Atribučná teória a atribučná chyba

Predmet : Sociálna psychológia

Ak chceme porozumieť vysvetleniam, ktoré ľudia podávajú, musíme sa zaoberať ich názormi na príčiny toho, čo sa deje.
Takýmito názormi sa zaoberá atribučná teória.
Skúma, ako ľudia vysvetľujú vlastné správanie a správanie iných ľudí.
Zvyčajne sa ľudia správajú ako „naivní vedci“. Zhromažďujú informácie a na ich základe formulujú teórie o ich možných príčinách.
Identifikácia týchto príčin je známa ako proces atribúcie (prisudzovanie).
Pretože sa snažíme porozumieť svetu, dávame prednosť príčinám, ktoré sú stále a trvalé, pred príčinami, ktoré sú iba prechodné.
Pokiaľ má niečo stálu príčinu, môžeme predpovedať, kedy sa to v budúcnosti asi opäť stane.
To nám pomáha vytvárať si obraz sveta.
Takže napr. ak dôjdem k názoru, že ste prišli neskoro, pretože vám chýba schopnosť byť dochvíľni (stála príčina), budem i v budúcnosti rátať s tým, že sa oneskoríte.
Pokiaľ však zistím, že ste sa zdržali, pretože zazvonil telefón práve vtedy, keď ste už boli u dverí (nestabilná príčina), potom nemám nijakú predstavu o tom, či nabudúce prídete načas alebo nie.

Teória zodpovedajúcich záverov :

Jedným z najdôležitejších momentov pri vytváraní úsudku o iných ľuďoch je hodnotenie ich zámeru, úmyslu.
Pokiaľ usúdime, že čin je úmyselný, vyvodzujeme z toho niečo o osobnosti alebo povahe osoby, od ktorej zámer vzišiel.
To je známe ako utváranie zodpovedajúcich záverov.
Keď si napríklad budete myslieť, že Janko si nechal naschvál dať päťku zo zemepisu, prisúdite jeho správanie vnútorným príčinám. Pomyslíte si napríklad, že nemá rád zemepis a že ho nechce ďalej študovať, skôr než by ste to, čo sa stalo, vysvetľovali pomocou situačných príčin, ako napríklad tým, že v miestnosti, v ktorej sa skúšalo, bolo veľmi teplo a hluk.
Existujú ešte tri ďalšie faktory, ktoré majú vplyv na to, či usudzujeme na osobnostné alebo na situačné príčiny. Je to hédonická relevancia (hedonizmus je filozofický smer, ktorý považuje slasť za najvyšší princíp), zameranosť na osobu (personalizmus) a spoločenská žiadúcnosť, želateľnosť.
Určitá udalosť je pre nás hédonicky relevantná, pokiaľ má pre nás príjemné alebo nepríjemné následky.
Takže, keby to, že Janko dostal päťku, znamenalo, že celá jeho trieda nepôjde na výlet, jeho spolužiaci by si pravdepodobne mysleli, že to urobil naschvál, zámerne.
Možno ste si toho javu všimli i vy v svojom vlastnom živote. Keď sú ľudia sklamaní, hľadajú okolo seba niekoho, koho by mohli obviniť, a pokiaľ toto sklamanie súvisí s činnosťou niekoho, bude tento človek určite obvinený, že to urobil zámerne. Je to nespravodlivé, ale úplne bežné.
Zameranosť na osobu (personalizmus) sa týka toho, či určitá udalosť alebo činnosť vás postihne osobne.
Pokiaľ áno, tak ju budete pravdepodobne chápať ako zámernú, väčšiu, ako keby sa týkala každého, ale vás by výrazne nepostihla. Zameranosť na osobu nie je totožná s hédonickou relevanciou, pretože u zameranosti na osobu nezáleží na príjemnosti.
Napríklad zmena večerného televízneho programu bude asi mať hédonickú relevanciu, pokiaľ spôsobí, že budete sklamaní, že neuvidíte svoj obľúbený program, ale takto postihnutí budú všetci potenciálni diváci, nielen vy.
Spoločenská žiadúcnosť (želateľnosť) udalosti tiež ovplyvňuje atribúciu. Vrátime sa k príkladu Janka.
Pokiaľ budeme vedieť, že to bolo v triede, kde je päťka zo skúšania nezvyčajná, a ostatní študenti sa mu za jeho neúspech vysmievali, nebudeme si ani myslieť, že prepadol naschvál, zámerne. Ako sme už povedali, musíme si všímať sociálneho kontextu udalosti, ak chceme pochopiť, aké príčiny sa tejto udalosti pripisujú

