Sociálna interakcia

Predmet : Sociálna psychológia

Už sme spomínali, že sa pohybujeme vo fyzických, sociálnych a kultúrnych kontextoch a každý z nich ovplyvňuje to, čo robíme a aj to, ako to robíme.

Fyzické kontexty :

Fyzické kontexty ovplyvňujú správanie rôznym spôsobom: od stresu v tlačenici až po jemné náznaky mocenských pozícií, ktoré v sebe nesie architektonické riešenie kancelárie či triedy.
Štúdiom ich pôsobenia na správanie ľudí sa zaoberá psychológia životného prostredia, ktorá však je príliš rozsiahla a zabrala by nám celý tento kurz. Budeme sa preto zaoberať iba pôsobením sociálnych a kultúrnych kontextov.

Sociálne kontexty :

Najskôr si vysvetlíme niektoré základné sociálne mechanizmy, ktoré sa zistili vo výskume, pretože práve tie tvoria základy sociálneho správania.
Scenár - je jedným zo základných mechanizmov sociálnej interakcie. Ide o to, že sociálne správanie má veľmi často podobu plánovitých postupností, ktoré regulujú naše správanie a umožňujú nám očakávať priebeh udalostí, podobne ako je to v scenári divadelnej hry.
Predstavte si napríklad, že obedujete v reštaurácii.
Tejto situácie sa zúčastňuje niekoľko ľudí: vy, vaši priatelia, čašník, barman a pravdepodobne i iné osoby.
Všetkým účastníkom je známa postupnosť toho, kedy má čo kto urobiť a to aj vtedy, ak sa navzájom nepoznajú.
V každom momente viete, čo máte asi očakávať a ako sa správať a všetko sa odohráva zavedeným spôsobom.
Je to tak preto, lebo všetci zúčastnení hrajú podľa rovnakého scenára, ktorému rozumejú i bez slov, a to umožňuje hladký priebeh sociálne interakcie.
Role. Ak sa každodenný život odohráva podľa scenára, podobne ako divadelná hra, odkiaľ „herci“ poznajú svoje úlohy?
Pre porozumeniu životu je veľmi dôležitý pojem role.
Svojím významom sa takmer zhoduje s tým, čo máme na mysli, ak hovoríme o hercoch alebo o divadle.
Vo svojom spoločenskom živote na seba berieme „úlohy“, ktoré nám predpisujú, ako sa máme správať k iným ľuďom. Hráme svoje role a ostatní ľudia zasa svoje.
Za jediný všedný deň zohráte pravdepodobne rad rôznych rolí:

-role dlhodobé, ktoré sa týkajú rodinných vzťahov (dcéra, syn, otec, partner),
-role krátkodobé ako napr. cestujúci v autobuse
-role dlhodobejšie ako napr. poslucháč tejto prednášky, ktoré sú však predsa len časovo obmedzené.

