Ľudská spoločnosť, ktorá vznikla v prírodnom prostredí, mení samu seba, a tým aj svoj vzťah k prírode.
Dejiny starovekého Sumeru, Egypta a Číny poukazujú na priamu závislosť civilizačných štruktúr a ich evolúciu od zmien prírodných faktorov.

1.ČLOVEK A PRÍRODA V POČIATKOCH EÚROPSKEJ KULTÚRY

Vzťah človeka k svojmu prostrediu sa prejavoval podobne ako u dnešných kultúr tzv.prírodných národov.Človek sa ešte
nenadraďoval nad iné živé bytosti ani si programovo nestaval za cieľ využiť a ovládnuť prírodu.
U prírodných národov prevládal kult ženských božstiev (boli to najmä skúsené matky).Po neolitickej revolúcii prechádza ťažisko produktívnych aktivít na muža (patriarchálne spoločenské usporiadanie).
V prírode sa objavuje tzv. slnečný cyklus – slnko nadobúda dominanciu nad ostatnými nebeskými telesami , pozem. útvarmi a bytosťami.Prírodne sily vystupujú ako najvyššie božstvo aj v nábožensko myslení.
V histórii ľudstva bol začiatok poľnohosp., často nazývaný „neolitickou revolúciou“.Človek začína aktívne pretvárať prírodu a dochádza k usadlejšiemu spôsobu života.Prvé rozdiely medzi pôvodnou prírodou a skultúrnenou.Poľnohosp. produkcia je v tomto období celkom závisla od prírodných faktorov ( klim podmienky,...).
So vznikom výr.ekonomiky ( feudalizmus ) prebieha proces vyčleňovania človeka z prírody.

2. ČLOVEK A PRÍRODA V ANTICKEJ KULTÚRE

Antický človek sa ešte stále pokladal za súčasť prírody, ale taktiež si uvedomoval svoju odlišnosť od ostatných živých bytostí a odlišnosť svojho sveta od sveta prírody.
V období HELENIZMU sa stáva etickým ideálom –žiť v súlade, v harmónii s prírodou.Antická prírodna filozofia naďalej fixovala dominantné postavenie prírody a jej vplyv na spoločenský život.

3. ČLOVEK A PRÍRODA V STREDOVEKU

Príroda sa považuje za výtvor Boží , konečný v čase a priestore.Bola najnižším spôsobom bytia a mala nízku až zápornú hodnotu.Objavuje sa princíp boja človeka s prírodou ( zmyslom je oslobodiť sa od prírody a vybojovať si návrat k Bohu ).
DUALIZMUS- človeka a prírody a ANTROPOCENTRIZMUS – nadradenosť človeka nad všetko stvorené.
STREDOVEKÝ REALIZMUS-človek len ako súčasť širšieho všeobecnejšieho celku, ktorý predstavuje vyššiu skutočnosť.
NOMINALIZMUS-príroda ako súhrn jedinečných individuálnych predmetov a bytostí je ozajstnou skutočnosťou a nie zhlukom symbolov.Išlo o spor realizmu a nominalizmu o univerzálie (pojmy, idey ).
FRANTIŠEK Z ASSISI- filozof stredovekej kresťanskej kultúry.

Podľa neho príroda „ bola chrámom Božím, stvoreným pre človeka, ktorý sa mal v nej pohybovať s úctou prináležiacou takému miestu“.

4.ČLOVEK A PRÍRODA V OBDOBÍ RENESANCIE A REFORMÁCIE

Zhodnetenie prírody a človeka bolo v renesasancii spojené s ich divinizáciou, zboštením.Príroda bola pripodobňovaná živej bytosti , ktorá mala telo, dušu i rozum.Divinzácia vyustila do panteizmu, stotožnenia prírody s Bohom.Cieľom života človeka bolo stať sa správcom,užívateľom a dotvoriteľom prírody.
Príroda sa stáva vecou, úžitkovým predmetom.Ako vec nemá voči človeku žiadne práva a on s ňou zaobchádza podľa ľubovôle, motivovaný princípom úspechu (úrodnpsť pôdy, surovinové bohatstvo,...).
Zmyslom adaptačnej stratégie človeka bolo poľudšťovanie-humanizácia-prírody.V procese humaniz. sa prírodne zdroje čoraz viac zaťažovali produktívnou a neproduktívnou ľudskou činnosťou.
Základným úsilím renesancie bolo odstrániť vo vedomí protiklad medzi človekom a prírodou.
Renesančná veda už pozná aj pokus.Hlavnou metódou vedeckého poznania je technicky zdokonalené pozorovanie (ďalekohľad, meracie prístroje,...)Väčšina renesančných mysliteľov sa opiera o antickú koncepciu makrokozmu a mikrokozmu.
FRANCIS BACON-„Ľudské poznanie a ľudská moc sú jedno a to isté“.

