenzií, podľa ktorých je možné diferencovať (odlišovať od seba) členov skupiny.
Z toho by sa dalo usudzovať, že skupina nemá jednu, ale veľké množstvo štruktúr. Tieto štruktúry (jednej skupiny), odvodené od všetkých použiteľných kritérií, však nie sú na sebe nezávislé. Práve naopak, spolu vytvárajú jeden integrovaný organizovaný systém, ktorý odráža totalitu jednotlivých častí.
To isté sa vzťahuje aj na jednotlivca, ktorý je základnou jednotkou diferenciačného procesu ako procesu štrukturalizácie skupiny. Každého člena je možné charakterizovať z hľadiska dimenzie, podľa ktorej sa diferencujú členovia skupiny.
Ani tieto charakteristiky nie sú izolované, ale spolu súvisia. Niekto môže byť mlčanlivý a zároveň aktívny, mať silný vplyv na ostatných atď. Celková charakteristika každého člena skupiny, odrážajúca jeho miesto v skupine, sa označuje termínom pozícia. Každý člen má svoju pozíciu v skupine, určenú všetkými aspektmi jeho pôsobenia v skupine.
Pozícia sama o sebe je určená obsahovo. Miesto člena v skupine v termínoch prestíže, významu a hodnoty pre skupinu vyjadruje status (sociálny status jednotlivca v skupine).
Možno ho chápať aj ako zaradenie člena skupiny do skupinovej hierarchie z hľadiska prestíže.Aj keď status niektorých členov môže byť rovnaký, obvykle tu sú isté rozdiely, čo má za následok hierarchické usporiadanie členov skupiny. Statusový systém je hierarchickou štruktúrou skupiny.
Čím presnejšie je určená pozícia člena v skupine, resp. čím špecifickejšiu pozíciu má nejaký člen, tým viac sa s ňou spájajú očakávania, ako sa má takýto človek v skupine správať.
Ostatní členovia od neho očakávajú plnenie istých funkcií v tom zmysle, že sa bude v istých situáciách správať istým spôsobom. Súbor očakávaní, týkajúcich sa správania jednotlivca spätého s istou pozíciou v skupine sa nazýva sociálna rola – rola držiteľa istej pozície v skupine.
Zo statusového systému a systému rolí vyplývajú isté dôsledky vo vzťahu k správaniu jednotlivca ako člena skupiny.
Okrem toho si skupiny obvykle vytvárajú aj isté všeobecnejšie pravidlá, ktoré špecifikujú akceptovateľné (doporučené, želateľné) správanie člena skupiny.
V odbornej literatúre sa tieto pravidlá označujú ako sociálne normy skupiny, alebo ako skupinové normy. Normy sú spravidla odvodené od skupiny ako celku (na rozdiel od požiadaviek, vyplývajúcich zo statusového a rolového systému, ktoré sú odvedené odvodené od jednotlivca) a vzťahujú sa na všetkých členov, alebo na isté pozície.
Normy, týkajúce sa len istých konkrétnych pozícií sú prakticky totožné s rolami. Normy i roly majú totiž zhodnú povahu – sú to predpisy (očakávania), týkajúce sa správania v skupine.
Rozdiel je v tom, na koho sa vzťahujú, či na konkrétnu pozíciu (rola), alebo majú širšiu pôsobnosť (norma).
Každá rola je v istom zmysle normou, ale nie každá norma je rolovou špecifikáciou.
Uvedené charakteristiky skupinovej štruktúry a s ňou súvisiacich základných pojmov zodpovedajú ich ustálenému chápaniu v sociálnej psychológii.
Popri ďalších významných aspektoch sociálnej štruktúry je potrebné vyzdvihnúť jej stabilitu.
Vo všeobecnosti sa konštatuje, že keď sa už vytvorí štruktúra skupiny (vytvorí sa statusový a rolový systém atď.), je relatívne stabilná a relatívne nezávislá na jednotlivých členoch.
Môže sa to prejaviť aj tým, že si štruktúra skupiny zachová svoje charakteristiky aj napriek odchodom niektorých členov a príchodom nových.

Hlavné pozície v skupine:

1. Pozícia „outsidera“ (dištancovaný jedinec): nezískava nijakú voľbu v sociometrickom teste; vykazuje malú skupinovú interakciu, nevyhľadáva kontakt a nie je ani ostatnými členmi skupiny vyhľadávaný (ostatní sa v jeho prítomnosti cítia nepríjemne), hrá v skupine podriadenú rolu a vyvoláva v skupine pocit nespokojnosti.

2. Pozícia člena: je typický priemerný reprezentant skupiny; je ku každému priateľský, pýtajú sa ho na jeho mienku, hľadá porozumenie s inými a odmieta neistotu a nejednotnosť, ale nemá nijaký výrazný vplyv na uspokojovanie činnosti skupiny;

3. Pozícia vodcu (lídra, hviezdy): je to typ jedinca centrovaného na úlohy, je iniciátorom skupinových akcií, má silnú, nie však vždy najsilnejšiu pozíciu v skupine, je všeobecne uznávaný, jeho správanie je silno orientované na úlohy skupiny, vedie skupinu k cieľom orientovaným na činnosť, ale nie vždy na spokojnosť v medziľudských vzťahoch.

4. Pozícia marginálna (okrajová ale akceptovaná): je to osoba, ktorá získava relatívne málo pozitívnych volieb (menej ako by sa dalo očakávať pri náhodnom rozvrhnutí volieb). Ide o osoby v tzv. hviezdnom tieni.

5. Odmietaná osoba – získava v sociometrickom teste iba negatívne voľby. Upútava síce pozornosť, ale táto pozornosť má formu odmietania. Táto osoba je v situácii „čiernej ovce“, resp. „obetného barančeka“.

Niekedy sa uvádzajú aj ďalšie pozície, napr. „fackovací panák“, šašo, opozičník, strážca demokracie, moralista, oponent a i.

Pozícia jednotlivca v skupine je daná:

1.jeho osobnou sociálnou príťažlivosťou
2.jeho osobnou prestížou, resp. mocou (schopnosťou odmeňovať a trestať správanie druhých.

Hľadiskami sociálnej príťažlivosti sú popularita, obľúbenosť, dôveryhodnosť a ďalšie; hľadiskami osobnej moci sú najmä sebapresadzovanie (vodcovské schopnosti), aktivita a profesionalita v určitom smere. V sociálnej psychológii sa skúmali najmä „lídri“. Aké sú funkcie lídra?