Európa, ktorá bola dejiskom prvej aj druhej svetovej vojny, zreteľne ukázala, čo dokáže túžba po moci v spojení so stále dokonalejšími zbraňami. Vojna mala na svedomí životy miliónov ľudí, naviac po sebe zanechala celý kontinent v troskách. Väčšina časť európskeho hospodárstva bola zničená. Šanca pre rýchlu obnovu Európy bola jediná - nastoliť a dlhodobo zabezpečiť mier. Bola to samozrejme veľmi ťažká úloha, pretože vzťahy medzi jednotlivými krajinami- zvlášť medzi Francúzskom a Nemeckom – boli vojnou poznamenané. Politici si však uvedomili, že není možné donekonečna hľadať vinníkov. Výzva Britského premiéra Winstona Churchilla z roku 1946 ku všetkým európskym štátom, „ Aby sa nechali niesť rozumom a založili spoločnú európsku rodinu...“.
Pred Európou tak stála podstatná otázka, ako sa vyhnúť omylom minulosti a položiť základy dlhodobého mieru a prosperity národov, ktoré boli ešte nedávno vo vojnovom konflikte.
Od samého začiatku bola najaktívnejšia francúzska diplomacia. Prvý kameň budúcej zjednotenie Európy bol položený 9. mája 1950 terajším francúzskym ministrom zahraničných vecí Robertom Schumanom a ekonóm Jeanom Monnetom. Vypracovali plán Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, známy ako Schumanov plán alebo plán Montánnej únie. Tento návrh bol jednohlásne privítaným Nemeckom, Talianskom, Holandskom, Belgickom a Luxemburskom. Tieto štáty spolu s Francúzskom boli zakladajúcimi členmi Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, ktorá bola predchodcom Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) i dnešnej Európskej únie. Robert Schuman toto dianie opísal nasledovne:

„Myšlienka založiť Spoločenstvo uhlia a ocele sa zrodila v medzinárodnej situácii, v ktorej bolo treba veľa premýšľať o tom, ako urobiť pre Európu čosi nové. Na jednej strane sme mali západné Nemecko, ktorého vláda na čele s Konrádom Adenauerom sa práve konštituovala. Rokovali sme s ňou o spôsoboch demontáže nemeckých oceliarní a strojárstva. Na druhej strane sme už mali Radu Európy a bolo potrebné čosi urobiť aj proti tomu, aby sa do nej vkladané nádeje – často nereálne a predčasne – nepremenili na sklamania.“

1973

Po druhej svetovej vojne si Veľká Británia nárokovala hrať úlohu svetovej veľmoci a zostala verné svojmu imperiálnemu a námornému poslaniu. Veľká Británia odmietla zúčastniť sa činnosti v Montánnej únii, aby neohrozila svoje privilegované vzťahy s USA. Vstupom do Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) by bola stratila časť svojej ekonomickej rivality.