5. ČLOVEK A PRÍRODA V NOVOVEKU

V novoveku sa zrodil typ myslenia, ktorý neskôr dostal názov vedecko-inštrumentálna racionalita.Bola založená na karteziánskom dualizme subjektu a objektu (subjekt je ľudská myseľ a všetko ostatné je objekt).Príroda sa brala ako vec, ako predmet úžitku.
Základy novovekej vedy položili KEPLER, GALILEI, BACON. Typickí novovekí myslitelia sú: DESCARTES, SPINOZA, NEWTON, ....
Stroj sa stal prejavom ovládnutia prírody človekom a prísľubom, že všetkým ľuďom sa bude môcť umožniť, aby sa venovali rozvoju ducha , ktorý stroje splodil (parný stroj).
Prelomom hospodárskej analýzy bolo vypracovanie „ekonomickej tabuľky“ doktorom F.QUESNAY. Išlo o vzájomnu závislosť medzi ekonomickou činnosťou a prírodou.
Utilitarizmus sa stal etickým a filozofickým základom ekonómie, t.j.maximalizácie ľudskej užitočnosti.
Priemyselná revolúcia v 18.st. v Anglicku je charakteristická strojovou výrobou , ktorá umožnila spriemyselniť poľnohospodárstvo a podriadiť vidiek mestu.Toto obdobie je sprevádzané vykorisťovaním,konkurenčným bojom atď.
Technológie strojovej výroby mali na prírodné prostredie väčšinou neblahý vplyv.
Za kapitalizmu je základným kritériom pri zavádzaní novej techniky ich ekonomická efektívnosťa produktivita a ochrane prírody sa neprisudzuje žiadny význam (JEAN BABTISTE SAY).
Dualizmus človeka s prírodou sa prehĺbil. Boj s prírodou už nemal náboženský, ale svetský motív a boj človeka s prírodou sa chápal ako historický proces postupnej emancipácie ľudstva od prírody. Emancipácia človeka, ľudskej kultúry od prírody sa stala strategickou líniou vývoja modernej euroamerickej civilizácie.
Mechanizácia výroby zmenila postavenie človeka v produktívnom procese.Zvýšila sa produktivita práce, zisky, ale aj produktívna spotreba materiálov,surovín a energie.
Novoveký ulitarizmus mení prírodu na bezduchý predmet-stroj.

Teoretické poznávanie zákonov prírody má pomôcť podriadiť prírodu ľudským potrebám.Prírodu treba donútiť, aby slúžila človeku, zabezpečila blahobyt a príjemný život všetkým. Typický novoveký scientický a technologický optimizmus- bezhraničná viera vo vedecký a technologický rozvoj, ktorý vyrieši všetky problémy ľudstva.Dôsledky produktívnej záťaže na prírodu neboli ešte také zreteľné, aby tento optimizmus narúšali.
Z enviromantálneho hľadiska sa tieto koncepcie považujú ako následok súčasnej globálnej enviromentálnej krízy.
Už v 19.st. H.D.THOREAU poukazoval na dôsledky nadbytočnej produkcie potrieb pre každodenný život, ktoré vedú k devastácii životného prostredia.
Francúzsky filozof života H. BERGSON: kritizuje prienik prírodovedeckej racionality do iných sfér kultúry, súčasná spoločnosť je spoločnosťou, ktorá sa cíti doma v neživej prírode a so živou si nevie rady.

6. ČLOVEK A PRÍRODA V 20. STOROČÍ

Vedeckotechnická revolúcia je počiatkom novej éry vo vzťahu medzi spoločnosťou a prírodou.
Životné prostredie nie je znečisťované len priemyselným odpadom, ale aj radioaktívnymi látkami (ČERNOBYĽ apríl 1986).
V masovom meradle sa vyrábajú herbicídy a pesticídy, ktoré sa nikdy nerozložia, rozptyľujú sa po celom svete a ohrozujú životné prostredie (BHOPALE december 1979 porucha továrne na umelé hnojivá ).
Formy lokálneho znečistenia životného prostredia sa menia na ďalekosiahle globálne.
Dnešné prípady makroznečistenia životného prostredia:
1. Difúzia toxických látok do prostredia (chemické látky a radioaktívny odpad).
2. Okysľovanie jazier a ničenie lesov spôsobené emisiami uhoľných elektrární, oceliarní a pod.
3. Ovplyvňovanie vyšších vrstiev atmosféry chlórovanými a fluorovanými uhľovodíkmi (aerosoly v sprejoch alebo chladiacich zariadeniach).
4. „Skleníkový efekt“ , ktorý ovplyvňuje teplotu na zemskom povrchu
(spaľovanie fosilných palív, devastácia tropických lesov).
Nárast populácie v menej rozvinutých častiach sveta a pokles v rozvinutých.
Ekologická,ekonomická, politická alebo sociálna kríza sú prejavom jednej veľkej globálnej krízy.Hlavným zdrojom je kríza ľudského myslenia.Svet dnes tvorí jeden celok, myslenie ľudí zostáva na úrovni,
ako bolo v časoch, keď svet tvorili jednotlivé štáty a krajiny.
Rozvoj výrobných síl je naďalej podriadený honbe za ziskom, vytvára obmedzený utilitaristický vzťah k prírode.
Mechanická technika je priestorovo, materiálne a energeticky náročná.

