Empedokles a Anaxargos sa usilujú zladiť tieto dve protichodné tendencie.
Druhé obdobie (Grécko - nositeľ kultúry v starovekom svete) umožňuje formulovať princíp: človek je mierou všetkých vecí. Do popredia sa dostáva problém človeka. Túto otázku dôsledne nastoľujú epigóni materialistického naturalizmu v podobe atomistickej filozofie, proti ktorým stoja zakladatelia objektívneho idealizmu. Aristoteles, tvorca realistickej koncepcie vedy a filozofie, hľadá „zlatú strednú cestu".
Tretie obdobie predstavuje hospodársky aj politický úpadok Grécka zbaveného politickej nezávislosti a hľadajúceho oslobodenie a šťastie v kozmopolitizme. Epikureizmus (poznanie sveta prírody a rozumné využívanie jeho bohatstva), stoicizmus (uspokojenie ducha vo veľkopanskom uzavretí sa do seba) a skepticizmus (triezvy pohľad na život a dôsledné neangažovanie sa) predstavujú tri hlavné prúdy tohto obdobia.
Štvrté obdobie - obdobie vykorisťovania a politického útlaku zo strany dobyvačného Ríma - zavádza namiesto filozofie teozofiu. Toto obdobie v sebe spája teisticky zamerané filozofické helénske myslenie, židovskú gnózu, gnostické prúdy Východu a kresťanstvo. Ním sa koncom 6. a v 7. storočí končí otrokárske zriadenie a zároveň zaniká aj grécko-rímska filozofia.

Začiatky filozofie
Vznik filozofie (láska k múdrosti - termín pravdepodobne zaviedol Pytagoras) môžeme v prvej fáze zhodnotiť ako poznanie odlišnej povahy dvoch javových oblastí tohto sveta: prírodnej a sociálnej. Naliehavosť prírodného sveta bola spočiatku pre Grékov zrejme závažnejšia, venovali jej viac pozornosti. Preto v celom predsokratovskom období je v centre pozornosti fyzis (svet, príroda), zatiaľ čo sociálna filozofia musela ešte čakať na sformovanie svojho predmetu uvažovania.
Objavenie sveta, uznanie jeho existencie znamenalo pre Grékov predovšetkým uznanie jeho prirodzenej povahy - niečoho, čo jestvuje mimo človeka. Termín fyzis im predstavoval jeho dynamický charakter, vnútornú štruktúrovanosť, jednotu mnohého ale predovšetkým harmonické usporiadanie vecí, ktoré si už svojou naliehavou prítomnosťou vyžadujú bližšie určenie, vysvetlenie, rozumovo-logické zobrazenie, t. j. to, čo Gréci nazývali termínom logos (na rozdiel od termínu mýtos). Špecifikum tohto nepreložiteľného mnohovýznamového gréckeho slova spočíva v tom, že nie je ani abstraktným pojmom, ani konkrétnym obrazom, je to obraz-pojem - teda zobrazenie zmyslu. Je analogický s pojmom všeobecný poriadok (zákon) vecí, ale aj so slovom myšlienky či rozum. Gréci cítili jednotu jazyka a myslenia a nestavali ich do protikladu.