Ak si prejavujú náklonnosť, ich rodiny aj ostatní členovia skupiny ich pokladajú za dvojicu, ktorá patrí k sebe. Nie je preto zvláštnosťou, keď mladé dievčatá už aj 13 - 14 ročné sú tehotné. Rodina väčšinou príjme budúceho otca rodiny a takto spolu žijú, až kým sa neosamostatnia.

Mladí ľudia si neuvedomujú svoju zodpovednosť voči narodenému dieťaťu, a tým sa väčšina rómskych detí rodí do nevhodného prostredia, ktoré nemôže zabezpečiť ich zdravý vývoj.

Až po dosiahnutí plnoletosti sankcionujú niektoré rodiny svoj vzťah sobášom. Cirkevne sa sobášia vtedy, ak žijú v silne náboženskom prostredí, aby získali status „poriadnych ľudí".

Sobášia sa hlavne civilne z hľadiska získania určitých sociálnych výhod.

V rómskej patriarchálnej rodine má dominantné postavenie muž a prvoradé miesto medzi deťmi - chlapec, najmä prvorodený syn.

Hodnota ženy sa meria prevažne jej plodnosťou.
Vedúcou osobnosťou v ženskej časti spoločenstva sa stáva „puri daj" - stará matka, nielen na základe plodnosti, ale aj skúsenostnej múdrosti a osobnej autority.

V súčasnosti postavenie ženy v rómskej rodine sa zlepšuje, i keď tu nemožno hovoriť o rovnocennosti partnerov.
Mnohé rómske ženy sa však so svojím postavením v rodine stotožňujú a považujú to za prirodzené.

Chlapci majú väčšiu voľnosť ako dievčatá, ktoré od raného veku musia pracovať v rámci rodiny a ich vzdelávanie sa považuje za nepotrebné.

Pre rómsku rodinu je zväčša dodnes charakteristická medzigeneračná zomknutosť, súdržnosť, úcta k starším, láska k deťom.

Deti patria medzi najvyššie hodnoty rómskeho spoločenstva.
V minulosti nielen rodičia, ale celá komunita ich považovala za vlastné a starala sa o ich výchovu.

Až v posledných rokoch, vzhľadom na rozpad tradičných noriem rómskeho spoločenstva, prichádza k umiestňovaniu rómskych detí do detských domovov (Dávidova, 1998).

Medzi špecifiká rómskeho spoločenstva patrí rodovo - kmeňová diferencovanosť, spojená však so spoločnou „obranou" voči nerómskemu prostrediu.

Ako uvádza E. Dávidova (1998), v posledných rokoch, sa zhoršujú vzťahy medzi jednotlivými príbuzenskými „rodovými" skupinami, ktoré sa považujú za konkurentov v podnikaní, v politickom a kultúrno-spoločenskom živote a namiesto spolupráce sa navzájom
osočujú.

Výchova detí v niektorých podpriemerných rómskych rodinách je veľmi zlá. Rodičia nemajú pred deťmi takmer žiadne tajnosti.

Vo viacerých rodinách nevyrastajú vo „zvláštnom detskom svete", bezstarostnom a odlišnom od dospelých.

Výchova detí je vždy kolektívna.
Dieťa žije s dvomi až tromi generáciami dospelých.
Týmto sa rozvíja jeho sociálne cítenie, pocit súdržnosti a bezpečnosti. Deti sú veľmi skoro samostatné.
Je to podmienené tým, že od útleho veku sú vedené k samostatnosti a nezávislosti.

Neexistuje priama kontrola. Deti sú kontrolované v skupine. Sociálna výchova prebieha od útleho veku. Chlapci pracujú so svojím otcom, dievčatá s matkou.

Rodičia sú pre nich príkladom. Deti sa učia
správať k osobám opačného pohlavia podľa toho, ako sa správajú k sebe rodičia a im blízke osoby. (s. 32-34)