Ako sa postoje vyvíjajú?

O tom, ako sa vyvíjajú postoje, existuje mnoho teórií. Možno si pamätáte definíciu Fishbeina a Ajzena, ktorá začínala tým, že postoje sú naučené.

Podľa týchto bádateľov teda získavame svoje postoje v priebehu bežného sociálneho života: čiastočne z rodiny, kde vyrastáme a čiastočne od ľudí, s ktorými sa stýkame.

Tajfel píše o tom, že sociálna identita a súnáležitosť so skupinou silno ovplyvňuje postoje, ktoré si osvojíme.
Hlboko zvnútorňujeme svoje členstvo v skupinách, ktoré potom tvorí dôležitú súčasť sebaúcty.
Tajfel tvrdí, že práve tento mechanizmus je podkladom stálych predsudkov medzi sociálnymi skupinami a že každý pokus o pochopenie predsudkov bez ohľadu na sociálnu identifikáciu vedie do slepej uličky. Tajfel teda vidí korene, mnohých postojov v sociálnej identifikácii.

Niektorí bádatelia (napr. Eysenck a Wilson, 1975) zastávajú názor, že postoje sú z veľkej časti vrodené.
Táto myšlienka vychádza z toho, že vrodené sú niektoré osobnostné črty, ako neuroticizmus a stabilita, a tie potom tvoria základ postojov.
Podobné tvrdenia sú založené na pozorovaní, že u členov určitej rodiny sa často objavia podobné črty - a zhodné postoje - od jednej generácie k druhej. Ale dokázať výskyt nejakého javu v rodine rozhodne nie je to isté, ako dokázať, že tento jav má genetický pôvod.
Rodina poskytuje deťom prostredie, v ktorom prebieha ich učenie a deti veľmi ľahko preberajú postoje a myšlienky ľudí vo svojom okolí. Genetická teória sa, samozrejme, môže zakladať na pravde, rozhodne z nej však vyplýva viac otázok ako odopovedí.
Tiež pre ňu existuje len málo dôkazov a navyše nedokáže vysvetliť, ako ľudia postupujú pri preberaní alebo formovaní špecifických postojov (na rozdiel od všeobecných čŕt).
Ak sú tieto postoje naučené, musíme sa pýtať, ako toto učenie prebieha. Osvojujeme si naozaj niektoré postoje pomocou podmieňovania - teda preto, že sme za ich vyjadrenie potrestaní alebo odmenení? Alebo ich získavame iba tak, že napodobňujeme druhých?

Bandura a McDonald (1953) rozprávali deťom dve príhody, v ktorých sa vyskytoval správanie, ktoré poškodilo nejakú vec.
Jedna z týchto príhod opisovala sebecké správanie, druhá ilustrovala nesebecké správanie. Stupeň poškodenia sa tiež líšil, a to tak, že nesebecké správanie spôsobilo viac škody ako sebecké.
Deti mali príhody najskôr zhodnotiť a potom ich rozdelili do dvoch skupín. Jedna skupina detí počula, ako nejaká dospelá osoba vyjadruje postoj, ktorý sa úplne odlišuje od ich postoja.
Deťom v druhej skupine povedali, aby vyjadrili postoj opačný k svojmu pôvodnému postoju. Za to, že poslúchli, dostali ihneď odmenu.
Porovnaním týchto dvoch skupín sa zistilo, že imitačné prostredie - v ktorom deti pozorovali niekoho, kto robil niečo iné - bolo ďaleko účinnejšie, ako priamy tréning. Zdá sa, že si postoje môžeme osvojiť napodobňovaním druhých a že sa ich teda nemusíme priamo učiť.

Iný pohľad na utváranie postojov ponúkli Petty a Caccioppo v r. 1981. Títo autori tvrdia, že náš postoj sa vyvíja, ako sa postupne oboznamujeme s objektom.
Keď rozmýšľame o objekte, ktorý nijako dobre nepoznáme alebo s ním nemáme nijakú skúsenosť, uvažujeme predovšetkým o faktoch (deskriptívne presvedčenie).
Ale ako sa stále dôvernejšie oboznamujeme s objektom, máme tendenciu utvoriť si o ňom nejaký názor - odhadujeme ďalšie jeho aspekty.

Tak si o danom objekte vytvárame sústavu „deduktívnych presvedčení“.Ďalším štádiom vývoja postoja je hodnotenie deduktívnych presvedčení. Tak si formujeme postoj.

Nedostatok tohto chápania vývoja postojov spočíva v predpokladu, že voči predmetom (alebo ľuďom), o ktorých nič nevieme, nezaujímame nijaký postoj.

Ľudia však nie sú vždy tak sladko racionálni. Veľmi často sa napríklad stáva, že niekto si vytvorí zaujatý postoj voči sociálnej skupine, s ktorou sa skoro vôbec nestýka. Zdá sa dokonca, že čím viac toho o niektorej veci vieme, tým menej extrémne city k nej máme. S tým však Pettyho a Caccioppov model neráta.