Ľudská spoločnosť, ktorá vznikla v prírodnom prostredí, mení samu seba, a tým aj svoj vzťah k prírode.
Dejiny starovekého Sumeru, Egypta a Číny poukazujú na priamu závislosť civilizačných štruktúr a ich evolúciu od zmien prírodných faktorov.

1.ČLOVEK A PRÍRODA V POČIATKOCH EÚROPSKEJ KULTÚRY

Vzťah človeka k svojmu prostrediu sa prejavoval podobne ako u dnešných kultúr tzv.prírodných národov.Človek sa ešte
nenadraďoval nad iné živé bytosti ani si programovo nestaval za cieľ využiť a ovládnuť prírodu.
U prírodných národov prevládal kult ženských božstiev (boli to najmä skúsené matky).Po neolitickej revolúcii prechádza ťažisko produktívnych aktivít na muža (patriarchálne spoločenské usporiadanie).
V prírode sa objavuje tzv. slnečný cyklus – slnko nadobúda dominanciu nad ostatnými nebeskými telesami , pozem. útvarmi a bytosťami.Prírodne sily vystupujú ako najvyššie božstvo aj v nábožensko myslení.
V histórii ľudstva bol začiatok poľnohosp., často nazývaný „neolitickou revolúciou“.Človek začína aktívne pretvárať prírodu a dochádza k usadlejšiemu spôsobu života.Prvé rozdiely medzi pôvodnou prírodou a skultúrnenou.Poľnohosp. produkcia je v tomto období celkom závisla od prírodných faktorov ( klim podmienky,...).
So vznikom výr.ekonomiky ( feudalizmus ) prebieha proces vyčleňovania človeka z prírody.

2. ČLOVEK A PRÍRODA V ANTICKEJ KULTÚRE

Antický človek sa ešte stále pokladal za súčasť prírody, ale taktiež si uvedomoval svoju odlišnosť od ostatných živých bytostí a odlišnosť svojho sveta od sveta prírody.
V období HELENIZMU sa stáva etickým ideálom –žiť v súlade, v harmónii s prírodou.Antická prírodna filozofia naďalej fixovala dominantné postavenie prírody a jej vplyv na spoločenský život.

3. ČLOVEK A PRÍRODA V STREDOVEKU

Príroda sa považuje za výtvor Boží , konečný v čase a priestore.Bola najnižším spôsobom bytia a mala nízku až zápornú hodnotu.Objavuje sa princíp boja človeka s prírodou ( zmyslom je oslobodiť sa od prírody a vybojovať si návrat k Bohu ).
DUALIZMUS- človeka a prírody a ANTROPOCENTRIZMUS – nadradenosť človeka nad všetko stvorené.
STREDOVEKÝ REALIZMUS-človek len ako súčasť širšieho všeobecnejšieho celku, ktorý predstavuje vyššiu skutočnosť.
NOMINALIZMUS-príroda ako súhrn jedinečných individuálnych predmetov a bytostí je ozajstnou skutočnosťou a nie zhlukom symbolov.Išlo o spor realizmu a nominalizmu o univerzálie (pojmy, idey ).
FRANTIŠEK Z ASSISI- filozof stredovekej kresťanskej kultúry.