Atribučné chyby :

Jones a Harris skúmali, čo si ľudia myslia o názoroch druhých, ktorí sa správali neočakávane. Ich respondentmi boli Američania, ktorí dostali za úlohu prečítať si krátky písomný prejav.
Potom im bádatelia povedali,aký bol podľa ich mienky skutočný postoj autora textu.
Text sa týkal Castrovej vlády na Kube, čo bola v tom čase „horúce“ téma. Buď vyjadroval súhlas s touto vládou, alebo naopak zdôvodňoval svoj nesúhlas.
Pretože väčšina Američanov mala veľmi nepriateľský postoj ku Castrovej vláde, boli v tej dobe politické prejavy, ktoré by jej vyjadrovali podporu, veľmi nezvyčajné.
Respondentom povedali, že autori prejavov, ktoré vyznievali v prospech Castra, dostali svoju tému zadanú a nemali teda možnosť vybrať si, ktorú stranu vo svojom prejave podporia.
Autori štúdie napriek tomu zistili, že asi 45% respondentov sa nazdávalo, že autori prejavov naozaj verili tomu, čo napísali. Prisudzovali veľmi malú dôležitosť situácii, v ktorej sa autori prejavov nachádzali, a veľkou dôležitosť pripisovali ich stabilným postojom.
Tento jav však bol oveľa nevýraznejší, keď respondenti posudzovali obvyklejší prejav, v tomto prípade taký, ktorý sa staval proti Castrovej vláde.
Jones a McGillis (1976) sa nazdávajú, že skutočný význam majú iba tie informácie, ktoré získavame na základe nezvyčajného správania, ktoré sa vymyká očakávaniu.
Keď ľudia robia iba to, čo očakávame, veľa nám to o nich neprezradí. Ale pokiaľ urobia niečo nezvyčajné, začneme rozmýšľať o tom, prečo to spravili. Už sme hovorili o tom, že potrebu vysvetlenia pociťujeme predovšetkým vtedy, keď nastane niečo, čo nezodpovedá zvyčajným „scenárom“ každodenného života.
Tendencia prisudzovať ľudské správanie vlastnostiam či povahe tej ktorej osoby a zanedbávať situačné informácie je známa ako základná atribučná chyba.
Demonštroval ju rad výskumov. Napríklad Ross, Amabile a Steinmentz (1977) usporiadali situáciu vo svojom pokuse tak, aby pripomínala kvízovú hru.
Pokusným osobám boli náhodne pridelené role pýtajúcich sa alebo súťažiacich.
Aj keď pozorovatelia i účastníci hry vedeli, že tieto role boli určené náhodne, aj tak u nich pretrvávalo presvedčenie, že tí, ktorí dávali otázky, mali viac vedomostí ako súťažiaci. Svedčí to o tom, že ignorovali rôzne situačné premenné vrátane toho, že pýtajúci sa mali voľný výber tém, a mohli tak zvoliť takú tému, ktorú dobre ovládali, kým súťažiaci takú možnosť nemali.
Atribučná chyba je zvlášť zreteľná vtedy, ak porovnávame vlastné správanie so správaním iných ľudí. Keď rozmýšľame o vlastnom správaní, máme tendenciu usudzovať na situačné príčiny - zohľadňujeme teda situáciu, v ktorej sa nachádzame, a to, ako táto situácia ovplyvňuje naše správanie.
Ale pokiaľ posudzujeme správanie druhých, vysvetľujeme si ho skôr ich vlastnosťami a názormi, a to aj vtedy, ako ide o úplne rovnakú udalosť!
V ďalšej štúdii odpovedali študenti mužského pohlavia písomne na dotaz, prečo sa im páči ich priateľka a prečo si vybrali k štúdiu na univerzite práve svoj odbor.
To isté mali potom napísať o svojom najlepšom priateľovi. Po analýze výsledkov vyšlo najavo, že študenti pripisovali svoje správanie situačným príčinám („štúdium mi pomôže získať dobré zamestnanie“), ale správanie svojich priateľov vysvetľovali ich dispozíciami („je dobrý v matematike“).
Je však možné, že príčinou týchto rozdielov je iba perspektíva.
Do hry vstupujú aj naše vedomosti.
Keď totiž posudzujeme správanie niekoho iného a toto správanie nezodpovedá nášmu očakávaniu, máme tendenciu vysvetľovať ho situačnými premennými. Ak napríklad viem, že spomínaný Janko je dobrý študent a na skúškach neprepadá, budem si pravdepodobne jeho zlyhanie vysvetľovať skôr situačnými príčinami, než príčinami dispozičnými.