SOCIÁLNO POLITICKÉ UČENIE V ANTICKOM GRÉCKU (PLATÓN A ARISTOTELES)

Platón, Aristoteles a Augustin boli traja najvplivnejší myslitelia klasického staroveku. Dohromady položili základy následnej západnej filozofie, vedy a náboženstva. Ich spisy boli tak plodné, ich intelektuálna sila tak nesmierna a rozsah ich záujmov tak široký, že bolo nemožné, aby nasledujúce generácie neboli ich postavami zastienené.
PLATÓN má väčšie právo ako hocikto iný, aby bol pokladaný za zakladeľa filosofie, ako ju poznáme teraz. Jeho dialógy zostávajú východiskom pre štúdium logiky, metafyziky, morálky a politiky. Pri čítaní dialógou ako je Gordiás, a myslíme-pritom na dejiny athénskej ríše, môžeme nahliadnuť, že Platón reagoval s mravným odporom na myšlinkový postoj bežný v Grécku , oceňoval česť a slávu pred cnosťami, ktoré umožňujú ľuďom aby „prežívali společne v jednote“. O zakladateľoch ríše hovorí „ .. bez umiernenosti a spravodlivosti naplnili obec prístavani a lodenicami a hradbami a poplatkami a takými hlúposťami“. Politické klíma, v ktorom Platón vyrastal, je vystihnuté na začiatku politického pamfletu doby, tzv. Ústavy Athéňanov takto : „Politické zriadenie, ktoré si Athéňania vybrali, nedoporučujem, lebo tím že si ho zvolili, rozhodli sa pre to, aby zlí ľudia boli na tom lepšie ako dobrí“.
Rozvinutím etiky na pôde spoločnosti je Platónová politika, idealistická v Ústave, realistickejšia v Zákonoch. Ako morálne dobrý jednotlivec svojou trojitou dušou predstavuje organicky harmonizovaný celok, tak aj dobrá spoločnosť musí byť organicky harmonizovaným celkom troch tried ĺudí. Rozumovej duši zodpovedá najvyššia trieda filozofov, mravných ľudí, ktorých cieľom a úlohou je vládnutie; srdnatej duši zodpovedá trieda vojakov, ktorých úlohou je obrana štátu; žiadostivej duši zodpovedá trieda pracovníkov a živiteľov spoločnosti. Trieda filozofov-vládcov zaisťuje štátu múdrosť, bojovníci mu dodávajú silu a autoritu mužnosti, pracovníci zdravú umiernenosť. Cnosť spravodlivosti zavádza poriadok do vykonávania povinností všetkých troch tried a zaručuje harmóniu štátu. Triede pracovníkov Platón priznáva len súkromný život, kým dvom ostatným triedam právo na tento život nepriznáva a určuje ich výhradne na verejný život. Prví môžu vlastniť súkromný majetok, mať rodiny, ale bojovníci a filozofi sú tohoto všetkého pozbavený. Ženy týchto tried majú rovnaké povinnosti ako muži. Deti má vychovávať štát na vlastné trovy, nevyvinuté a slabé deti treba zabíjať.

Výchova sa musí prispôsobovať schopnostiam jednotlivcov. Cieľom výchovy má byť vždy poznanie a múdrosť, lebo len ony môžu vládnuť štátu. Svoje triedne náhľady na štát zmierňuje v Zákonoch , kde hlása , že vo vládnutí sa treba opierať o zákony, nie o filozofov. Zriadenie má byť čímsi medzi demokraciou a monarchiou a na čele má stáť 37 „strážcov zákona“. Cieľom výchovy má byť praktická príprava človaka na službu štátu, a preto treba vyučovať náboženstvo a matematiku. Uznáva súkromné vlastníctvo, ktoré však musí štát kontrolovať a prikazuje manželstvo, štátom kontrolované, pokiaľ ide o prirodzený prírastok. Po uvedení Platónových názorov o vedení Dobra a o úlohe výchovy, koré majú umožniť riadny život, sa dá ľahko pochopiť, ako dospel ku vysoko autoritatívnym politickým doktrinám. Môžeme sa stať dobrými ľuďmi a viesť dobrý život vďaka jednej z dvoch možností. Buď nadobudneme správne mienenie o najlepšom spôsobe, ako žiť, alebo o tom nadobudneme vedenie. Oboje , ako hovorí v Meone , poslúži obmedzenému účelu žiť dobrý život. Avšak správne mienenie nemôže byť spoľahlivo odovzdávané a nikdy nebude zaistené proti mravne škodlivým vplivom, pokiaľ niekto- buď nejaký človek sám, alebo tí ktorí ho poučujú a vdôsledku toho ovládajú – nemá len správne mienenie, ale aj vedenie: vedenie o Ideách, ktoré vysvetľujú to, prečo veci sú tím, že sú a sú takisto kvôli závislosti iných Ideí na Idei Dobra, ktorá je vysvetlením toho, ako by najlepšie mali byť. Tí ktorí vlastnia toto vedenie, sú jedinýmiľuďni, ktorí môžu zaistiť výchovu ( dokonca aj základnú výchovu, ktorá poskytuje len správne mienenie) a vládu, ktoré sú nutnými podmienkami dobrého života.
Na základe týchto premís sa zdá byť zrejmým, že ak máme žiť dobrý život v určitej spoločnosti alebo štáte, musia byť jej inštitúcie utvárané takým spôsobom, aby podporovali túto výchovu, a že sa to uskutoční len vtedy, ak tí, ktorí majú vedenie, majú pevne v rukách chod vlády. Ak niekto bude vnášať námietky proti Platónovmu autoritárskemu pojatiu, bude musieť nájsť nejakú formálnu chybu v tomto argumentu; a najlepším spôsobom ako pochopiť silu a slabosť tohoto argumentu bude vyhľadávať chyby. Uvidíme že táto argumentácia je omnoho lepšie zabezpečená, ako sa na prvý pohľad zdá, a že jej odmietnutie zahrňuje odmietnutie niektorých názorov, ktoré sú stále veľmi uznávané.
Ústava je jeho prvý, plne rozvinutý návrh ideálneho štátu, možno sa okrem toho dotýka aj mnoho iných vecí, a je – ako v prípade iných otázok – akosi útržkovitá a pragmatická.

