Kritický racionalizmus K. R. Poppera.

Karl Raimund Popper sa narodil v roku 1902 vo Viedni. V roku 1936
emigruje na Nový Zéland po tom čo v Rakúsku vznikla hrozba, že sa
národný socialisti dostanú k moci. V roku 1934 vydáva asi svoje
najdôležitejšie dielo Logika vedeckého bádania .V roku 1945 vydáva
dielo s politickej filozofie Otvorená spoločnosť a jej
nepriatelia 1- s podnázvom " Uhranutie Platónom" a takisto Otvorená
spoločnosť a jej nepriatelia 2- podtitul " Hegel, Marx a čo ďalej". V
tomto istom období vzniká i práca " Bieda historicizmu", ktorá vznikla odčlenením od Otvorenej spoločnosti. Ďalšími významnými
prácami sú Večné Hľadanie, Dohady a vyvrátené tvrdenia: Rast
vedeckého poznania, Ja a jeho mozog, Celý život je riešením
problémov, Budúcnosť je otvorená, Hľadanie lepšieho sveta. Popper
je zakladateľom smeru, ktorému sa hovorí "Kritický racionalizmus".

Filozofia je kritická rozumová veda, ktorá uvádza zásadne do pochybnosti celý náš (každodenný a špeciálnymi vedami odhaľovaný) skúsenostný svet, podrobuje kritike každý názor, každý obraz sveta, každú hodnotu, každú ideológiu, náboženstvo, vedu, technológiu, spoločnosť; odmieta nekritický dogmatizmus a plní vo filozofii osvecujúcu funkciu.
Smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázateľné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Kritický racionalizmus odmieta neutrálny postoj filozofie voči politickej a spoločenskej skutočnosti. Jeho angažovanosť sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Stavia sa proti totalitnému nároku (nároku vysvetliť celok) svetových názorov a snaží sa odhaliť ako ideológiu marxizmus, ďalej mnohé tradičné filozofické náuky a náboženstvá. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutočniť ideálnu spoločnosť ako uzavretý sociálny systém. Kritický racionalizmus vyžaduje otvorenú spoločnosť nezávislú od ideológie, ktorá pracuje s vedeckými hypotézami a učí sa z chýb. Nemôže existovať nijaká hodnota, nijaké učenie alebo teória, ktoré by si smeli robiť legitímny nárok na imunitu voči kritike. Už intelektuálna poctivosť nás zaväzuje kriticky skúmať všetky hodnoty, skôr než ich uplatníme.

Nič nie je také sväté a úctyhodné, aby sa o tom kritickým rozumom nemohlo pochybovať. Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, keď sú falzifikovateľné, vyvrátiteľné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšať teóriu vyvrátiť, nájsť konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím ťažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že teória je použiteľná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposiaľ nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukončeným procesom: je to vlastne negatívny vylučovací proces; nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobiteľné druhy. Preto možno takisto hovoriť aj o evolúcii vedy.
Karl Popper prišiel s koncepciou objektívneho poznania, t.j. takého poznania, ktoré nieje priamo závislé na subjekte, jedine ak by bolo jeho nositeľom. Tento názor sám označil za epistemologiu bez poznávajúceho subjektu.
Podľa Poppera existujú dva rozdielne významy termínu poznania alebo myslenia. Jednak v subjektívnom zmysle, kde sa jedna o stav mysle alebo vedomia, o dispozícií človeka k chovaniu či reagovaniu určitým spôsobom a v objektívnom zmysle, keď je tvorený problémami , teóriami, argumentmi ako takými. Východiskom filozofického skúmania poznania podľa Podpera nemôže byť analýza psychických procesov jednotlivca (jak je tomu u D. Huma), pretože poznanie je skutočným poznaním vtedy, keď je artikulované, zverejnené. Jedine takto objektivizované poznanie sa môže podrobiť kritike a overovať sa. Východiskom filozofického skúmania poznania môže byť jedine objektívne t.j. logický obsah našich teórií, myšlienok.
"Všetci máme svoju filozofiu, bez ohľadu na fakt, či o tom vieme, alebo bez ohľadu na skutočnosť, že naše filozofia za veľa nestojí. Dopad našej filozofie na naše činy a naše životy je často zdrvujúci. Preto sa musíme pokúsiť zdokonaliť našu filozofiu tím, že ju budeme kritizovať. Toto je jediný argument pre ospravedlnenie ďalšej existencie filozofie, ktorú môžem poskytnúť" hovorí K.

