Predmet : Sociálna psychológia

Ak chceme porozumieť vysvetleniam, ktoré ľudia podávajú, musíme sa zaoberať ich názormi na príčiny toho, čo sa deje.
Takýmito názormi sa zaoberá atribučná teória.
Skúma, ako ľudia vysvetľujú vlastné správanie a správanie iných ľudí.
Zvyčajne sa ľudia správajú ako „naivní vedci“. Zhromažďujú informácie a na ich základe formulujú teórie o ich možných príčinách.
Identifikácia týchto príčin je známa ako proces atribúcie (prisudzovanie).
Pretože sa snažíme porozumieť svetu, dávame prednosť príčinám, ktoré sú stále a trvalé, pred príčinami, ktoré sú iba prechodné.
Pokiaľ má niečo stálu príčinu, môžeme predpovedať, kedy sa to v budúcnosti asi opäť stane.
To nám pomáha vytvárať si obraz sveta.
Takže napr. ak dôjdem k názoru, že ste prišli neskoro, pretože vám chýba schopnosť byť dochvíľni (stála príčina), budem i v budúcnosti rátať s tým, že sa oneskoríte.
Pokiaľ však zistím, že ste sa zdržali, pretože zazvonil telefón práve vtedy, keď ste už boli u dverí (nestabilná príčina), potom nemám nijakú predstavu o tom, či nabudúce prídete načas alebo nie.

Teória zodpovedajúcich záverov :

Jedným z najdôležitejších momentov pri vytváraní úsudku o iných ľuďoch je hodnotenie ich zámeru, úmyslu.
Pokiaľ usúdime, že čin je úmyselný, vyvodzujeme z toho niečo o osobnosti alebo povahe osoby, od ktorej zámer vzišiel.
To je známe ako utváranie zodpovedajúcich záverov.
Keď si napríklad budete myslieť, že Janko si nechal naschvál dať päťku zo zemepisu, prisúdite jeho správanie vnútorným príčinám. Pomyslíte si napríklad, že nemá rád zemepis a že ho nechce ďalej študovať, skôr než by ste to, čo sa stalo, vysvetľovali pomocou situačných príčin, ako napríklad tým, že v miestnosti, v ktorej sa skúšalo, bolo veľmi teplo a hluk.
Existujú ešte tri ďalšie faktory, ktoré majú vplyv na to, či usudzujeme na osobnostné alebo na situačné príčiny. Je to hédonická relevancia (hedonizmus je filozofický smer, ktorý považuje slasť za najvyšší princíp), zameranosť na osobu (personalizmus) a spoločenská žiadúcnosť, želateľnosť.
Určitá udalosť je pre nás hédonicky relevantná, pokiaľ má pre nás príjemné alebo nepríjemné následky.
Takže, keby to, že Janko dostal päťku, znamenalo, že celá jeho trieda nepôjde na výlet, jeho spolužiaci by si pravdepodobne mysleli, že to urobil naschvál, zámerne.
Možno ste si toho javu všimli i vy v svojom vlastnom živote. Keď sú ľudia sklamaní, hľadajú okolo seba niekoho, koho by mohli obviniť, a pokiaľ toto sklamanie súvisí s činnosťou niekoho, bude tento človek určite obvinený, že to urobil zámerne. Je to nespravodlivé, ale úplne bežné.
Zameranosť na osobu (personalizmus) sa týka toho, či určitá udalosť alebo činnosť vás postihne osobne.
Pokiaľ áno, tak ju budete pravdepodobne chápať ako zámernú, väčšiu, ako keby sa týkala každého, ale vás by výrazne nepostihla. Zameranosť na osobu nie je totožná s hédonickou relevanciou, pretože u zameranosti na osobu nezáleží na príjemnosti.
Napríklad zmena večerného televízneho programu bude asi mať hédonickú relevanciu, pokiaľ spôsobí, že budete sklamaní, že neuvidíte svoj obľúbený program, ale takto postihnutí budú všetci potenciálni diváci, nielen vy.
Spoločenská žiadúcnosť (želateľnosť) udalosti tiež ovplyvňuje atribúciu. Vrátime sa k príkladu Janka.
Pokiaľ budeme vedieť, že to bolo v triede, kde je päťka zo skúšania nezvyčajná, a ostatní študenti sa mu za jeho neúspech vysmievali, nebudeme si ani myslieť, že prepadol naschvál, zámerne. Ako sme už povedali, musíme si všímať sociálneho kontextu udalosti, ak chceme pochopiť, aké príčiny sa tejto udalosti pripisujú