Sebachápanie a sebaúcta

Predmet :Sociálna psychológia

Ďalším ústredným pojmom sociálnej psychológie je pojem sebachápania (sebapoňatia).
V americkom a európskom myslení je sebachápanie (selfconcept) dobre vžitým pojmom. Jeho počiatky v západných filozofických školách však možno nájsť už v 17. storočí v prácach Descarta, Lockea a Humea.
Títo významní filozofovia zdôrazňovali, že „ja“ je základnou súčasťou vedomia.
Na túto myšlienku nadviazal v svojich raných prácach psychológ Wiliam James (1890), ktorý upozornil na to, že dôležitou súčasťou sebachápania je sociálne porovnávanie.
James taktiež ukázal, že sociálne porovnávanie prebieha vo vzťahu k významným osobám, ktoré tvoria referenčnú skupinu. Neporovnávame sa s úplne inými ľuďmi, ale s tými, ktorých považujeme za podobných sebe, alebo v ktorých vidíme zosobnenie cieľov, ktoré by sme radi dosiahli.
V r. 1902 C.H.Cooley rozvinul myšlienku, že dôležitou súčasťou sebachápania je tiež spätná väzba, ktorú dostávame od druhých. Cooley opisuje sebachápanie ako „zrkadlové ja“ a vysvetľuje, že predpoklady o tom, ako o nás zmýšľajú druhí ľudia, sú základným kameňom mienky o sebe. V neznámej situácii má pre nás mienka iných ľudí často rovnakú dôležitosť, ako vlastné správanie.
Cooley sa nazdáva, že chápanie seba samého, ktoré je produktom zrkadlového ja, má tri časti. Napríklad na chápaní vlastného výzoru sa podieľa to, ako sa podľa vlastného názoru javíme druhým, ako nás asi druhí posudzujú a aký pocit v nás vyvoláva zhodnotenie týchto dvoch predstáv. Takým pocitom môže byť napríklad pýcha alebo stud, hanba.
Podľa Meada sa ľudia učia interpretovať sociálne prostredie a internalizujú jeho normy pre prijateľné správanie.
Týmito normami sa potom riadia v spoločnosti i osamote.
Mead sa nazdáva, že „ja“ vyrastá zo sociálnej skúsenosti, a preto ho chápe ako sociálnu štruktúru, regulovanú spoločenskými normami, hodnotami a kultúrnymi vzorcami.
Zdôrazňuje tiež, že kľúčovú úlohu vo vývoji „ja“ hrá jazyk, pretože pomocou jazyka si ľudia odovzdávajú osobné i sociálne významy. Jazyk teda predstavuje pre jednotlivca nástroj internalizácie sociálnych významov.
Už sme hovorili o tom, že „ja“ je sériou rolí, ktoré umožňujú človeku interakciu s inými. Rola, ktorú hráte ako „cestujúci v autobuse“ je rovnako tak súčasťou vášho „ja“ ako rola „študent na prednáške“.
Keď si človek hľadá svoje miesto v spoločnosti, repertoár jeho rolí sa rozširuje a rôzne aspekty jeho „ja“, ktoré uplatňuje v každodennom živote, sa rozširujú a kultivujú.
Sebachápanie sa teda podobá kocke s mnohými stenami:
každá plôška je súčasťou osobnosti a tá, ktorá je práve hore, sa hodí pre epizódu, ktorú človek práve prežíva.
C.R.Rogers sa nazdáva, že sebachápanie je výsledkom internalizácie podmienok hodnoty, ktoré sa formujú na základe interakcií s inými ľuďmi. Rogers tvrdí, že ľudia majú dve základné potreby: dostávať od druhých pozitívnu spätnú väzbu (teda byť pozitívne prijímaný) a rozvíjať svoj potenciál a schopnosti, čo opísal ako potrebu sebaaktualizácie.
Tieto dve potreby na seba navzájom pôsobia.
U normálneho, duševne zdravého človeka býva potreba pozitívnej spätnej väzby uspokojená, pretože v jeho živote sa objavila aspoň jedna osoba (zvyčajne, ale nie vždy, ju predstavuje rodič) ktorá ho pozitívne prijímala bez ohľadu na to, čo spravil.
Cítil sa preto bezpečne a mohol plne rozvíjať svoje nadanie či schopnosti. To sa, samozrejme, odrazilo i v jeho sebachápaní.
U takej osoby sa, podľa Rogersa, sebachápanie príliš nelíši od ideálneho sebachápania.
To znamená, že taký človek má primerane vysokú sebaúctu.
Človek, ktorý takéto bezpodmienečné prijatie, akceptovanie nezažil, je na tom však ináč.
Pre takého človeka mala spätná väzba od iných tú podmienku, že sa museli správať schvaľovaným spôsobom.
Stále preto cíti, že jeho potreba pozitívnej akceptácie môže byť uspokojená iba vtedy, ak ostatní ľudia súhlasia s ich správaním, a preto mu strach z nesúhlasu bráni v sebarozvoji.
Namiesto toho internalizuje podmienky vlastnej hodnoty odvodené z reakcií iných ľudí, ktoré im napovedajú, aké typy správania sú spoločensky schvaľované a aké nie.
Tieto podmienky hodnoty sa stávajú súčasťou sebachápania, a pretože často vyjadrujú vysoké požiadavky, vzniká rozdiel medzi ideálnym a reálnym „ja“. Porovnanie ideálneho a reálneho „ja“ potom vedie k nízkej sebaúcte (self-esteem).
Rogers naznačil v knihe „Terapia orientovaná na klienta“ názor, že klientovi s nízkou sebaúctou, ktorá pramení z podmieneného pozitívneho prijatia (akceptácie) , možno terapiou, ktorá mu poskytne bezpodmienečnú spätnú väzbu, pomôcť.
To mu dá pocit bezpečia, aby mohol skúmať svoje nútro a vyjadriť potrebu sebaaktualizácie. Ĺudia, ktorí trpia nízkou sebaúctou však majú veľa skúseností s vyhľadávaním súhlasu.
Preto musí byť terapia nedirektívna.
Terapeut nesmie klientovi naznačovať, ako sa má správať, pretože to by viedlo k zmene správania motivovanej túžbou vyhovieť želaniam terapeuta, klient by sa však nesnažil odhaliť svoje vlastné pocity a názory.
Je dokázané, že u ľudí, ktorí prešli terapiou orientovanou na klienta, sa značne zvýšila korelácia medzi ich ideálnym a reálnym sebachápaním a že ich sebaúcta značne vzrástla.