Popper v knihe "Objektívne poznanie" (Objective Knowledge) z roku 1972. Podľa Poppera síce pravdu neustále hľadáme, ale nikdy ju nevlastníme (používa termín "verisimilitude" - blízkosť pravde). Žiadnu teóriu totiž nie je možné úplne overiť, každá je viac či menej pravdepodobná. Metoda vedy je racionálna procedúra približovanie sa k pravde. Metoda vedy je metódou kritického vyvrátenie starého poznania, neustále diskusie o ňom, je hľadanie nových alternatív, súperením konkurenčných hypotéz. Ďalej Popper kritizuje subjektivistickú teóriu poznania. Predmetom metodológie je poznanie v objektívnom zmysle, t.j. ľudské poznanie, ktoré sa skladá z jazyka formulovaných predpokladov, ktoré sú podrobované kritickému vyvráteniu. Teória, ktorá bola v minulosti vyvrátená, môže byť bez ohľadu na to podržaná ako užitočná. Taká teória však bude aj tak nepravdivá, pretože vo vede hľadáme pravdu. Cieľom vedy je rast "verisimilitude" (blízkosť k pravde). Rast ktoréhokoľvek poznania spočíva v pretváraní predošlých poznaní. Poznanie nikdy nezačína od ničoho, ale vždy z určitého "background knowledge" (poznanie v pozadí). Rast poznania spočíva podľa Poppera v zdokonaľovaní existujúceho poznania, ktoré sa mení na základe viery, že sa stále viac približujeme k pravde. "Program", alebo vrodené štruktúry organizmu, určujú, čo sa dá prijať (alebo na čo reagovať) ako relevantné a čo sa ignoruje ako nerelevantné. Podľa Poppera sa rozlišujú nasledujúce tri svety - univerza
1/ Svet 1 – materiálny svet, svet prírody a všetkých jej súčastí, t.j. univerzum fyzikálnych entít.
2/ Svet 2 - svet stavov vedomia, mentálnych stavov, alebo psychologické dispozície a podvedomé stavy. (svet vedomých skúseností jednotlivca)
3/ Svet 3 - svet obsahov myslenia .... produktov ľudského myslenia, predovšetkým vedeckých a poetických myšlienok a umeleckých diel ( svet logického obsahu kníh atď.). Keby zanikla technika i naše vedenie o nej, mohli by sme toto vedenie načerpať z knižníc. Pokiaľ by zanikli i knižnice, po mnohých tisícročiach by neexistovala naša civilizácia. Vedomé riešenie problémov je vedome kritické. Kritická, alebo racionálna metóda nám umožňuje, aby boli zničené naše hypotézy miesto nás samotných. Popper chápe epistemologii ako teóriu o raste poznania, teóriu riešenia problémov, tvorenie, kritického vyvrátenia, hodnotenie a kritického testovania alternatívnych teórií. Poznanie je naším produktom, vyrábame ho, konzumujeme je ako včely med. "Konzumovať poznanie však znamená kritizovať ho, pretvárať, ničiť a nahradzovať novým.

To sa rozumie pod pojmom 'rast nášho poznania'". Sme síce omylní, ale môžeme sa učiť z chýb. Nemôžeme síce potvrdiť svoju teóriu, ale môžeme je rozumom kritizovať a prijať tie, ktoré najviac vzdorujú našej kritike.(Falzifikacionizmus).
Metoda vedy je metódou "približovania sa" k pravde, dohadov a usilovných pokusov o ich vyvrátení. Pravdivý obsah teórií je daný množstvom ich zaujímavých a dôležitých dôsledkov. Preto má tautológia nulový pravdivý obsah. O vzťahu pozorovania a teórie hovorí Popper, že teória prichádza prvá, ako očakávanie, predpokladania. Začíname vždy problémom, nie pozorovaním. Rast poznania prebieha od starých problémov k novým, prostredníctvom približovania a odmietania. (conjenctures and refutations).
Popper vystupuje proti koncepcii, že všetko pochádza zo zmyslov. Každý živočích sa rodí s istým druhom očakávania , s istým druhom hypotetického vedenia. Pokiaľ nie sú tieto vrodené očakávania naplnená, vzniká problém. Rast poznania je neustálym procesom riešenia problémov, procesom opravovania a upravovania predošlých poznaní. Metoda vedy je metódou približovania sa pravde. Toto približovanie sa k pravde má prirodzenú povahu a preto i artikulácia vedeckých metód sú vyjadrením ľudských prirodzeností. Sú však vyjadrením takým, ktoré sa líši od celého súboru týchto prirodzeností tým, že je vybrané ako to, ktoré je metodicky vedúce k pravde. Výber sa pritom uskutočňuje vždy s ohľadom k už panujúcim teóriám a metódam. Neruší tieto teórie a metódy bez dôvodu, ale kriticky ich prehodnocuje vždy v snahe o dosiahnutie väčšej adekvátnosti, väčšej blízkosti pravde. Metoda má byť účinná v tom zmysle, že nám má priniesť pravdivé poznanie spôsobom, ktorý sa opiera o teóriu pravdy najbližšie a preto v daný moment najlepšie z existujúcich. Viera v približovaní sa pravde ovplyvňuje utváranie teórií a vymedzuje kritickým spôsobom aj metódu, a to svojím požiadavkám vyššej vysvetliteľnosti (explanačnej schopnosti) a testovateľnosti.
Teória rastu vedy. Každá pravda skôr či neskôr vystriedaná inou, s tou to však dopadne rovnako. V skutočnosti platí, že nepoznáme, ale len tušíme ako sa veci majú. Svoju predstavu Popper predstavuje v práci Objektívne poznanie. Jej najjednoduchšie vyznanie je nasledovné: P1 TT EE P2. P1-vedecký problém, EE - eliminácia mylných teórií, TT - skúšobné teórie, P2- nový vedecký problém. Teórie sa v skutočnosti nerozvíjajú len porážajú jedna druhú.
Humanum est rationale – človek je bytosť racionálna.