Atribučné chyby :

Jones a Harris skúmali, čo si ľudia myslia o názoroch druhých, ktorí sa správali neočakávane. Ich respondentmi boli Američania, ktorí dostali za úlohu prečítať si krátky písomný prejav.
Potom im bádatelia povedali,aký bol podľa ich mienky skutočný postoj autora textu.
Text sa týkal Castrovej vlády na Kube, čo bola v tom čase „horúce“ téma. Buď vyjadroval súhlas s touto vládou, alebo naopak zdôvodňoval svoj nesúhlas.
Pretože väčšina Američanov mala veľmi nepriateľský postoj ku Castrovej vláde, boli v tej dobe politické prejavy, ktoré by jej vyjadrovali podporu, veľmi nezvyčajné.
Respondentom povedali, že autori prejavov, ktoré vyznievali v prospech Castra, dostali svoju tému zadanú a nemali teda možnosť vybrať si, ktorú stranu vo svojom prejave podporia.
Autori štúdie napriek tomu zistili, že asi 45% respondentov sa nazdávalo, že autori prejavov naozaj verili tomu, čo napísali. Prisudzovali veľmi malú dôležitosť situácii, v ktorej sa autori prejavov nachádzali, a veľkou dôležitosť pripisovali ich stabilným postojom.
Tento jav však bol oveľa nevýraznejší, keď respondenti posudzovali obvyklejší prejav, v tomto prípade taký, ktorý sa staval proti Castrovej vláde.
Jones a McGillis (1976) sa nazdávajú, že skutočný význam majú iba tie informácie, ktoré získavame na základe nezvyčajného správania, ktoré sa vymyká očakávaniu.
Keď ľudia robia iba to, čo očakávame, veľa nám to o nich neprezradí. Ale pokiaľ urobia niečo nezvyčajné, začneme rozmýšľať o tom, prečo to spravili. Už sme hovorili o tom, že potrebu vysvetlenia pociťujeme predovšetkým vtedy, keď nastane niečo, čo nezodpovedá zvyčajným „scenárom“ každodenného života.
Tendencia prisudzovať ľudské správanie vlastnostiam či povahe tej ktorej osoby a zanedbávať situačné informácie je známa ako základná atribučná chyba.
Demonštroval ju rad výskumov. Napríklad Ross, Amabile a Steinmentz (1977) usporiadali situáciu vo svojom pokuse tak, aby pripomínala kvízovú hru.
Pokusným osobám boli náhodne pridelené role pýtajúcich sa alebo súťažiacich.
Aj keď pozorovatelia i účastníci hry vedeli, že tieto role boli určené náhodne, aj tak u nich pretrvávalo presvedčenie, že tí, ktorí dávali otázky, mali viac vedomostí ako súťažiaci. Svedčí to o tom, že ignorovali rôzne situačné premenné vrátane toho, že pýtajúci sa mali voľný výber tém, a mohli tak zvoliť takú tému, ktorú dobre ovládali, kým súťažiaci takú možnosť nemali.
Atribučná chyba je zvlášť zreteľná vtedy, ak porovnávame vlastné správanie so správaním iných ľudí. Keď rozmýšľame o vlastnom správaní, máme tendenciu usudzovať na situačné príčiny - zohľadňujeme teda situáciu, v ktorej sa nachádzame, a to, ako táto situácia ovplyvňuje naše správanie.
Ale pokiaľ posudzujeme správanie druhých, vysvetľujeme si ho skôr ich vlastnosťami a názormi, a to aj vtedy, ako ide o úplne rovnakú udalosť!
V ďalšej štúdii odpovedali študenti mužského pohlavia písomne na dotaz, prečo sa im páči ich priateľka a prečo si vybrali k štúdiu na univerzite práve svoj odbor.
To isté mali potom napísať o svojom najlepšom priateľovi. Po analýze výsledkov vyšlo najavo, že študenti pripisovali svoje správanie situačným príčinám („štúdium mi pomôže získať dobré zamestnanie“), ale správanie svojich priateľov vysvetľovali ich dispozíciami („je dobrý v matematike“).
Je však možné, že príčinou týchto rozdielov je iba perspektíva.
Do hry vstupujú aj naše vedomosti.
Keď totiž posudzujeme správanie niekoho iného a toto správanie nezodpovedá nášmu očakávaniu, máme tendenciu vysvetľovať ho situačnými premennými. Ak napríklad viem, že spomínaný Janko je dobrý študent a na skúškach neprepadá, budem si pravdepodobne jeho zlyhanie vysvetľovať skôr situačnými príčinami, než príčinami dispozičnými.