Štátu má vládnuť malá trieda rozumných ľudí za podpory triedy bojovníkov alebo vojakov, z nich sú vládci sami, sú nazývaný „strážci“ a vyberaný behom spoločného výchovného procesu, ktorý obe triedy spočiatku zdieľajú. Masy v najnižšej triede sú vylúčené z akého podielu na vláde; ich úkolom je byť poslušnými a uspokojovať potreby pospolitosti tím že sa zaoberajú užitočnými remeslamy. Inováciou, o ktorej si Platón myslel, že sa bude javiť prinajmenšom prekvapujúca, je to, že sa na všetkom sa majú podieľať aj ženy: ako na výchove, tak aj na zodpovednosti vládnuť rovnakou mierou ako muži.
Život oboch vyšších tried je tak prístny ako v Sparte. Platón tuná trvá na tom, že vládnuť samo o sebe je nepríjemnou činnosťou, ktorá nemá byť uskutočňovaná pre osobné výhody, ale pre dobro spoločnosti ako celku. To bol azda najväčší Platónov prínos k politickej teórii; omnoho bežnejší bol názor, že politická moc je žiadúca nielen pre ňu samotnú, ale pre materálne výhody, ktoré sa mocnému môžu dostávať. Platón si naproti tomu predstavuje, že vládcovia vládnu neradi a tak robia len preto, že majú obavy z vlády horších ako sú oni. ARISTOTELES bol ako filozofom, tak aj vedcom. Bol mnohoved, ktorý ustanovil organizujúce kategórie pre celé ľudské vedenie. Bol zakladateľom biológie, pretvoril logiku a metafyziku a determinoval následnú povahu myslenia o etike, politike, psychológii a literárnej kritike. Bol dobrým rečníkom, zrozumiteľný vo svojoch prednáškach, presvedčivý v debatách a sarkasticky vtipný, Jeho nepriatelia, ktorých bolo mnoho ho opisovali ako arogantného a panovačného človeka. Aristotelés bol po celý život podnecovaný jedinou neutíchajúcou túžbou – túžbou po poznaní. Veril, že „všetci ľudia od prirodzenosti túžia po vedení“, lebo každý z nás, neprimerane povedané, je ztotožňovaný so svojím rozumom a „činnosť rozumu je život“. Najvznešenejším cieľom človeka je, aby sa stal nesmrtelným alebo aby napodobňoval bohov; ak tak robí stáva sa človekom dokonalejšie a sám sebou najdokonalejšie. A taká sebarealizácia vyžaduje, aby jednal podľa tej túžby po vedení, ktorá mu je ako človeku prirodzene daná. Aristoteles nám doporučuje, aby sme žili tak, ako sa sám pokúšal žit po celý život.
Keď Aristoteles dielom Politika zavŕšil svoje teoretické úsilie o reflexiu povahy a štruktúry ľudskej praxis, sociálna filozofia v antickom Grécku mala už svoju históriu. Pripomeňme si však, že toto úsilie gréckych filozofov vyrastalo do určitej miery zo staršej tradície, ešte predteoretickej. Už ona mala svoj počiatok a predmet v elementárnej skladbe cieľavedomého ľudského konania.