Stockholmský syndróm

Stockholmský syndróm

Špecifická pozitívna emočná aj afektívna väzba a závislosť obeti (napr. rukojemník) na páchateľovi (napr. únosca) vyskytujúca sa tiež vo vzťahoch niektorých väzňov a ich vyšetrovateľov.
Štokholmský syndróm je pomenovaný podľa udalosti, ktorá sa stala v roku 1973. O čo išlo? Jan-Erik a Clark Olsson sa pokúsili vylúpiť Švédskou kreditnú banku v Štokholme a ako rukojemníkov zadržali štyroch zamestnancov. Vyjednávanie trvalo 130 hodín. Nikto nebol zranený a po prepustení prejavovala skupinka rukojemníkov náklonnosť voči páchateľom a nevôľu voči policajtom. Štvorica rukojemníkov dokonca odmietla svedčiť na súde proti páchateľom a na verejnosti ich obhajovala. Niekoľko mesiacov po udalosti sa jedna zo zadržiavaných bankových úradníčok s JE Olssonom zasnúbila.
Od tej doby je zrejmá určitá tendencia podobné prípady, keď existuje pozitívny vzťah medzi páchateľom a obeťou, označovať ako takzvaný Štokholmský syndróm
Termín Stockholmský syndróm začal ako prvý používať kriminológ a psychiater Nils Bejerot.
Kladný vzťah obete k páchateľovi býva označovaný ako Štokholmský syndróm. V posledných mesiacoch sa v médiách opäť začína pomerne často skloňovať, najmä v súvislosti s prípadom osemročného väznenia Natasche Kampuschovej únoscom Wolfgangom Priklopilom.