Aristoteles pozorne zaznamenáva, že otroci majú svoj pôvod celkom prirodzene z vonkajších ziskov voči barbarom a výnimočne, podľa zákona, z Helénov, čo však odsudzuje ako neprirodzené a nesprávne politické počínanie. Odporúča ohľaduplné zaobchádzanie s otrokmi a hovorí dokonca o ich prepúšťaní, ale v zmysle jeho spôsobu uvažovania to môžeme chápať len ako výnimky z normy. Vzťah pána a otroka je v istom zmysle ireverzibilný: pán je pánom otroka, no nepatrí mu, otrok je otrokom pána, no navýše mu patrí. Z tejto analýzy potom Aristoteles vyvodí už spomínaný závažný dôsledok svojej sociálnej teórie, že otrok je len ekonomickou zložkou rodiny – živým nástrojom výroby, a teda ho nemožno začleniť do politického života, spočívajúceho v činnosti, ktorá sa druhovo líši od výroby. Ako už bolo naznačené ,rodina, ktorá predstavuje element obce – štátu, nie je ešte vlastnou a samostatnou politickou entitou, lebo sa zakladá len na prirodzených vzťahoch manžela a manželky, otca a detí i pána a otroka. Aristoteles kvalifikuje povahu a trvanie tejto prirodzenej jednoty výrazom „od prírody“ a rozpoznáva v nej dominantné postavenie muža – otca – pána, ktoré je analogické kompetencii rozumu u jedinca ako zložky vedúcej a vládnucej. Rodina ako prvok a časť osady a potom štátu plní primárne biologickú funkciu.
Štát je právne spoločenstvo slobodných a rovných ľudí, v ktorom vzájomný vzťah vládnucich a ovládaných je jednotou danou ich opozíciou, pričom táto subordinácia nie je trvalá a je historicky variabilná. Aristoteles naznačuje, že štát vznikol „vývojom“ z nižších spoločenských vrstiev rodiny a osady, ktoré sa rastom počtu obivateľov mohli stať sebestačnými už len v štáte, ktorý to umožňuje rozvinutím deľby práce. Rodina nie je ešte pravým spoločenstvom, lebo sa vyznačuje priveľkou jednotou svojich zložiek, ale je nepochybne hospodárskou bunkou štátu, okolo ktorej je organizovaný a udržiavný jeho ekonomický základ. Aristoteles venuje oprávnene mnoho miesta a času analýzam konkrétnych ústavných zriadení Helénov a pozorne ich hodnotí, či už pozitívne alebo negatívne. Zisťuje, ako sú rozdielne ústavné zriadenia výrazom v zložkách štátu, t.j. vyjadrením odlišného spôsobu života obyvateľstva, majetkových pomerov pôvodu (rodu) občanov, cností a mravnej dokonalosti i zdatnosti. Skúma ďalej jednotlivé stavy v obci a podľa ich významu i dôležitosť pre riadne fungovanie štátu uvažuje o ústavnom rozdelení moci. Politická moc má byť pomocou kategórie bohatstva a potom miery voľného času privilegovaná len vojakom a bohatým, ktorí sú úplne vyčlenení z výrobného procesu.