Akonáhle sme začali a naučili sa spoliehať na svoj rozum, nedokážeme a nemôžeme sa už nikdy vrátiť k pôvodnej nevinnosti. Rozum nás núti posudzovať, hodnotiť vlastne činy. Popper je stúpencom inštrumentalistického chápania rozumu a racionality – predstavujú nástroj, pomocou ktorého sme schopní prekonávať všetky nástrahy života, ktoré si zväčša pripravujeme vlastnou vinou či nerozumnosťou. Ak má naša civilizácia prežiť, musíme sa zbaviť zvyku uctievať veľké osobnosti. Veľké osobnosti sa môžu dopustiť veľkých chýb, niektorí z najväčších vodcov minulosti podporovali odveký útok na slobodu a rozum. Ich vplyv, ktorému sa zriedka kladie odpor, neprestáva klamať a rozdeľovať tých, na obrane ktorých je civilizácia závislá.
Popperov imperatív, resp. maxima, ktorú nám odporúča prijať, znie: ,, Nauč sa používať svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobiť , vedz, že, najlepšou formou rozumnosti je kritická rozumnosť“. Racionalitu nie je možné lepšie chápať ako vôľu prijímať kritiku. Kritickosť sa stáva stavom mysle, vyplýva z fallibility nášho poznania. Vedomé prijatie kritickej metódy je hlavným nástrojom rastu.
Rozum, podobne ako jazyk, je podľa Poppera „ produktom života v spoločnosti “, nie je však spoločenským produktom. „ Ak poviem“ – hovorí Popper „ že za svoj rozum vďačíme spoločnosti, mám na mysli, že za neho vďačíme určitým konkrétnym jednotlivcom .. a nášmu intelektuálnemu styku s nimi. Rozum, rovnako ako veda, sa rozvíja cestou vzájomnej kritiky. Rozum nám nebol daný, to, čo vlastníme, je dispozícia, ktorá sa môže rozvinúť len v komunikácii s druhými.
Vnútorný pohyb našej civilizácie, ktorá je ešte stále v štádiu svojho detstva, môže byť podľa Poppera chápaný ako smerovanie k ľudskosti a rozumnosti, rovnosti a slobode. Nádej na úspech, že sa práve presadí tento smer civilizačného vývinu, sa zvýši, ak sa model kritickej racionality uplatí ako univerzálny princíp nielen vo vede, ale aj v ostatných nemenej dôležitých oblastiach ľudskej aktivity. V tomto zmysle podstatnou črtou Popperovho modelu racionality, resp. kritickej racionality je, že ju povyšuje na inštrument sociálneho, duchovného i intelektuálneho rastu ľudstva.
Popper mal v sebe sokratovského ducha. Tušil, že akákoľvek múdrosť, ku ktorej by kedy mohol dospieť, bude spočívať v tom že si uvedomí nekonečnosť svojej nevedomosti. Tušil aj to, že napriek rozumnosti človeka platí, že humanum est errare – človek sa mýli, že práve fallibilita je sprievodným znakom ľudského poznania. Problémom, ktorý má svoje historické pozadie, je však uplatnenie rozumu v dejinách ľudských činov i v dejinách ľudského poznania.