Skupinový vplyv

Oblasťou, ktorá je pravdepodobne najdôležitejšou pre pochopenie povahy a podstaty skupiny ako špecifického fenoménu, je vplyv skupiny.
Týmto termínom sa označuje pomerne široká paleta spôsobov a ciest, ktorými skupina vplýva na svojich členov. Z viacerých procesov sociálneho vplyvu v skupinách si všimneme tieto: sociálna facilitácia, sociálne zaháľanie, skupinová polarizácia a deindividualizácia.

Sociálna facilitácia :

Členstvo v skupine sa spája s vykonávaním rôznych činností v prítomnosti iných ľudí.
Byť členom nejakej skupiny znamená vykonávať jednak spoločné aktivity, jednak aktivity individuálne a to v prítomnosti ostatných členov skupiny.
V sociálnej psychológii sa vplyv prítomnosti iných osôb na správanie človeka označuje termínom sociálna facilitácia.
Znamená to, že skupina pôsobí na svojho člena istým spôsobom už vtedy, keď tento člen v prítomnosti ostatných vykonáva nejakú činnosť individuálne, úplne samostatne a inak nezávisle na ostatných.
Zistilo sa však, že vplyv prítomnosti iných osôb nie je rovnaký.
R. Zajonc zistil, že pri vykonávaní jednoduchých a dobre zvládnutých úloh prítomnosť iných ľudí pôsobí na výkon pozitívne. Pri vykonávaní zložitých úloh a úloh, ktorých riešenie nebolo dobre naučené, pôsobila prítomnosť iných osôb negatívne.
Zajonc poukázal na spoločný prvok v oboch prípadoch, ktorým je zvýšenie produkcie dominujúcich odpovedí.
Pri riešení jednoduchých a dobre naučených úloh obvykle dominujú (častejšie sa vyskytujú) správne odpovede – prítomnosť iných osôb zvyšuje ich produkciu, čo sa prejavuje lepším výkonom.
Pri riešení zložitých a málo naučených úlohu zvyčajne dominujú nesprávne odpovede – aj v tomto prípade prítomnosť iných osôb zvyšuje dominujúce odpovede, nateraz však nesprávne, čo sa prejavuje zhoršeným výkonom.
Ten istý mechanizmus vedie teda k odlišným vonkajším prejavom v oblasti výkonu v závislosti od ďalších faktorov.
Zajonc sa pokúsil tento jav vysvetliť aj teoreticky.

Jav sociálnej facilitácie má, podľa neho, dva predpoklady:
a) fyzická prítomnosť iných ľudí vyvoláva stav zvýšenej aktivačnej úrovne, ktorá pôsobí ako hnacia sila,
b) tendencia odpovedať je multiplikatívnou funkciou sily zvyku odpovedať a úrovne nabudenia.

Z týchto predpokladov sa dalo vyvodiť to, na čo poukazovali empirické zistenia – že prítomnosť iných zvyšuje výkon keď je úloha známa a ľahká, ale znižuje ho, ak je úloha ťažká alebo nová.
Nový pohľad na celú problematiku prináša teória „rozptýlenie – konflikt“ R.S.Barona (1986).
Táto teória hľadá vysvetlenie sociálnej facilitácie, ale aj iných javov, v konflikte pozornosti.
Podľa nej prítomnosť iných ľudí pri vykonávaní nejakej činnosti rozptyľuje pozornosť, sústredenú na úlohu.
Venovanie pozornosti prítomným osobám je často nekompatibilné s požiadavkami úlohy.
To môže byť príčinou konfliktu pozornosti, ktorý je definovaný ako tendencia, želanie alebo potreba venovať súčasne pozornosť dvom (alebo viacerým) vzájomne sa vylučujúcim vstupom.
Prirodzene, že k tomu dochádza len za istých okolností, čo súvisí s obtiažnosťou úlohy a významom oboch faktorov. Podstatné je, že tento konflikt zvyšuje úroveň „nabudenia“.

Sociálne zaháľanie (lenivosť)

Predstava o činnosti skupiny obsahuje zvyčajne pevne zabudovaný predpoklad o výhodách spoločnej práce v porovnaní s individuálnou a o pozitívnom vplyve skupiny na výkonové správanie jednotlivca.
V konfrontácii s týmto veľmi rozšíreným stanoviskom vyznieva paradoxne opakovane empiricky overený fakt, že za istých okolností jednotlivci pracujúci v skupine podávajú nižšie výkony ako keď každý z nich pracuje sám.
Po zistení, že nižší výkon jednotlivca pri práci v skupine v porovnaní s jeho výkonom osamote je zapríčinený najmä motivačnou sférou – znížením motivácie, bol tento jav označený ako sociálne zaháľanie alebo lenivosť.
Keď v jednom experimente dostali študenti za úlohu čo najsilnejšie kričať, kričali oveľa menej, ak boli v skupine, než keď boli osamote. Keď experimentátori pripravili situáciu tak, že študenti boli sami, ale verili, že sú súčasťou skupiny, znížil každý študent, ktorý sa nazdával, že je prítomná ešte jedna ďalšie osoba, vydávaný hluk na 82% oproti tomu, aký vydával osamote.
Keď sa nazdával, že je prítomných ešte ďalších päť ľudí, bolo to už iba 74%. Keď sa však študenti dozvedeli, že ich príspevok k celkovému hluku bude identifikovaný, vydávali práve toľko hluku, ako keď boli osamote. Anonymita ale0io „skrytie sa v davu“ je teda dôležitým faktorom sociálnej lenivosti
Hľadanie príčin sociálneho zaháľania v oblasti podmienok prinieslo spresnený pohľad na celú problematiku.
Na základe analýzy realizovaných výskumov je možné pomerne presne určiť, za akých podmienok dochádza k zníženiu motivácie označovanému ako sociálne zaháľanie alebo lenivosť.

Človek pracuje s nižším úsilím na dosahovaní spoločného výsledku vtedy, ak:
-nie je osobne zainteresovaný na riešení úlohy (úloha nie je preňho významná, zaujímavá ani príťažlivá),
-nemá relevantné kritéria (štandardy) pre hodnotenie svojho vlastného výkonu,
-nemá relevantné kritéria (štandardy) pre hodnotenie výkonu celej skupiny, ktorá úlohu rieši,
-je presvedčený, že ho nemôže hodnotiť niekto iný porovnávaním jeho výkonu s výkonom inej osoby,
-je presvedčený, že výkon celej skupiny nemôže hodnotiť niekto iný jeho porovnaním s výkonom inej skupiny.

Stačí, aby podmienky vykonávania úlohy obsahovali pozitívny variant aspoň jednej z uvedených okolností a zníženie motivácie sa nemusí prejaviť. Stačí napríklad, že človek považuje úlohu významnú pre jeho osobu, aby na jej riešení ako člen skupiny pracoval s rovnakým úsilím, ako keby ju riešil sám a to bez ohľadu na to, či ho niekto iný môže hodnotiť, či sám bude môcť hodnotiť svoj výsledok atď.