Súčasťou každej takej role je určitý spôsob správania.
Predstavte si, ako sa správate v autobuse, a skúste sa tak správať doma. Budú si myslieť, že vám preskočilo!
Podobne sa asi vaše správanie „majster odborného výcviku v učilišti“ líši od správania v roli „študenta“ na prednáške.
Sociálne role sú vždy recipročné - odohrávajú sa v pároch, pretože svoju rolu hráme vždy vo vzťahu k niekomu, k inej osobe.
Napríklad vašu rolu „majstra“ by ste hrali podľa toho, s kým by ste práve boli v kontakte: mohli by ste byť majstrom vo vzťahu k učňom, majstrom vo vzťahu k riaditeľovi učilišťa alebo majstrom vo vzťahu k rodičovi daného učňa.
Ak by ste sa však stretli s majstrom v rovnakom postavení, odrážalo by vaše správanie pravdepodobne oveľa viac vašu skutočnú osobnosť, pretože rola „študenta“ by sa pre takúto integráciu nie veľmi hodila.
Role, ktoré hráme ako súčasť každodenného spoločenského života, sa postupne internalizujú a napokon sa stávajú súčasťou vlastného ja - súčasťou osobnosti. Keď začneme s nejakou novou činnosťou, napr. s brigádou v obchode (aby sme si privyrobili), cítime sa neprirodzene, ako keby sme hrali divadelnú rolu.
Ale keď už tam robíte určitý čas, stane sa táto činnosť súčasťou vášho sebachápania. Svoju rolu potom hráte automaticky a môžete si odpovedajúcu masku („personu“) nasadiť, kedykoľvek tomu zodpovedá sociálny kontext.
V živote sa však neučíme iba vlastné role.
Tiež sa veľa dozvedáme o rolách druhých ľudí. Pozorujeme ľudí okolo seba a učíme sa od nich.
To, čo sa naučíme od druhých, však nemusíme hneď využiť. Zachováme sa podľa toho až vo vhodnej situácii.
Imitácia (napodobňovanie) a modeling (preberanie vzorov) hrajú určite dôležitú úlohu v sociálnom učení, ktoré nám umožňuje osvojiť si celé vzorce sociálneho správania a naučiť sa príslušné role.
Na dôležitosť sociálneho učenia poukázali v jednej známej štúdii Haney, Banks a Zimbardo (Interpersonal dynamics in a simulated prison. International Journal of Criminology and Penology, 1973, I, s.69-79. Požiadali študentov o účasť v experimente, v ktorom im boli náhodne pridelené rôzne role: niektorí mali hrať väzňov a ostatní dozorcov.
Nikto študentom nepovedal, ako majú svoje role zahrať, takže spôsob podania záležal iba od nich.
Experiment sa robil čo najrealistickejšie, bádatelia mali dokonca k dispozícii falošnú väznicu.
Autori predpokladali, že experiment potrvá dva týždne.
Študenti, ktorí hrali väzňov, veľmi rýchlo podľahli apatii a poraženectvu, kým študenti v roli dozorcov začali byť agresívni a vyhľadávali konflikty.
Nepoužívali síce fyzické tresty, ale prišli na veľa spôsobov, ako väzňov ponižovať.
Napríklad ich nechávali stať v rade a stále dokola opakovať svoje čísla.
Jeden väzeň sa vzbúril a odmietal spolupracovať.
Zatvorili ho teda do tesnej komôrky.
Ostatní väzni dostali možnosť oslobodiť ho, pokiaľ by sa symbolicky obetovali (vzdali prikrývky).
Oni ale takú obeť odmietli, nazvali rebela „šlamastikára“ (prúšvihára) a nechceli s ním mať nič spoločné.
Experimentátori museli pokus po šiestich dňoch ukončiť, pretože prísnosť a psychologická krutosť dozorcov sa vystupňovali do takej miery, že nebolo možné vo výskume pokračovať.
Príčinou správania dozorcov neboli ich osobnostné črty, ale situácia, v ktorej sa ocitli, a rola, ktorú hrali.
Mnohí z nich boli v bežnom živote veľmi slušní ľudia a ich správanie ich samotných šokovalo.
Predtým by nikdy neverili, že by boli niečoho takého schopní. Ich pojatie role dozorcu (prevzaté zväčša z televízie a filmov) však bolo také, že v skutočnosti prejavovali oveľa viac krutosti ako naozajstní dozorcovia - tí by riskovali vzburu, keby so svojimi väzňami zaobchádzali tak zle.
Táto štúdia nám ukazuje, ako latentné vedomosti o iných sociálnych rolách môžu vystúpiť napovrch, keď ich potrebujeme. Tým veľa vypovedá o význame znalosti rolí v spoločenskom správaní ľudí. Tiež naznačuje niečo o tom, ako sa v našej spoločnosti zobrazuje moc a dominancia.
Príkladom je predstava, že tento typ autority sa automaticky spája s brutalitou a tyranizovaním.
Sociálne schémy. Iným dôležitým pojmom, ktorý sa objavil v sociálnej psychológii, je sociálna schéma.
Ide o predstavu, že sociálne vedomosti sú uchovávané v ucelených, pružných rámcoch, ktoré riadia správania.
Schémy rolí sú akési rámce, ktoré používame pri jednaní s ostatnými v súvislostiach určitého spoločenského vzťahu - ako je napr. učiteľ, ktorý hovorí s žiakom a naopak, alebo policista, ktorý hovorí s občanom.
Ak niekoho poznáme bližšie, nerozmýšľame o ňom vo vzťahu k jeho rolám. Vytvoríme si takú schému osoby, ktorá obsahuje naše chápanie daného človeka - napríklad predstavy o jeho osobnostných zvláštnostiach a o tom, čo má a čo nemá rád.
Táto schéma sa aktivizuje vtedy, keď sme s touto osobou v styku alebo keď robíme niečo, čo sa jej týka.
Tak napríklad, ak kupujete darček otcovi. vaša schéma osoby otca vás pravdepodobne povedie k návšteve iných obchodov a k výberu odlišnej veci, než keby ste kupovali darček svojmu dôvernému priateľovi.

