Nič nie je také sväté a úctyhodné, aby sa o tom kritickým rozumom nemohlo pochybovať. Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, keď sú falzifikovateľné, vyvrátiteľné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšať teóriu vyvrátiť, nájsť konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím ťažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že teória je použiteľná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposiaľ nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukončeným procesom: je to vlastne negatívny vylučovací proces; nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobiteľné druhy. Preto možno takisto hovoriť aj o evolúcii vedy.
Karl Popper prišiel s koncepciou objektívneho poznania, t.j. takého poznania, ktoré nieje priamo závislé na subjekte, jedine ak by bolo jeho nositeľom. Tento názor sám označil za epistemologiu bez poznávajúceho subjektu.
Podľa Poppera existujú dva rozdielne významy termínu poznania alebo myslenia. Jednak v subjektívnom zmysle, kde sa jedna o stav mysle alebo vedomia, o dispozícií človeka k chovaniu či reagovaniu určitým spôsobom a v objektívnom zmysle, keď je tvorený problémami , teóriami, argumentmi ako takými. Východiskom filozofického skúmania poznania podľa Podpera nemôže byť analýza psychických procesov jednotlivca (jak je tomu u D. Huma), pretože poznanie je skutočným poznaním vtedy, keď je artikulované, zverejnené. Jedine takto objektivizované poznanie sa môže podrobiť kritike a overovať sa. Východiskom filozofického skúmania poznania môže byť jedine objektívne t.j. logický obsah našich teórií, myšlienok.
"Všetci máme svoju filozofiu, bez ohľadu na fakt, či o tom vieme, alebo bez ohľadu na skutočnosť, že naše filozofia za veľa nestojí. Dopad našej filozofie na naše činy a naše životy je často zdrvujúci. Preto sa musíme pokúsiť zdokonaliť našu filozofiu tím, že ju budeme kritizovať. Toto je jediný argument pre ospravedlnenie ďalšej existencie filozofie, ktorú môžem poskytnúť" hovorí K.