Aristoteles sa narodil v roku 384 p.n.l. v Stageire, iónskej osade na polostrove Chalkidiki. Jeho otec bol lekárom na macedónskom kráľovskom dvore. Aristoteles veľmi mladý osirel a ako 18-ročného ho príbuzní poslali študovať medicínu do Atén. Tam však vstúpil do Platónovej Akadémie, kde strávil 20 rokov svojho života. Osvojil si bohaté vedomosti a po čase sa z neho stal učiteľ. Prednášal rétoriku.
Po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde založil svoju školu a venoval sa najmä prírodovednému bádaniu. V roku 343 p.n.l. Filip Macedónsky pozval Aristotela na svoj kráľovský dvor, aby vychovával jeho syna, budúceho Alexandra Veľkého. Po nástupe Alexandra na trón sa Aristoteles vrátil do Atén a založil tam filozofickú školu Lykeion, ktorá dostala názov peripatetická škola.
Po smrti Alexandra Macedónskeho sa v Aténach začala dvíhať protimacedónska politická vlna a Aristoteles sa cítil pre svoje kontakty s týmto svetom ohrozený. Obžalovali ho z bezbožnosti (postavením sochy Hermovi vraj zavádzal nový kult) a „aby nedal Aténčanom možnosť druhý raz sa prehrešiť voči filozofii“, odišiel do Chalkidy na ostrov Euboia, na majetok svojej matky, kde po niekoľkých mesiacoch zomrel.
Aristoteles bol väčším logikom, pragmatikom a empirikom ako Platón. Podstata jeho učenia je tiež idealistická, no je materiálnejší ako Platón. Jeho tvorba je nezvyčajne rozsiahla. Zachovalo sa len 47 titulov z jeho 170 diel, pričom z väčšej časti nejde o hotové knihy, ale o Aristotelove poznámky k prednáškam. Jeho práce sú určené predovšetkým na prednášanie v škole, preto v nich nenájdeme dialóg. Jeho diela možno rozdeliť do piatich oblastí podľa svojho obsahu či predmetu. Sú to spisy logické (6 prác pod spoločným názvom Organon - Nástroj), prírodovedné (napr. Fyzika), metafyzické (najzákladnejšie a najabstraktnejšie spisy o tzv. prvej filozofii pod spoločným názvom Metafyzika), politické, etické a estetické (6 spisov, napr. Etika Nikomachova) a psychologické (napr. O duši/De anima). Aristoteles rozdelil filozofiu na teoretickú (matematika, fyzika a metafyzika), praktickú (etika, politika, ekonómia) a poetické/poietické vedy, ktoré študujú všetko, čo sa dotýka zásad výstavby literárneho diela. Aristoteles zaviedol do drámy katarziu a literatúru delil na lyriku, epiku a drámu. Jeho prínos do filozofie a vied môžeme rozdeliť do šiestich základných oblastí. Patrí tu logika, metafyzika, fyzika a kozmológia, učenie o duši, etika a učenie o štáte.
Logika:
Zakladateľom tejto vedy je Aristoteles. Sám ju nepokladal za vedu, ale len za nástroj na rozvíjanie ostatných vied. V stredoveku sa jeho logika stala základom tradičnej logiky. Dôkladne sa zaoberal predovšetkým zoológiou, pretože cítil potrebu usporiadať živočíšne druhy do skupín a klasifikovať ich. Týmto systematizoval prírodnú ríšu. Aristoteles sa zameral na pojmy, lebo si uvedomil ich dôležitosť. Tvrdil, že čím sú pojmy všeobecnejšie, tým väčší počet indivíduí zahrňujú. Pokúsil sa vymedziť najvyššie pojmy a najvyššie rody nazval kategóriami (kvantita, kvalita, podstata, vzťah, poloha, priestor, čas, vlastníctvo, činnosť, trpnosť). Logickú funkciu kategórií vidí v tom, že nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkoľvek vlastnosť, dá sa zaradiť do niektorej z kategórií. Nazdával sa, že kategórie sú základnými formami bytia.