Štvrtým typom sociálnej schémy je sebaschéma :

- predstava, ktorú máme o sebe. Svoje sebachápanie priebežne upravujeme a prispôsobujeme.
Vytvárame si tak obrázok o tom, akí sme.
Ten je založený sčasti na skúsenosti a sčasti na pozorovaní a hodnotení vlastného správania v spoločenských situáciách. Sebaschému používame v najrôznejších situáciách.
Predstavte si napríklad, že si kupujete šaty.
Pravdepodobnosť, že si niečo kúpite, nie je u všetkých vecí v obchode rovnaká - niektoré možnosti hneď vylúčite, pretože „to nie je to, čo nosíte“.
Vaša sebaschéma sa uplatňuje, keď zužujete okruh možných volieb na veci, ktoré sa vám zdajú prijateľné.
Sociálne schémy, ktoré uplatňujeme v rôznych situáciách, neusmerňujú iba správanie. Riadia aj poznávanie.
Charakter spomienok bude napr. závisieť od toho, aké schémy alebo scenáre sme uplatnili pri zapamätúvaní.
V jednej štúdii Zadny a Gerard (1974) predviedli skupine pokusných osôb videonahrávku dvoch študentov, ktorí sa prechádzali po byte a diskutovali o drobných priestupkoch, ako sú krádeže a užívanie drog.
Všetci videli tú istú nahrávku, ale jednej skupine experimentátori povedali,že študenti čakajú na kamaráta, druhej, že hľadajú drogy a tretej, že sa chystajú vykradnúť byt.
Keď sa potom pokusných osôb spýtali na film neskôr, zapamätali si odlišné veci - napr. tí, ktorí si mysleli, že vidia zlodejov, si pamätali kreditné karty, ktoré v byte ležali a tiež si všimli, čo študenti hovorili o krádežiach, kým ostatné skupiny si pamätali úplne iné časti konverzácie.
Schéma je samozrejme iba hypotetický konštrukt.
Znamená to, že v skutočnosti neexistuje. To, že o nej hovoríme ako o niečom skutočnom, nám však pomáha porozumieť jeho podstate
Nie je to fyzická štruktúra v mozgu alebo niečo podobného.
Je to model, ktorý používame na to, aby sme pochopili, ako prebieha každodenný spoločenský styk a ako funguje spoločenské vedomie.
Teória sociálnej schémy nám dovoľuje zoskupiť rôzne druhy sociálneho poznania, ktoré ľudia používajú v každodenných interakciách, a môže teda byť užitočným nástrojom organizácie a štrukturalizácie sociálnej skúsenosti a pomocníkom v chápaní toho, čo sa deje okolo nás.
Sociálna interakcia sa odohráva v kontexte, ktorý zahrňuje okrem iného sociálnu skúsenosť, uloženú a používanú v podobe schém.