Sebaúcta :

Sebaúcta (self-esteem) je v literatúre o sebachápaní veľmi frekventovaným pojmom.
Často sa rozlišuje medzi sebaobrazom (self-image), ktorý je jednoduchým obrazom, aký majú ľudia o sebe, o svojich záľubách atď. a sebaúctou, ktorá je hodnotiacou zložkou a zahrňuje internalizované sociálne súdy či úsudky (social judgments).
V r. 1968 realizoval Coopersmith rozsiahly výskum sebaúcty „normálnych“ amerických chlapcov zo strednej vrstvy vo veku medzi 10 a 12 rokov.
Meral sebaúctu tromi spôsobmi: sebahodnotením chlapcov, správou učiteľa o ich správaní a na základe výsledkov psychologických testov.
Výsledky týchto troch spôsobov merania si zodpovedali vo viac ako 80% prípadov. Preto bolo možné rozdeliť chlapcov do skupín s nízkou. strednou a vysokou sebaúctou.
Coopersmith zaznamenal medzi týmito tromi skupinami rad rozdielov.
Chlapci s vysokou sebaúctou boli aktívni, zhovorčiví a celkovo úspešnejší. Kládli si vyššie ciele ako tí s nižšou sebaúctou a častejšie ich aj dosiahli.
Ich rodičia neboli väčšinou príliš permisívni (povoľní), skôr boli rozumne prísni a dôslední.
O svoje dieťa sa tiež naozaj zaujímali, poznali všetkých ich kamarátov po mene a zrejme od svojho potomka očakávali dosiahnutie vysokých štandardov.
To veľmi ostro kontrastuje s tým, čo autor zistil o deťoch s nízkou sebaúctou. Ich rodičia prejavovali o deti oveľa menej záujmu a mali nižšie očakávania.
Chlapci s nízkou sebaúctou si menej často vytyčovali vysoké ciele a tiež častejšie trpeli rôznymi zdravotnými ťažkosťami ako je nespavosť, bolesti hlavy či poruchy trávenia.
Skupina so strednou sebaúctou bola skôr optimistická a schopná zvládať kritiku podobne ako chlapci s vysokou sebaúctou, ale súčasne bola ďaleko konvenčnejšia a závislejšia na názoroch iných ľudí. Autor sa nazdáva, že pestovanie sebaúcty je dôležitou súčasťou vedenia detí k „duševnému zdraviu“.
Nazdáva sa, že pramene pozitívneho sebahodnotenia sú komplexné, ale vyniká medzi nimi najmä štýl výchovy a osobné ciele.
Osobnú sebaúctu podporuje výchova detí, ktorá obsahuje prvky úcty, jasné definovanie hodnotových kritérií a nárokov a vedenie k samostatnému riešeniu problémov.
Autor sa tiež nazdáva, že dobre štrukturované prostredie, ktoré kladie rozumné požiadavky, je pri budovaní nezávislosti prospešnejšie, ako príliš permisívne, dovoľujúce prostredie.