Akonáhle sme začali a naučili sa spoliehať na svoj rozum, nedokážeme a nemôžeme sa už nikdy vrátiť k pôvodnej nevinnosti. Rozum nás núti posudzovať, hodnotiť vlastne činy. Popper je stúpencom inštrumentalistického chápania rozumu a racionality – predstavujú nástroj, pomocou ktorého sme schopní prekonávať všetky nástrahy života, ktoré si zväčša pripravujeme vlastnou vinou či nerozumnosťou. Ak má naša civilizácia prežiť, musíme sa zbaviť zvyku uctievať veľké osobnosti. Veľké osobnosti sa môžu dopustiť veľkých chýb, niektorí z najväčších vodcov minulosti podporovali odveký útok na slobodu a rozum. Ich vplyv, ktorému sa zriedka kladie odpor, neprestáva klamať a rozdeľovať tých, na obrane ktorých je civilizácia závislá.
Popperov imperatív, resp. maxima, ktorú nám odporúča prijať, znie: ,, Nauč sa používať svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobiť , vedz, že, najlepšou formou rozumnosti je kritická rozumnosť“. Racionalitu nie je možné lepšie chápať ako vôľu prijímať kritiku. Kritickosť sa stáva stavom mysle, vyplýva z fallibility nášho poznania. Vedomé prijatie kritickej metódy je hlavným nástrojom rastu.
Rozum, podobne ako jazyk, je podľa Poppera „ produktom života v spoločnosti “, nie je však spoločenským produktom. „ Ak poviem“ – hovorí Popper „ že za svoj rozum vďačíme spoločnosti, mám na mysli, že za neho vďačíme určitým konkrétnym jednotlivcom .. a nášmu intelektuálnemu styku s nimi. Rozum, rovnako ako veda, sa rozvíja cestou vzájomnej kritiky. Rozum nám nebol daný, to, čo vlastníme, je dispozícia, ktorá sa môže rozvinúť len v komunikácii s druhými.
Vnútorný pohyb našej civilizácie, ktorá je ešte stále v štádiu svojho detstva, môže byť podľa Poppera chápaný ako smerovanie k ľudskosti a rozumnosti, rovnosti a slobode. Nádej na úspech, že sa práve presadí tento smer civilizačného vývinu, sa zvýši, ak sa model kritickej racionality uplatí ako univerzálny princíp nielen vo vede, ale aj v ostatných nemenej dôležitých oblastiach ľudskej aktivity. V tomto zmysle podstatnou črtou Popperovho modelu racionality, resp. kritickej racionality je, že ju povyšuje na inštrument sociálneho, duchovného i intelektuálneho rastu ľudstva.
Popper mal v sebe sokratovského ducha. Tušil, že akákoľvek múdrosť, ku ktorej by kedy mohol dospieť, bude spočívať v tom že si uvedomí nekonečnosť svojej nevedomosti. Tušil aj to, že napriek rozumnosti človeka platí, že humanum est errare – človek sa mýli, že práve fallibilita je sprievodným znakom ľudského poznania. Problémom, ktorý má svoje historické pozadie, je však uplatnenie rozumu v dejinách ľudských činov i v dejinách ľudského poznania.

Tu platí, okrem iného, že sústavne a s neomylnou istotou opakujeme mnohé chyby svojich predchodcov. Najskôr preto, že sa málo či nedostatočne spoliehame na svoj vlastný kritický postoj, že naša vlastná rozumnosť je nedostatočne kritická, že nedostatočne poznáme antropologické dimenzie rozumného a nerozumného, ich proporcie v aktualizovanom ľudskom čine.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk