Kohlberg vychádza pri konštrukcii svojich stupňov vývinu morálneho usudzovania z výskumu, ktorý uskutočnil so 72 chicagskými chlapcami pomocou 10 hypotetických rozhodnutí. Chlapci sa delili do troch vekových skupín (10, 13 a 16 rokov). Tento výskum (Kohlberg, 1958) bol súčasne východiskovým bodom pre dlhodobé skúmanie, ktoré prebieha už 30 rokov.

I. Rovina základ morálneho úsudku :
Morálne hodnotenie sa zakladá na vonkajších kvazifyzických udalostiach, zlom konaní alebo na kvazifyzických potrebách, a nie na osobách a normách
Vývinové stupne :
Stupeň 1: Orientácia na trest a poslušnosť :
Či je nejaké konanie dobré alebo zlé, to závisí od jeho hmotných (fyzických) dôsledkoch, a nie od sociálneho významu, prípadne hodnotenia týchto dôsledkov. Vyhnutie sa trestu a nekritické podriadenie sa moci platí za hodnoty samé o sebe. Nie sú sprostredkované hlbším morálnym usporiadaním, podopreným trestom a autoritou.
Stupeň 2: Inštrumentálne-relativistická orientácia :
Správne konanie sa vyznačuje tým, že účelovo uspokojuje vlastné potreby i potreby druhých. Medziľudské vzťahy sa prejavujú ako vzťahy trhové. Základy slušnosti, vzájomnosti, zmyslu pre spravodlivé rozdeľovanie sú síce prítomné, sú však stále interpretované hmotne a účelovo. Vzájomnosť je otázkou konania „ruka ruku myje“, a nie otázkou loajality či spravodlivosti.

II. Morálne hodnotenie sa zakladá na preberaní dobrých a správnych rolí, dodržiavaní konvenčného poriadku a toho, čo očakávajú druhí.
Stupeň 3: Orientácia na súhlas viazaný k určitej osobe alebo model „správneho chlapca/dievčaťa“.
Správne konanie je také, ktoré sa ostatným páči alebo im pomáha a získava ich súhlas. Tento stupeň sa vyznačuje vysokou mierou konformity voči stereotypným predstavám o konaní, ktoré je väčšinovo považované za správne alebo „prirodzené“. Konanie sa často posudzuje podľa názoru: „On to myslí dobre,“ čo je pre začiatok dôležité Človek získava súhlas, pokiaľ sa správa „prívetivo“.
Stupeň 4: Orientácia na právo a poriadok. Autorita, pevné pravidlá a zachovanie sociálneho poriadku tvoria orientačný rámec. Správne konanie znamená konať svoju povinnosť, rešpektovať autoritu a v jej záujme obhajovať dané sociálne usporiadanie.

III Morálne hodnotenie sa zakladá na hodnotách a princípoch, ktoré sú platné a použiteľné nezávisle od autority skupín či osôb, ktoré tieto princípy zastupujú, a nezávisle na vlastnej identifikácii s týmito skupinami.
Stupeň 5: Orientácia na zákonné konanie a sociálne úmluvy je všeobecne spätá s utilitaristickými črtami. Správnosť konania sa bežne meria podľa všeobecných individuálnych práv a štandardov, ktoré po kritickom preskúmaní prijíma celá spoločnosť. Človek si je vedomý relativity osobných hodnotových postojov a názorov a podľa toho kladie dôraz na pravidlá konania smerujúce k nájdeniu konsenzu. Bez ohľadu na ústavné a demokratické dohody je právo otázkou osobného merítka hodnôt a názorov. Mimo zákonom stanoveného okruhu sa povinnosti zakladajú na voľnej dohode a úmluvách.