Sociálna identita

Pri skúmaní vplyvu iných ľudí na naše správanie je užitočné zamerať sa na skupiny, ktoré nás obklopujú.
Dôležitým prameňom informácií o nás samotných a o tom, ako nás vidia iní ľudia, je skupina vrstovníkov.
Je to skupina ľudí, ktorých pokladáme za nám podobných.
Tí môžu naše správanie veľmi silno ovplyvniť, najmä v priebehu adolescencie a v počiatkoch dospelosti, kedy rodina prestáva byť najdôležitejším prameňom sociálnych informácií.
Vplyv vrstovníckej skupiny však nevysvetľuje všetko, čo označujeme ako sociálnu interakciu.
Naše a ich ciele môžu byť odlišné a môžeme sa dokonca nazdávať, že sa svojim vrstovníkom vôbec nepodobáme.
Namiesto toho (alebo súčasne) môžeme svoje správanie prispôsobiť referenčnej skupine, teda skupine ľudí, správanie ktorých považujeme za správne, a preto nám slúži ako vzor.
Napríklad mladá začínajúca atlétka asi svoje štandardy nepreberá od ľudí zo svojho najbližšieho okolia, ale od súčasných špičkových atlétov.
Aj keď s nimi nepríde priamo do styku, môžu sa stať jej vzorom, pretože si ich zvolila za referenčnú skupinu. Prevezme ich štandardy a podľa nich sa riadi a usmerňuje svoje vlastné správanie a postoje.
Pre pochopenie medziľudskej interakcie je veľmi dôležité brať do úvahy proces sociálnej identifikácie.
Navzájom na seba nepôsobíme iba ako jednotlivci, ktorí hrajú svoje role podľa určitého scenára.
My sa okrem toho identifikujeme so sociálnymi skupinami, ku ktorým patríme, a táto identifikácia určuje náš prístup k interakcii s inými ľuďmi.
Pokiaľ sa napríklad stotožníte so sociálnou skupinou, ktorá je podľa vašej mienky mladá, radikálna a nekonvenčná v obliekaní, poznamená to spôsob vášho správania voči niekomu, kto patrí k inej sociálnej skupine (starý, s konzervatívnymi postojmi a konvenčný v obliekaní).
Budete sa k nemu správať ináč, ako k človeku, ktorého vnímate ako člena svojej „vlastnej“ sociálnej skupiny.
Rad štúdií (napr. Tajfel, 1970) poukázalo na dôležitosť procesu sociálnej kategorizácie.
Tajfelove štúdie sa týkajú toho, čo dnes nazývame modelom minimálnych skupín.
Pokusné osoby z jeho výskumov dostali len veľmi málo informácií, na základe ktorých mohli robiť sociálne porovnanie, ale aj to málo spracovali tak, že porovnanie vyznelo v prospech ich „vnútornej“ skupiny a v neprospech „vonkajšej“ skupiny.
V ďalšom výskume boli pokusné osoby losovaním rozdelené do dvoch skupín. Jednotliví členovia skupiny si boli veľmi málo podobní a uvedomovali si, že rozdelenie prebehlo na základe náhody.
Keď však mali splniť úlohu, ktorá zahrnovala bodové hodnotenie druhých osôb, predsa len stranili členom svojej skupiny.
Potom ich vyzvali, aby už neuvažovali o „skupinách“ a aby pre označenie druhých použili číselné kódy.
Teraz už nikomu výrazne nestranili, napriek tomu, že si uvedomovali istú vzájomnú podobnosť.
Sociálna identifikácia je spätá s dvomi základnými ľudskými pohnútkami.
Jednou je tendencia zoskupovať veci do kategórií.
Tento sklon sa, ako sme videli, prejavuje pri vnímaní ľudí, predmetov i udalostí. Druhou pohnútkou je vyhľadávanie všetkého, čo posilní našu sebaúctu a umožní nám teda zmýšľať o sebe dobre, pozitívne.
Aj keď sa môže zdať, že tieto dve pohnútky spolu nesúvisia, obidve silno ovplyvňujú naše interakcie s druhými ľuďmi.
Rozdeľovanie ľudí do vonkajších a vnútorných skupín nie je iba vytváraním množiny rovnocenných kategórií. Spoločnosť takú štruktúru nemá.
Niektoré skupiny majú väčšiu prestíž či moc ako iné, niektorým prejavujeme väčšiu úctu. Skupiny medzi sebou porovnávame, aby sme zistili, ako vysoko na spoločenskom rebríčku stoja.
Pretože sme príslušníkmi sociálnych skupín, proces porovnávania sa odráža tiež v tom, ako vidíme seba samých.
Samozrejme si želáme byť súčasťou skupín, príslušnosť ku ktorým na nás vrhne priaznivé svetlo.
Ak zistíme, že patríme ku skupine, ktorá nám toto želanie nemôže splniť, pravdepodobne sa ju pokúsime opustiť alebo sa od nej dištancovať („vlastne nie som taký ako oni“).
Môžeme sa tiež pokúsiť zmeniť vnímanie skupiny druhými ľuďmi buď v dôsledku porovnávania so skupinou s nižším postavením, alebo priamo úsilím o zvýšenie jej postavenia.
Proces vnímania druhých ľudí na základe ich príslušnosti alebo členstva v skupinách je zrejme základnou súčasťou ľudského myslenia a spoluutvára ďalšie sociálne procesy - najmä formovanie spoločenských noriem a existenciu stereotypov a predsudkov. Sociálnu identifikáciu treba teda chápať ako základnú súčasť kontextu sociálnej interakcie.