Vývin skupiny

Predmet : Sociálna psychológia

Problematika vývinu skupiny bezprostredne nadväzuje na problematiku utvárania skupín a ich vzniku.
Vznik skupiny sa zvyčajne chápe ako osobitné štádium.
Vývinové zmeny v oblasti vzťahov v tomto štádiu prebiehajú veľmi rýchle počas úvodných interakcií členov tvoriacej skupiny.
Prvky štrukturalizácie vzťahov a organizácie činnosti sa prejavujú už v prvých minútach interakcie zúčastnených.
Podľa výskumných zistení sa napríklad dominancia prejavuje hneď na začiatku interakcie dvoch jednotlivcov a to v priebehu niekoľkých sekúnd.
V krátkej dobe sa tak vytvárajú základy budúcej sociálnej štruktúry skupiny, základy statusových a rolových vzťahov jej členov, noriem, mocenských (silových) vzťahov atď.
Úvodný rýchly priebeh vzniku skupiny sa v ďalšom období jej trvania spomaľuje, situácia sa konsoliduje a stabilizuje. Proces vývinu skupiny však pokračuje ďalej.
V sociálnej psychológii sa začala venovať intenzívna pozornosť otázke vývinu skupiny v 50-tych rokoch.
Z viacerých teórií, sformulovaných na základe veľkého množstva publikovaných prác hlavne v období 1950-1970, sú najviac uznávané a v odbornej literatúre sa uvádzajú dve koncepcie.
Autorom prvej je B.W.Tuckman, druhej W.G. Bennis a H.A.Shepard.
V súčasnosti je pravdepodobne najznámejšou koncepcia Tuckmanova publikovaná v r. 1965 a upravená v r. 1977.
Uznávanie tejto koncepcie a jej preferencia je zrejme odrazom dvoch okolností. Jednak bola vytvorená na základe prehľadu a syntézy prakticky všetkých známych zistení publikovaných do r- 1965, nezávisle od toho, o aký druh skupiny išlo.
Vznikla tak koncepcia založená na empirických zisteniach, týkajúcich sa rôznych skupín a preto je aplikovateľná na rôzne typy skupín – je z tohto hľadiska všeobecnou.
Druhou významnou okolnosťou, ktorá poukazuje na jej platnosť a relevantnosť je fakt, že sama bola viackrát empiricky overená.
Tuckamanova koncepcia vychádza z identifikácie vývinových trendov v dvoch základných sférach činnosti členov skupiny a existencie skupiny vôbec.
Ide o sociálno-emocionálnu sféru, zahrňujúcu správanie členov skupiny voči sebe a ich vzájomné vzťahy, označenú ako štruktúra skupiny z interpresonálneho hľadiska a o úlohovo orientovanú činnosť.
V nej ide o obsah interakcie vo vzťahu k riešeniu spoločných úloh. Obe sféry sú chápané ako simultánne aspekty fungovania skupiny. Štruktúra skupiny z interpersonálneho hľadiska prechádza, podľa

Tuckmana týmito vývinovými fázami:
testovanie a závislosť,
vnútroskupinový konflikt,
vývin skupinovej súdržnosti, funkčná rola vzťahov.

V úlohovo orientovanej činnosti opísal Tuckman tieto vývinové fázy: orientácia a testovanie, emocionálne reakcie na požiadavky úlohy, otvorená diskusia, objavy riešenia.
Posledné štyri fázy v oboch sférach prebiehajú podľa koncepcie súbežne a vo vzájomnej súvislosti a závislosti.
Tvoria tak dve stránky prebiehajúcich vývinových zmien, ktoré majú charakter štyroch vývinových fáz.
Tieto štyri fázy boli doplnené o ďalšiu na základe výskumných zistení a návrhov niektorých ďalších autorov.
Tuckman tieto fázy súhrnne označil a charakterizoval nasledovne:
FORMOVANIE. Túto fázu charakterizuje závislosť a orientácia. Ĺudia sa zoznamujú navzájom a s úlohou. Prevláda úzkosť členov a ich neistota z hľadiska ich spolupatričnosti v skupine.

BÚRENIE. Typickým znakom je konflikt a emocionalita.
Členovia skupiny sa snažia presadiť sa a docieliť, aby skupina uspokojovala ich osobné potreby.
Vznikajú konflikty a dochádza k nepriateľskému správaniu medzi členmi s rôznymi potrebami.

NORMOVANIE. Túto fázu charakterizuje súdržnosť a výmena. Každý sa snaží prekonať konflikty, často dohodnutím jasnejších pravidiel skupinového správania. Vytvárajú sa spoločné uznávané hodnoty, rolové očakávania, spôsoby konania.

OPTIMÁLNY VÝKON. Túto fázu charakterizuje rolové správanie členov skupiny a produktívne riešenie problémov a vykonávanie skupinových úloh. Členovia pracujú kooperatívne na dosiahnutí spoločných cieľov. Vzťahy sú stabilizované, rovnako ako efektívne správanie v prospech celku.

UKONČENIE. Je to fáza rozchodu. Členovia sa uvoľňujú zo sociálno-emocionálnych väzieb a aktivít, zameraných na plnenie úloh skupiny.

Táto koncepcia predstavuje ucelený a zovšeobecnený opis vývinu malých skupín. Dôležitou črtou je tu časová dimenzia – trvanie jednotlivých fáz.
Tu je typickým prvkom variabilita. Jednotlivé fázy môžu trvať rôzne dlho. Nepripisuje sa pritom fakticky žiadny väčší význam tomu ako dlho jednotlivé fázy prebiehajú.
Za dôležitý sa v istom zmysle považuje ich sled. Koncepcia predpokladá, že fázy budú za sebou nasledovať v opísanom poradí.
Vývin pritom môže mať nielen progresívny, ale aj regresívny charakter. Znamená to, že predpokladom dosiahnutia vyššej fázy je absolvovanie predchádzajúcej.
Za istých okolností môže vývin skupiny „sklznuť späť“, opäť však v opísanom poradí a vždy len do najbližšej nižšej fázy.