Aristoteles tvrdil, že ak o niečom vypovedáme, pripájame k subjektu predikát. Pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky „je“ vzniká súd. Iba o súde, nie o jednotlivom pojme, môžeme povedať, že je pravdivý alebo nepravdivý. Sylogizmus (úsudok): „Ak A platí o celom B a B platí o celom C, tak nevyhnutne A platí o celom C.“ Tradičná logicka to neskôr vyjadrila tak, že ak platí tvrdenie: „Všetci ľudia sú smrteľní.“ (A – B) a „Sokrates je človek.“ (C – A), potom platí, že „Sokrates je smrteľný.“ Prvý a druhý súd sa nazývajú premisy. Posledný je záver. Táto formálna logika využíva negácie, konjunkcie a disjukcie. Dôkaz je postupnosť súdov, z ktorých plynie nejaký záver. Poznáme deduktívnu a induktívnu metódu dokazovania. Deduktívna postupuje od všeobecného k zvláštnemu a induktívna naopak z jednotlivých vecí odvodzuje definície. Aristoteles tvrdil, že existujú dva princípy logického dokazovania – princíp protirečenia a princíp vylúčenia tretieho. Princíp protirečenia je založený na tom, že dve protikladné výpovede nemôžu byť zároveň pravdivé. Princíp vylúčenia tretieho je zas založený na tom, že každá výpoveď je pravdivá alebo nepravdivá, tretia možnosť neexistuje.
Metafyzika:
K metafyzike patria ontologické spisy, ktoré mal Aristoteles zaradené za označením fyzika. On sám tie spisy označoval ako „prvá filozofia“. Metafyzika skúma súcno ako súcno, neskúma len určitú časť súcna ako ontológia a gnozeológia, ale skúma ho ako celok. Podstata vecí sa nenachádza mimo nich ako nezávislá a večná idea, ale je v nich obsiahnutá. Všeobecné, ktoré sa nazýva druhou podstatou (druhy a rody), zväzuje s prvou podstatou čiže s konkrétnymi indivíduami. Aristoteles vo veciach rozlišuje látku (možnosť) a formu (skutočnosť). Dualizmus látky a formy mu slúži na vysvetlenie pohybu. Svet podľa neho pozostáva z pohybujúcej sa hmoty a pohyb je vlastne nadobúdanie tvaru. Jeho predstava o pohybe je teleologická. V zárodku alebo semene je vopred dané, čo z neho vznikne. Všetko má vopred stanovený cieľ a účel.
Aristoteles je pokladaný za zakladateľa teleológie. Vnútorný princíp, ktorý pôsobí v procese vývinu a usmerňuje ho k naplneniu účelu, sa nazýva entelecheia. Podstata je vo veci samej ako účel vývoja, v ktorom sa stáva skutočnosťou. Výsledok procesu vznikania môže byť ovplyvnený aj náhodnými okolnosťami a vplyvmi. Tieto odchýlky pripisuje látke. Podľa Aristotela existujú 4 príčiny vznikania – látková (materiálna – to, z čoho vec vzniká), formálna (určuje tvar, formu veci), pôsobiaca (vychádza z nej počiatok zmeny) a účelová (určuje konečný cieľ). Aristoteles sa pozerá na svet ako na celok. Podľa neho existuje prvý hýbateľ, ktorý je prvou príčinou pohybov vo svete. Tento prvý hýbateľ nestvoril svet, iba mu dal pohyb (koncepcia boha, ale nie stvoriteľa). Prvý hýbateľ je nehybný, oddelený od všetkých vecí (nie je súčasťou sveta) a je večný. Je to najvyšší princíp jednoty a rozumovosti sveta.
Fyzika a kozmológia:
Aristoteles je presvedčený, že všetky telesá nášho sveta sa skladajú zo 4 základných prvkov – zem, voda (ťažké telesá, ich prirodzené miesto je dole, smerom k stredu vesmíru), oheň a vzduch (ľahké telesá, pohybujú sa smerom hore). Ak je teleso na svojom prirodzenom mieste, nehýbe sa. Pohyb je len návrat na prirodzené miesto. Zem je v strede vesmíru, čo je jej prirodzené miesto, a preto musí byť nehybná. Nebeské telesá patria do úplne iného sveta, sú zložené z piateho prvku, ktorý nazýva éterom, a pohybujú sa kruhovým pohybom. Tento pohyb je dokonalý. Podľa Aristotela je vesmír konečný a poslednou sférou je sféra stálic. Na jeho predstavy o usporiadaní vesmíru a pohyboch v ňom nadviazal Ptolemaios, ktorého geocentrická sústava vládla až do nástupu novovekej prírodovedy.