Štátu má vládnuť malá trieda rozumných ľudí za podpory triedy bojovníkov alebo vojakov, z nich sú vládci sami, sú nazývaný „strážci“ a vyberaný behom spoločného výchovného procesu, ktorý obe triedy spočiatku zdieľajú. Masy v najnižšej triede sú vylúčené z akého podielu na vláde; ich úkolom je byť poslušnými a uspokojovať potreby pospolitosti tím že sa zaoberajú užitočnými remeslamy. Inováciou, o ktorej si Platón myslel, že sa bude javiť prinajmenšom prekvapujúca, je to, že sa na všetkom sa majú podieľať aj ženy: ako na výchove, tak aj na zodpovednosti vládnuť rovnakou mierou ako muži.
Život oboch vyšších tried je tak prístny ako v Sparte. Platón tuná trvá na tom, že vládnuť samo o sebe je nepríjemnou činnosťou, ktorá nemá byť uskutočňovaná pre osobné výhody, ale pre dobro spoločnosti ako celku. To bol azda najväčší Platónov prínos k politickej teórii; omnoho bežnejší bol názor, že politická moc je žiadúca nielen pre ňu samotnú, ale pre materálne výhody, ktoré sa mocnému môžu dostávať. Platón si naproti tomu predstavuje, že vládcovia vládnu neradi a tak robia len preto, že majú obavy z vlády horších ako sú oni. ARISTOTELES bol ako filozofom, tak aj vedcom. Bol mnohoved, ktorý ustanovil organizujúce kategórie pre celé ľudské vedenie. Bol zakladateľom biológie, pretvoril logiku a metafyziku a determinoval následnú povahu myslenia o etike, politike, psychológii a literárnej kritike. Bol dobrým rečníkom, zrozumiteľný vo svojoch prednáškach, presvedčivý v debatách a sarkasticky vtipný, Jeho nepriatelia, ktorých bolo mnoho ho opisovali ako arogantného a panovačného človeka. Aristotelés bol po celý život podnecovaný jedinou neutíchajúcou túžbou – túžbou po poznaní. Veril, že „všetci ľudia od prirodzenosti túžia po vedení“, lebo každý z nás, neprimerane povedané, je ztotožňovaný so svojím rozumom a „činnosť rozumu je život“. Najvznešenejším cieľom človeka je, aby sa stal nesmrtelným alebo aby napodobňoval bohov; ak tak robí stáva sa človekom dokonalejšie a sám sebou najdokonalejšie. A taká sebarealizácia vyžaduje, aby jednal podľa tej túžby po vedení, ktorá mu je ako človeku prirodzene daná. Aristoteles nám doporučuje, aby sme žili tak, ako sa sám pokúšal žit po celý život.
Keď Aristoteles dielom Politika zavŕšil svoje teoretické úsilie o reflexiu povahy a štruktúry ľudskej praxis, sociálna filozofia v antickom Grécku mala už svoju históriu. Pripomeňme si však, že toto úsilie gréckych filozofov vyrastalo do určitej miery zo staršej tradície, ešte predteoretickej. Už ona mala svoj počiatok a predmet v elementárnej skladbe cieľavedomého ľudského konania.

