Zámernosť a relatívna autonómnosť praktického počínania človeka oddávna celkom samozrejme podnecovali k základnejšej orientácii „konajúceho“ v záujme udržania a uľahčenia si života v rámci rodu, a to aj s prihliadnutím na jeho situovanie vo svete. V úsilí získať najvyššie šťastie musí sa človek opierať o pomoc iných , a preto už akosi od prírody je náchylný k spoločenskému životu. Zo všetkých spoločenských foriem najlepšie prispôsobený na zdokonaľovanie človeka je štát, pretože no môže človeka najlepšie vychovať a uviesť na cestu šťastia. Základom štátu je rodina, súkromné vlastníctvo a otroctvo, ktoré je podľa Aristotela prirodzené. Formou štátu je zriadenie(monarchistické, aristokratické, republikánske, tyrania, oligarchia a ochlokracia); najlepšie je zriadenie monarchisticko-republikánske. V štáte má vládnuť len zákon, ktorý má občanom zaručiť spravodlivosť a dobro. Kedže vidíme, že štát je určitý druh spoločenstva a že každé spoločenstvo sleduje určité dobro (lebo všetci ľudia robia všetko pre to, čo pokladajú za dobro, ale najväčšmi zo všetkých a k najvýznamnejšiemu dobru smeruje to spoločenstvo, ktoré je zo všetkých spoločenstiev najvýznamnejšie a zahŕňa všetky ostatné. To je tzv. štát a štátne spoločenstvo.
Aristotelove analýzy a výklad povahy, štruktúry i foriem politického života predstavujú vrchol antického sociálnofilozofického myslenia aj, a najmä mierou odchýlenia sa od naturalisticko-objektivistických sklonov gréckeho ducha. Politické skúmania sú podľa Aristotela globálnym rozsahom a primárnym životným významom v podmienkach človeka-občana dokonca limitným racionálnym úsilím zakladajúcim sám „dobrý život“, na ktorý má jednoduchý človek len prirodzené dispozície. Toto globálne hľadisko potom úplne predznamenáva postup a spôsob Aristotelových skúmaní, ktoré smerujú od celostného chápania „dobrého života“ v štátnom organizme analitickou metódou k identifikácii jeho zložiek a ich funkčnej väzby; “Človek ako bytosť politická“. Už v prvej knihe Politika identifikuje nevyhnutné prvky života a jeho zachovania, Sú nimi muž a žena s ich prirodzeným vzťahom, z ktorého je biologicky odvodené trvanie života, t.j. potomstvo. V tej istej rovine vstupuje do života tohto elementárneho sociálneho celku čiže rodiny ako nevyhnutný ekonomický faktor oduševnený nástroj výroby – otrok. Rodina je iba časťou vlastného spoločenstva slobodných indivíduí, ktoré predstavuje štát, a líšia sa d neho silnou jednotou, ktorú možno kvalifikovať ako prirodzenú závislosť jej prvkov – muž a žena, potomstvo, otrok. Ani žena, a tobôž otrok nie sú ďalej v Aristelovom projekte „dobrého života“ v štáte povšimnutý, do vlastných politických vzťahov bezprostredne ďaľej nevstupujú.