Šikanovanie detí

Slovo šikana pochádza z francúzskeho slova chicaner - čo znamená prenasledovať, týrať, trápiť - šikanovať.

Podľa P. Ŕíčana „šikanovanie sa obvykle definuje ako agresia, ktorej sa dopúšťa jednotlivec alebo skupina voči inému jednotlivcovi či skupine viac menej bezbranným.

Za charakteristické sa považuje opakovanie agresie voči obeti.
Problémy sú s určením spôsobu a miery agresie, čo rozhoduje o tom, či je možné určité chovanie považovať za šikanovanie.

Najtypickejšie je hrubé násilie alebo ponižujúca manipulácia.
Obeť môže byť aj pod hrozbou násilia prinútená sama k jednaniu, ktoré ju ponižuje alebo inak traumatizuje (napríklad obnažiť sa pred skupinou, poskytovať ponižujúce služby).
Kruté však môžu byť aj nadávky a hrubý posmech" (1996).

P. Pôthe uvádza nasledujúcu definíciu: „Pod pojmom šikana alebo šikanovanie medzi deťmi rozumieme široký okruh správania sa dieťaťa alebo skupiny detí s cieľom ohroziť, nastrašiť, ponížiť alebo inak ublížiť inému dieťaťu alebo skupine detí.

Šikana zahŕňa slovné ponižovanie, nadávanie a neustále kritizovanie, výsmech, hrubé žartovanie, vydieranie, obmedzovanie slobody, pohŕdanie, poškodzovanie odevu a osobných vecí, telesné napadnutie" ( 1996, s. 96).

Akákoľvek definícia šikanovania by mala zahrňovať základné znaky, ako sú:

-Jasný úmysel ublížiť druhému, či už fyzicky alebo psychicky.
Napríklad: bitie, strkanie, krádeže peňazí a vecí, schovávanie a ničenie vecí, ale aj posmievanie, nadávanie a vylúčenie zo spoločnosti ostatných.

-Útočníkom môže byť jedno dieťa alebo skupina detí  (asymetrická agresia).

-Incidenty sú opakované - jednorázová akcia sa väčšinou za šikanovanie nepovažuje.

-Nepomer síl medzi útočníkom a obeťou. Táto prevaha či bezbrannosť obete môže byť skutočná alebo zdanlivá, v oblasti fyzickej sily alebo agresivity, osobnej sily jednotlivca alebo v prevahe skupiny.

Kto sú aktéri šikanovania ? Sú to:

-agresor alebo útočník, jeden či partia a –obeť alebo obete ( Ŕíčan, 1996).

Ako spoznať, že dieťa je šikanované :

Dieťa môže svojím správaním upozorňovať na to, že je obeťou šikanovania, preto treba venovať pozornosť nasledovným prejavom:

-Bojí sa ísť do školy alebo zo školy.
-Neochotne ide do školy.
-Prosí, aby ste ho autom odviezli do školy.
-Mení cestu do školy.
-Zhorší sa jeho prospech v škole.
-Prichádza domov so zašpinenými (poškodenými) šatami, vecami.
-Prichádza domov hladné (lebo mu niekto berie desiatu alebo peniaze na desiatu).
-Stáva sa uzavreté, začína sa zajakávať.
-Je utrápené, prestáva riadne jesť.
-Pokúsi sa o samovraždu.
-V noci v posteli plače.
-Má nočný des, vykrikuje zo sna „nechajte ma".
-Má modriny, škrabance, rezné rany, ktoré nechce vysvetliť.
-Zrazu nápadne často „stráca" veci a peniaze.
-Častejšie si pýta peniaze, lebo mu jeho peniaze niekto ukradol.
-Odmieta povedať, či nemá nejaké problémy.
-Dáva nepravdepodobné vysvetlenia na vyššie uvedené problémy.

Keď zistí rodič čokoľvek z uvedeného, mal by spozornieť a okamžite
sa začať zaujímať o to, či niekto dieťa neohrozuje alebo netrápi (nešikanuje).

Čo môžu robiť rodičia :

-Venovať pozornosť možným znakom a prejavom toho, že je dieťa šikanované (ich zoznam je uvedený ďalej).
-Opýtať sa dieťaťa či nemá problémy.
-Dať dieťaťu príležitosť, aby vyjadrilo svoje pocity o probléme, aby sa vyrozprávalo. Nechať ho hovoriť. Neskákať mu do reči, povzbudzovať ho, aby hovorilo a počúvať ho.

-Neobviňovať ho z toho, že mu niekto iný ubližuje, nekritizovať, nezosmiešňovať ho.
-Nesúhlasiť s tým, aby sa šikanovanie utajovalo.
-Robiť si písomné záznamy o incidentoch.
-Keď sa šikanovanie vyskytuje v škole alebo sa inak viaže na školu, hovoriť o tom s učiteľom / učiteľkou alebo riaditeľom / riaditeľkou.

-Žiadať, aby škola postupovala podľa odborných pokynov pre riešenie prípadov šikanovania.

-Pomôcť dieťaťu zvládnuť situáciu :

pomôcť mu naučiť sa, čo robiť proti šikanovaniu  (dôrazne sa ohradiť, kričať, sebavedome kráčať, ujsť) pomôcť mu skamarátiť sa s inými deťmi.
Pozvať ich domov.

prečo sa treba so šikanou zaoberať?

