Mýtus a filozofia
Grécka kultúra je preniknutá humanistickým duchom; naznačila ideál všestranne a harmonicky rozvinutého človeka. Úsilie súčasného pokrokového ľudstva smeruje k riešeniu tej istej humanistickej myšlienky.
Mýty sú anonymné, sú dielom ľudskej fantázie, nimi sa začínajú dejiny ľudského nazerania na svet. Mýtus sa nezakladá na logike. Vo vedomí prvotného človeka sa spojili dve formy odrazu sveta: obrazno-mytologická a pojmovo-logická. S postupným rozvojom spoločnosti, myslenia a osvojením si javov prírody sa mytológia stávala „racionálnejšou", bohovia nadobúdali podobu zvierat alebo podobu ľudí. V gréckej mytológii sa človek stal mierou všetkých vecí, absolutizovaný. Bohovia gréckej mytológie boli blízki človeku a často zmýšľali a konali až príliš ľudsky. Jedným z prameňov mýtu bola aj túžba ovládnuť prírodné sily (let vo vzduchu => mýtus Daidalos a Ikaros)
Proces oslobodenia sa od nábožensko-mytologických predstáv sa začal už u Homéra, ktorý v prekrásnej literárno-umeleckej tvorbe vyjadril nahromadenú ľudskú múdrosť, a u Hesioda. Už Aristoteles pokladal Homéra a Hesioda za najstarších predchodcov prvých gréckych filozofov. Obraz sveta a ľudského života, ktorý odhalil Homér, znamenal začiatok európskej civilizácie. Aj predstava o človeku ako intelektuálnej bytosti pochádza od Homéra a všestranne ju rozvinuli predstavitelia gréckej filozofie.
Prvé filozofické a „predvedecké" predstavy o svete a živote boli úzko späté s mýtom a náboženstvom a vznikli na ich základe, ale cesty ich rozvoja boli rozdielne. Možno hovoriť o vzájomnom vplyve a nie o príčinno-následných vzťahoch medzi nimi. Nemôžeme predpokladať, že filozofia vznikla zrazu „ako Aténa, ktorá vyskočila na svet z Diovej hlavy", ani to, že filozofia bola čírym prehodnotením, zracionalizovaním mýtu. Filozofia vznikla ako jeho prekonanie a kritika, ako nový typ myslenia a orientácia vo svete. Zrodila ju grécka demokracia, ktorá vymedzila ideu o vedúcom postavení ľudského rozumu, predstava o prometeovskom poslaní človeka. Z hľadiska historického vývinu sa vynára otázka periodizácie antickej filozofie. Prvému otrokárskemu zriadeniu zodpovedá rozvoj grécko-rímskej filozofie, ktorú vo všeobecnosti delíme na štyri obdobia.
Prvé obdobie rodí prúd, v ktorom sa teoretické záujmy sústreďujú na prírodovednú problematiku. Jedni filozofi chápu otázku sveta naturalisticky a materialisticky, druhí k danej problematike pristupujú špekulatívne, vypracúvajú zárodky metafyziky.

Empedokles a Anaxargos sa usilujú zladiť tieto dve protichodné tendencie.
Druhé obdobie (Grécko - nositeľ kultúry v starovekom svete) umožňuje formulovať princíp: človek je mierou všetkých vecí. Do popredia sa dostáva problém človeka. Túto otázku dôsledne nastoľujú epigóni materialistického naturalizmu v podobe atomistickej filozofie, proti ktorým stoja zakladatelia objektívneho idealizmu. Aristoteles, tvorca realistickej koncepcie vedy a filozofie, hľadá „zlatú strednú cestu".
Tretie obdobie predstavuje hospodársky aj politický úpadok Grécka zbaveného politickej nezávislosti a hľadajúceho oslobodenie a šťastie v kozmopolitizme. Epikureizmus (poznanie sveta prírody a rozumné využívanie jeho bohatstva), stoicizmus (uspokojenie ducha vo veľkopanskom uzavretí sa do seba) a skepticizmus (triezvy pohľad na život a dôsledné neangažovanie sa) predstavujú tri hlavné prúdy tohto obdobia.
Štvrté obdobie - obdobie vykorisťovania a politického útlaku zo strany dobyvačného Ríma - zavádza namiesto filozofie teozofiu. Toto obdobie v sebe spája teisticky zamerané filozofické helénske myslenie, židovskú gnózu, gnostické prúdy Východu a kresťanstvo. Ním sa koncom 6. a v 7. storočí končí otrokárske zriadenie a zároveň zaniká aj grécko-rímska filozofia.

Začiatky filozofie
Vznik filozofie (láska k múdrosti - termín pravdepodobne zaviedol Pytagoras) môžeme v prvej fáze zhodnotiť ako poznanie odlišnej povahy dvoch javových oblastí tohto sveta: prírodnej a sociálnej. Naliehavosť prírodného sveta bola spočiatku pre Grékov zrejme závažnejšia, venovali jej viac pozornosti. Preto v celom predsokratovskom období je v centre pozornosti fyzis (svet, príroda), zatiaľ čo sociálna filozofia musela ešte čakať na sformovanie svojho predmetu uvažovania.
Objavenie sveta, uznanie jeho existencie znamenalo pre Grékov predovšetkým uznanie jeho prirodzenej povahy - niečoho, čo jestvuje mimo človeka. Termín fyzis im predstavoval jeho dynamický charakter, vnútornú štruktúrovanosť, jednotu mnohého ale predovšetkým harmonické usporiadanie vecí, ktoré si už svojou naliehavou prítomnosťou vyžadujú bližšie určenie, vysvetlenie, rozumovo-logické zobrazenie, t. j. to, čo Gréci nazývali termínom logos (na rozdiel od termínu mýtos). Špecifikum tohto nepreložiteľného mnohovýznamového gréckeho slova spočíva v tom, že nie je ani abstraktným pojmom, ani konkrétnym obrazom, je to obraz-pojem - teda zobrazenie zmyslu. Je analogický s pojmom všeobecný poriadok (zákon) vecí, ale aj so slovom myšlienky či rozum. Gréci cítili jednotu jazyka a myslenia a nestavali ich do protikladu.

(Totožnosť jazyka a myslenia objavili až sofisti a stoici.)
Antická „veda" bola zameraná prevažne na objasnenie všeobecného obrazu sveta, a nie na experimentálne a skúsenostné štúdium javov skutočnosti. Zatiaľ čo antická „veda" - zameraná na poznanie prvopočiatkov a základných príčin všetkého jestvujúceho - je poznaním podstaty (v zmysle prazákladu) vecí, súčasnej vede ide predovšetkým o štúdium konkrétnych vlastností vecí, o vysvetlenie vzťahov a zákonitých súvislostí. Antická veda (epistémé) ako najvyššia forma vedenia je skôr filozofiou než špecifickou vedou v dnešnom zmysle slova a odlišuje sa od nej predmetom aj metódou svojho skúmania. Základnou metódou antickej vedy bola metóda dedukcie a logickej agrumentácie, založená na presvedčení, že svet je racionálne a harmonicky usporiadaný a možno ho ako celok i všetky jeho časti vysvetliť pomocou uvažovania a na základe rozumových dôvodov. Hodnotu teórií určovala logická dôslednosť záverov z prijatých premís.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Zrod antickej filozofie