Učenie o duši:
Aristoteles dušu nadraďuje nad telo a vykladá ju ako zdroj organizácie a aktivity. Rozlišuje tri formy duše – vegetatívnu, zmyslovú a rozumovú. Vegetatívna je najnižšia a riadi vyživovacie funkcie organizmu. Zmyslová umožňuje vnímanie, pociťovanie žiadostí a premiestňovanie. Rastliny ju už nemajú. Rozumová forma duše je najvyššia a pripisuje ju človeku. Aristoteles delí rozum na receptívny (trpný) a činný. Receptívny rozum prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje pojmy. Činný naopak nie je odkázaný na podnety zvonku, ale sám uvádza do pohybu receptívny rozum a ostatné časti duše. Nie je viazaný na telo, a preto je nesmrteľný. Tézu o nesmrteľnosti činného rozumu neskôr v mnohých diskusiách rozoberá stredoveká filozofia.
Etika:
Aristoteles tvrdí, že ľudské činnosti sú rôznorodé a každá z nich má svoj zvláštny cieľ. Existuje však jeden spoločný – konečný cieľ. Konečný cieľ, o ktorý sa ľudia usilujú iba kvôli nemu samému, je dobro. K úsiliu oň nás vedie sama podstata človeka. Dobro jednotlivca Aristoteles spája s dobrom štátu, hoci dobro štátu stavia predsa len vyššie. Skúmaním dobra štátu poveruje vedy o spoločnosti, dobrom jednotlivca sa zaoberá etika. Najvyššie dobro je podľa neho blaženosť (schopnosť dobre žiť a konať). Cnosti sú rozvíjacie schopnosti, ktoré si vyžadujú cieľavedomé konanie dobrých skutkov. Cnosť je schopnosť rozpoznať, čo je dobré. Táto schopnosť nie je človeku daná a Aristoteles poukazuje na dôležitosť výchovy. Cnosti rozdeľuje na etické (štedrosť, striedmosť, pokojnosť) a dianoetické/rozumové (rozumnosť, vedenie, umenie). Pojem stredu má význam pre určenie cnosti. Najlepšia cesta je stredná cesta medzi dvoma krajnými cnosťami.
Učenie o štáte:
Aristoteles vychádza z dôkladného porovnávania mnohých ústav a štátnych zriadení (158). Platón štát odvodzoval zo slabosti ľudského indivídua. Aristoteles zas tvrdí, že vznik štátu zodpovedá prirodzenému sklonu ľudí. Človek je tvor spoločenský (zoon politikon), preto cíti potrebu spoločenstva. Štát je podľa Aristotela najvyššia forma súžitia ľudí. Je to etické spoločenstvo usmerňujúce činnosť ľudí v záujme spoločnosti (občana). Cieľom dobrého štátu má byť podľa neho naplnenie života. Vlády posudzuje podľa toho, či majú na zreteli všeobecný prospech. Dobré formy vlády sú podľa neho manarchia, aristokracia a politea (skupina ľudí, ktorých podmienkou je rozumovosť). Zlé formy vlády sú tyrania, oligarchia, timokracia a demokracia. Vo vnútornom usporiadaní štátu ponecháva súkromné vlastníctvo a rodinu. Otroctvo a ďalšie druhy spoločenských nerovností (napr. medzi mužom a ženou) pokladá za prirodzené. Rovnoprávne postavenie vládne iba medzi slobodnými mužmi, ktorí môžu zastávať verejné funkcie a voliť.
Záverečná myšlienka:
Podľa Aristotela vieme náš svet spoznať, ak si uvedomíme, čo je súcno (realita okolo nás), ak o realite správne myslíme a ak o nej správne hovoríme.