Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicare, ktorého význam je robiť niečo spoločným, deliť sa, zverovať sa. Vo všeobecnosti komunikáciu chápeme ako rozhovor a slovo komunikovať ako dorozumievať sa, zhovárať sa, sprostredkovať, spájať. V širšom ponímaní je komunikácia výmena informácií medzi jedincami pomocou spoločného systému znakov. Sociálna komunikácia je špecifický druh komunikácie, v procese ktorého vzniká vzájomné dorozumievanie ľudí, výmeny názorov postojov, oznamovanie vlastného prežívania danej situácie i vzťahu k účastníkom komunikácie. Komunikáciu treba považovať za „jednu z podmienok existencie spoločnosti, pretože prepojenie jej štruktúr, účinnosť riadenia, koordinácia i spätná väzba sa zabezpečuje vzájomným prepojením procesu komunikácie.“ Človek komunikuje v každej situácii: ak hovorí o bežných záležitostiach s priateľom, či obhajuje svoje názory pred šéfom, ak číta noviny, či študuje vedecký text, ak píše pohľadnicu z dovolenky alebo štylizuje úradný list. Komunikácia sa dokonca realizuje aj vtedy, keď jeden z jej účastníkov mlčí. Nie je totiž možné nekomunikovať. Rozsah slovnej zásoby závisí najmä od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Napr. vzdelaný človek, extrovert, človek, ktorý pracuje s verejnosťou a ktorý mnoho cestuje, má bohatú aktívnu i pasívnu slovnú zásobu. Menej slov na dorozumievanie používajú introverti, ľudia, fyzicky pracujúci a tí, ktorí nevyrastali v kultúrnom prostredí. Čítaním a vzdelávaním vznikajú niekedy také anomálie, že človek iba so základným školským vzdelaním má väčšiu pasívnu slovnú zásobu ako absolvent vysokej školy. V súvislosti so slovnou zásobou je užitočné si všimnúť si výber slov pri komunikácii, ktorý súvisí s témou rozhovoru, so situáciou, so vzdelaním, temperamentom a pohlavím komunikantov. Pre živú komunikáciu, ktorá vzniká spontánne, nepripravene, je prirodzené, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať ovplyvňujú mnohé faktory, teda živá reč nie je taká plynulá a perfektná, ako si ju predstavujeme v umelom prostredí.
Neverbálna komunikácia- patrí sem oznámenie bez použitia slov - reč tela, mimika, gestikulácia, zovňajšok. Neverbálny význam je názorný, zmyslovo vnímateľný. Hovorí o citovom prežívaní človeka. Nedá sa ovládať, je spontánna a má veľkú výpovednú hodnotu. Predpokladá sa však, že väčšina neverbálnej komunikácie je nezámerná. Je to dané vďaka skutočnosti, že neverbálna komunikácia je komunikáciou pôvodnejšou. V rozhovore sa snažíme kontrolovať naše verbálne prejavy, neverbálne, ale i paralingvistické prejavy nám však často unikajú, nedokážeme ich všetky voľnou cestou uspokojivo kontrolovať.
Patria sem:
- paralingvistika - skúma jazykové a mimojazykové prvky, ktoré sa viažu na komunikáciu v konkrétnom prostredí.
- intonácia - prestávky, tón hlasu...,
- proxemika - vzdialenosť pri komunikácii,
- fyzické postoje- konfigurácia všetkých častí tela,
- haptika - podanie rúk,
- gestika - posunky rúk,
- kinezika - vystupovanie, spôsoby, chôdza, sedenie, mimika, pohľady, úprava a vzhľad.