Kto aspoň raz hovoril so šikanovaným dieťaťom, videl jeho bezmocnosť a zúfalstvo, nebude pochybovať o závažnosti tejto problematiky (Kolár, 2001).

Všeobecné dôvody pre potieranie šikanovania mólu byť nasledovné:

1.Deti majú svoje práva - majú základné právo na bezpečie v rodine a v škole, na život bez bolesti, ponižovania a strachu.

Rodičia aj deti považujú šikanu za jeden z najväčších problémov a očakávajú od učiteľov účinnú pomoc. Je povinnosťou školy poskytnúť svojim žiakom kľudné a bezpečné prostredie.

Dohovor o právach dieťaťa prijatý v SR roku 1991 (Zb. z. č. 140) v článku 19 uvádza : „dohliadať na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, trýznením alebo vykorisťovaním"; v 36. článku : „aby žiadne dieťa nebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu".

2.Šikanovanie je rozšírené a je obtiažne sa ho zbaviť. Ŕíčan (1996) uvádza pri širšom kritériu pochopenia šikany takýto výskyt :
celkovo je agresorov vo veku 11-12 rokov, to je 5. - 6. roč. ZŠ
14% detí a ich obeťami je 18% detí.

U chlapcov je agresorov 18% a obeťou 22%, čo je pätina chlapcov. U dievčat je agresorom 10%
a obeťou 15%.

Výsledky podľa testovania 2000 detí rôzneho pohlavia (dotazník D. Olweusa).

Anglická štúdia v rámci sheffieldského projektu (in Ŕíčan, et al. 1995) udáva: v kategórii mladší žiaci 12% detí priznalo, že šikanuje ostatných a 27%, že sú šikanovaní okolím.

U starších žiakov sa v 6% považovali za šikanujúcich a 10% za šikanovaných. Štúdia sa uskutočnila na 24 školách a bolo vybraných 4000 starších a 2000 mladších žiakov. Ukončená bola v roku 1990.

Známe sú tiež prieskumy Olweusa z Nórska, ktorý uvádza oveľa nižšie čísla šikany.

3.Následky môžu byť vážne. Ťažkosti a trápenie dieťaťa spôsobené šikanovaním môžu mať rôzne vedľajšie prejavy:
a) nepozornosť na vyučovaní, zhoršenie školského výkonu,
b)psychosomatické ochorenia (poruchy spánku, nočné móry,
bolesti hlavy, brucha a iné),
c)záškoláctvo,
d)depresie, úzkostné stavy, príp. pokus o samovraždu.

4.Následky môžu byť dlhodobé. Následky šikany sa prejavujú dlhodobo po skončení školskej dochádzky, a to u detí - obetí, tak aj u útočníkov.

Napríklad deti, ktoré sa „naučia", že šikanovanie a násilie sa oplatí, využívajú podobné stratégie správania aj v dospelosti.

Podľa dlhodobého výskumu v Nórsku sa uvádza, že u tých, ktorí sa vo vyšších ročníkoch školy prejavovali ako útočníci, bolo vo veku 24 rokov štvornásobne pravdepodobné, že boli už trikrát a viac súdne trestaní, než u rovnakej vekovej skupiny tých, ktorí v škole nešikanovali (Olweus, 1989 in Ŕíčan, et al. 1995).

Obete v dospelosti vykazujú zvýšený sklon k depresiám,
majú pochybnosti o sebe, svojej hodnote, trpia pocitmi
menejcennosti (Ŕíčan,1995).

5.Šikanovanie je právne postihnuteľné. Ak nie sú rodičia spokojní s účinnosťou a spôsobmi, akými rieši problémy ich detí so šikovaním konkrétna škola, môžu ju zažalovať na súd (Dohovor o právach dieťaťa).

6.Nevšímavosť napomáha útočníkom. Šikanovaniu sa „darí" v atmosfére utajenia. Obete, často nútené k mlčaniu, sa postupne dostávajú do bludného kruhu šikanovania a strachu. Jedným spôsobom ako efektívne odolávať šikane, je otvorene si priznať jej existenciu ako závažného problému a stať sa školou, ktorá sa nebojí hovoriť a konať proti šikane.

Deti využívajú rôzne možnosti ako žiadať o radu a pomoc.
Podľa záznamov Linky detskej istoty UNICEF za obdobie 6 mesiacov roku 2000 mali 74 telefonátov týkajúcich sa šikany.

Viac telefonovali chlapci (52) ako dievčatá (23), a hoci na linku volá v priemere o polovicu viac dievčat ako chlapcov, v šikane je pomer opačný, trápi štyrikrát viac chlapcov.

Rozlíšenie volajúcich podľa veku podčiarkuje závažnosť šikany na základnej škole. Vo veku 7 - 10 rokov volalo 7% detí, u 11 - 14 ročných je to už 55% a u 15 -18 ročných klesol počet na 24%.

7. Snaha sa skutočne vypláca. Jasne to dokazujú výsledky najrozšírenejšej kampane proti šikanovaniu, ktorá prebehla v Nórsku. Olweus zistil, že po uskutočnení kampane sa behom nasledujúcich dvoch rokov znížilo šikanovanie o 50%.

Ubudlo vandalizmu, záškoláctva aj krádeží. Vzrástla miera spokojnosti žiakov s pobytom v škole (Ŕíčan, et al.1995).
(1) s. 90-95