Deindividuácia

Predmet : Sociálna psychológia

Z opisu sociálneho zaháľania vyplýva, že skupina je za istých podmienok prostredím, v ktorom sa jednotlivec „stráca“, čo môže ovplyvniť jeho správanie. Iným prípadom vplyvu „strácania“ sa v skupine na správanie jednotlivca sú situácie, v ktorých človek pod vplyvom svojej anonymity v skupine koná spôsobom, ktorý je v bežných situáciách tlmený – inhibovaný.
Najznámejším príkladom je agresívne správanie skupinového charakteru, či už ide o násilie páchané futbalovými fanúšikmi, alebo inými zoskupeniami.
V súčasnej sociálnej psychológii sa za príčinu takéhoto správania považuje zníženie úrovne alebo úplná strata sebauvedomenia, prejavujúca sa ako strata pocitu (zmyslu) vlastnej individuality človeka, označovaná ako deindividuácia.
Súčasné práce v tejto oblasti nadväzujú na myšlienky psychológie davu (Tarde, Le Bon a ďalší) poukazujúce na to, že v istom skupinovom kontexte dochádza k znižovaniu uvedomovania si sociálnej zodpovednosti a obáv z represálií za isté činy.
Najvýznamnejšou z tohto obdobia je práca P.G.Zimbarda (1970), ktorý spracoval zoznam podnetových (vstupných) podmienok, vyvolaných vnútorných zmien a charakteristík výstupného správania v procese deindividuácie.
K antecedentným premenným podľa neho patria:

anonymita,
zmenená (znížená) zodpovednosť,
veľkosť skupiny,
skupinová činnosť,
zmena časovej perspektívy,
aktivačná úroveň,
preťaženie senzorického vstupu,
fyzické zapojenie sa do činnosti,
nekognitívna spätná väzba,
nová alebo neštrukturovaná situácia a zmena (zníženie) stavu vedomia.

Pôsobenie týchto vstupov znižuje koncentráciu na sociálne hodnotenie, minimalizuje sebahodnotenie a sebaposudzovanie, oslabuje vnútornú kontrolu založenú na prežívaní viny a strachu a znižuje prah prejavovania inhibovaného správania
(správanie, ktoré má byť utlmované, potláčané, ako nezodpovedajúce sociálnym normám).
Výstupné správanie je charakterizované absenciou kontroly vonkajších podnetov, vysokou emocionalitou, impulzívnosťou, vysokou celkovou intenzitou, skresleným vnímaním (percepčným skreslením), amnéziou a veľkými ťažkosťami s jeho ukončením.
Zistilo sa, že existujú dva alternatívne mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa uskutočňujú zmeny vnútri osobnosti označované ako deindividuácia:

a) Anonymita a rozloženie zodpovednosti redukujú individuálnu zodpovednosť za vykonané činy tým, že spôsobujú, že si jednotlivec menej uvedomuje verejné aspekty seba.

Teda menej sa sústreďuje na hodnotenie seba zo strany iných ľudí a má oslabené očakávania represálií, cenzúry alebo problémov nech by vykonal čokoľvek. Jednotlivec si uvedomuje čo robí, avšak neočakáva postih a negatívne dôsledky svojho správania.

b) Aktivačná úroveň (vo fyziologickom zmysle) a skupinová kohezivita ) percepčné vnorenie sa do skupiny) znižuje uvedomovanie si osobných aspektov seba.

Jednotlivec prežíva stav vnútornej deindividuácie charakterizovaný znížením osobného seba-uvedomovania, so sprievodnými zmenami myslenia a emocionálnych vzorcov.
V dôsledku obmedzenej kapacity sebaregulácie sa stáva jednotlivec všímavejším voči podnetom z prostredia pre smer správania ako voči svojim vlastným vnútorným kritériám. Výsledné správanie môže byť z obsahového hľadiska rôzne – od tanca až po násilie, čo závisí na konfigurácii kľúčov prostredia.
Predpokladajú sa teda dva hlavné typy kolektívnej disinhibície. Každý z nich má svoj súbor antecedentných podmienok, ktoré pôsobia nezávisle na sebe na sebauvedomenie a výsledné správanie.
Jeden typ správania je výsledkom aktívnej kalkulácie člena skupiny, že jeho útok na inú osobu nebude predmetom vyšetrovania ani možnej odvety zo strany obete či nejakej autority (rodiča, učiteľa, policajta).
Neinhibované správanie však môže byť dôsledkom zníženej kognitívnej účasti na jeho regulácii.
Situačné kľúče môže narúšať sebareguláciu v správaní člena skupiny ako prejav nízkej úrovne súkromného sebauvedomenia.
V oboch opísaných typoch skupinou navodenej disinhibície sa predpokladá, že môžu prebiehať na sebe nezávisle, čo znamená, že disinhibíciu môže spôsobiť len jeden z nich.