Oblasťou, ktorá je pravdepodobne najdôležitejšou pre pochopenie povahy a podstaty skupiny ako špecifického fenoménu, je vplyv skupiny.
Týmto termínom sa označuje pomerne široká paleta spôsobov a ciest, ktorými skupina vplýva na svojich členov. Z viacerých procesov sociálneho vplyvu v skupinách si všimneme tieto: sociálna facilitácia, sociálne zaháľanie, skupinová polarizácia a deindividualizácia.

Sociálna facilitácia :

Členstvo v skupine sa spája s vykonávaním rôznych činností v prítomnosti iných ľudí.
Byť členom nejakej skupiny znamená vykonávať jednak spoločné aktivity, jednak aktivity individuálne a to v prítomnosti ostatných členov skupiny.
V sociálnej psychológii sa vplyv prítomnosti iných osôb na správanie človeka označuje termínom sociálna facilitácia.
Znamená to, že skupina pôsobí na svojho člena istým spôsobom už vtedy, keď tento člen v prítomnosti ostatných vykonáva nejakú činnosť individuálne, úplne samostatne a inak nezávisle na ostatných.
Zistilo sa však, že vplyv prítomnosti iných osôb nie je rovnaký.
R. Zajonc zistil, že pri vykonávaní jednoduchých a dobre zvládnutých úloh prítomnosť iných ľudí pôsobí na výkon pozitívne. Pri vykonávaní zložitých úloh a úloh, ktorých riešenie nebolo dobre naučené, pôsobila prítomnosť iných osôb negatívne.
Zajonc poukázal na spoločný prvok v oboch prípadoch, ktorým je zvýšenie produkcie dominujúcich odpovedí.
Pri riešení jednoduchých a dobre naučených úloh obvykle dominujú (častejšie sa vyskytujú) správne odpovede – prítomnosť iných osôb zvyšuje ich produkciu, čo sa prejavuje lepším výkonom.
Pri riešení zložitých a málo naučených úlohu zvyčajne dominujú nesprávne odpovede – aj v tomto prípade prítomnosť iných osôb zvyšuje dominujúce odpovede, nateraz však nesprávne, čo sa prejavuje zhoršeným výkonom.
Ten istý mechanizmus vedie teda k odlišným vonkajším prejavom v oblasti výkonu v závislosti od ďalších faktorov.
Zajonc sa pokúsil tento jav vysvetliť aj teoreticky.

Jav sociálnej facilitácie má, podľa neho, dva predpoklady:
a) fyzická prítomnosť iných ľudí vyvoláva stav zvýšenej aktivačnej úrovne, ktorá pôsobí ako hnacia sila,
b) tendencia odpovedať je multiplikatívnou funkciou sily zvyku odpovedať a úrovne nabudenia.

Z týchto predpokladov sa dalo vyvodiť to, na čo poukazovali empirické zistenia – že prítomnosť iných zvyšuje výkon keď je úloha známa a ľahká, ale znižuje ho, ak je úloha ťažká alebo nová.
Nový pohľad na celú problematiku prináša teória „rozptýlenie – konflikt“ R.S.Barona (1986).
Táto teória hľadá vysvetlenie sociálnej facilitácie, ale aj iných javov, v konflikte pozornosti.
Podľa nej prítomnosť iných ľudí pri vykonávaní nejakej činnosti rozptyľuje pozornosť, sústredenú na úlohu.
Venovanie pozornosti prítomným osobám je často nekompatibilné s požiadavkami úlohy.
To môže byť príčinou konfliktu pozornosti, ktorý je definovaný ako tendencia, želanie alebo potreba venovať súčasne pozornosť dvom (alebo viacerým) vzájomne sa vylučujúcim vstupom.
Prirodzene, že k tomu dochádza len za istých okolností, čo súvisí s obtiažnosťou úlohy a významom oboch faktorov. Podstatné je, že tento konflikt zvyšuje úroveň „nabudenia“.