Funguje na úkor čerpania neobnoviteľných prírodných zdrojov.
V priemyselnej výrobe sa prejavuje automatizácia produktívnych procesov.Vyzdvihuje sa význam abiotickej techniky, jej potrebnosť a nezastupiteľnosť pôvodnou prírodou.
Rozvojom všetkých úrovní techniky vzniká samostatný systém- technosféra- ktorý má základne požiadavky na geografický priestor, energiu, pôdu, vodu, vzduch a pod. Avšak technosféra narušuje prirodzenú samoregulačnú schopnosť biosféry. Dochádza k zvyšovaniu produktivity poľnohospodárskej práce a aj k rastu celkovej produkcie. No zároveň aj k rastu negatívnych enviromentálnych dôsledkov.
Pribúda aj sociokultúrne zaťaženie prírody a to vo sfére spotreby a mimopracovných aktivít človeka.
Vysoká spoločenská a osobná spotreba poškodzuje v konečnom dôsledku to, čo je pre ľudskú kultiváciu nevyhnutné a čo predtým jestvovalo ako samozrejmé a optimálne- zdravé životné prostredie.
Ekonomický rast podmieňuje zaťaženie prírody. Rozvíja sa koncepcia trvalo udržateľného rozvoja, alebo koncepcia udržateľného života.
Po 2.svetovej vojne rastie životná úroveň najmä v západnej Eúrope a Severnej Amerike.Tento rast vedie k drancovaniu prírodných, energetických a surovinových zdrojov a k znečisťovaniu celej planéty priemyselnými odpadmi.
Od 80-tych rokov sa rozvíja koncepcia trvalo udržateľného rozvoja. Jej spoločným znakom je etické úsilie o medzigeneračnú a medziregionálnu spravodlivosť pri rozdeľovaní prírodných- neobnoviteľných i obnoviteľných- zdrojov na Zemi.
Nový pojem prírody : príroda je nenahraditeľným funkčným rámcom, jediným vhodným prostredím kultúry v celom nám známom vesmíre (ekológia ako veda).
Systém enviromentálnej etiky presadzoval A.SCHWEITZER.

8. ČLOVEK A PRÍRODA NA ZAČ. 21. STOR.

Príroda a vôbec celé životné prostredie je pod neustálym tlakom.
Zásoby prírodných zdrojov sa blížia k hranici svojho úplného vyčerpania. Spôsobuje to nízka cieľová účinnosť industriálnych technológií, spolupôsobenie trhu na plytvaní spotrebnými produktmi a
rast spotreby energie.
Pre všetkých stúpencov doterajšieho industriálneho vývoja sa zdá byť jediným riešením energetického problému orientácia na jadrovú energiu. Ale predpokladá straty energie v podobe odpadového tepla, veľkú spotrebu vody na chladenie a hlavne vzniká odpad v podobe rádioaktívnych látok.
Najviac zamorené sú mestá a oblasti okolo zdrojov znečistenia, v ktorých dochádza k smogovým poplachom. Aj vodné toky sú považované za skládku civilizačných odpadov.
Taktiež dochádza k rastu púšti a trvalému úbytku pralesov na zemskom povrchu.
Globálne nepriaznivý vplyv industrializácie sa uplatňuje aj voči pôde – skládky odpadov a aplikácia chemických hnojív.

Prostredníctvom potravinových reťazcov sa škodliviny z pôdy vracajú k svojmu pôvodcovi- k človeku.
Obrovským súčasným problémom sú HRANICE PREĽUDNENIA.
90% čistého rastu v rozvojových krajinách a cca 25 % vo vyspelých.
Vo vyspelých krajinách sa spotrebúva viac prírodných zdrojov a ničí biosféra ako v rozvojových.
HRANICE TRHOVEJ REGULÁCIE. Ekonomickými pravidlami trhu sú právne zabezpečené veľmi odlišné toky peňazí k jeho účastníkom, včítane štátnej moci.Od nich potom závisí úroveň ich spoločenského blahobytu.
Je potrebné zabrániť rastu znečistenie.Najnaliehavejším problémom je celkové otepľovanie atmosféry. Hlavný dôraz je preto potrebné klásť na prevenciu.
-zníženie emisií oxidu uhličitého
-šetrenie energií a zvýšenie účinnosti ich využitia
-zalesnenie najmä tropických oblastí
-rozvoj alternatívnych foriem získania energie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vzťah človeka a prírody od antiky po súčasnosť