Zámernosť a relatívna autonómnosť praktického počínania človeka oddávna celkom samozrejme podnecovali k základnejšej orientácii „konajúceho“ v záujme udržania a uľahčenia si života v rámci rodu, a to aj s prihliadnutím na jeho situovanie vo svete. V úsilí získať najvyššie šťastie musí sa človek opierať o pomoc iných , a preto už akosi od prírody je náchylný k spoločenskému životu. Zo všetkých spoločenských foriem najlepšie prispôsobený na zdokonaľovanie človeka je štát, pretože no môže človeka najlepšie vychovať a uviesť na cestu šťastia. Základom štátu je rodina, súkromné vlastníctvo a otroctvo, ktoré je podľa Aristotela prirodzené. Formou štátu je zriadenie(monarchistické, aristokratické, republikánske, tyrania, oligarchia a ochlokracia); najlepšie je zriadenie monarchisticko-republikánske. V štáte má vládnuť len zákon, ktorý má občanom zaručiť spravodlivosť a dobro. Kedže vidíme, že štát je určitý druh spoločenstva a že každé spoločenstvo sleduje určité dobro (lebo všetci ľudia robia všetko pre to, čo pokladajú za dobro, ale najväčšmi zo všetkých a k najvýznamnejšiemu dobru smeruje to spoločenstvo, ktoré je zo všetkých spoločenstiev najvýznamnejšie a zahŕňa všetky ostatné. To je tzv. štát a štátne spoločenstvo.
Aristotelove analýzy a výklad povahy, štruktúry i foriem politického života predstavujú vrchol antického sociálnofilozofického myslenia aj, a najmä mierou odchýlenia sa od naturalisticko-objektivistických sklonov gréckeho ducha. Politické skúmania sú podľa Aristotela globálnym rozsahom a primárnym životným významom v podmienkach človeka-občana dokonca limitným racionálnym úsilím zakladajúcim sám „dobrý život“, na ktorý má jednoduchý človek len prirodzené dispozície. Toto globálne hľadisko potom úplne predznamenáva postup a spôsob Aristotelových skúmaní, ktoré smerujú od celostného chápania „dobrého života“ v štátnom organizme analitickou metódou k identifikácii jeho zložiek a ich funkčnej väzby; “Človek ako bytosť politická“. Už v prvej knihe Politika identifikuje nevyhnutné prvky života a jeho zachovania, Sú nimi muž a žena s ich prirodzeným vzťahom, z ktorého je biologicky odvodené trvanie života, t.j. potomstvo. V tej istej rovine vstupuje do života tohto elementárneho sociálneho celku čiže rodiny ako nevyhnutný ekonomický faktor oduševnený nástroj výroby – otrok. Rodina je iba časťou vlastného spoločenstva slobodných indivíduí, ktoré predstavuje štát, a líšia sa d neho silnou jednotou, ktorú možno kvalifikovať ako prirodzenú závislosť jej prvkov – muž a žena, potomstvo, otrok. Ani žena, a tobôž otrok nie sú ďalej v Aristelovom projekte „dobrého života“ v štáte povšimnutý, do vlastných politických vzťahov bezprostredne ďaľej nevstupujú.

Aristoteles pozorne zaznamenáva, že otroci majú svoj pôvod celkom prirodzene z vonkajších ziskov voči barbarom a výnimočne, podľa zákona, z Helénov, čo však odsudzuje ako neprirodzené a nesprávne politické počínanie. Odporúča ohľaduplné zaobchádzanie s otrokmi a hovorí dokonca o ich prepúšťaní, ale v zmysle jeho spôsobu uvažovania to môžeme chápať len ako výnimky z normy. Vzťah pána a otroka je v istom zmysle ireverzibilný: pán je pánom otroka, no nepatrí mu, otrok je otrokom pána, no navýše mu patrí. Z tejto analýzy potom Aristoteles vyvodí už spomínaný závažný dôsledok svojej sociálnej teórie, že otrok je len ekonomickou zložkou rodiny – živým nástrojom výroby, a teda ho nemožno začleniť do politického života, spočívajúceho v činnosti, ktorá sa druhovo líši od výroby. Ako už bolo naznačené ,rodina, ktorá predstavuje element obce – štátu, nie je ešte vlastnou a samostatnou politickou entitou, lebo sa zakladá len na prirodzených vzťahoch manžela a manželky, otca a detí i pána a otroka. Aristoteles kvalifikuje povahu a trvanie tejto prirodzenej jednoty výrazom „od prírody“ a rozpoznáva v nej dominantné postavenie muža – otca – pána, ktoré je analogické kompetencii rozumu u jedinca ako zložky vedúcej a vládnucej. Rodina ako prvok a časť osady a potom štátu plní primárne biologickú funkciu.
Štát je právne spoločenstvo slobodných a rovných ľudí, v ktorom vzájomný vzťah vládnucich a ovládaných je jednotou danou ich opozíciou, pričom táto subordinácia nie je trvalá a je historicky variabilná. Aristoteles naznačuje, že štát vznikol „vývojom“ z nižších spoločenských vrstiev rodiny a osady, ktoré sa rastom počtu obivateľov mohli stať sebestačnými už len v štáte, ktorý to umožňuje rozvinutím deľby práce. Rodina nie je ešte pravým spoločenstvom, lebo sa vyznačuje priveľkou jednotou svojich zložiek, ale je nepochybne hospodárskou bunkou štátu, okolo ktorej je organizovaný a udržiavný jeho ekonomický základ. Aristoteles venuje oprávnene mnoho miesta a času analýzam konkrétnych ústavných zriadení Helénov a pozorne ich hodnotí, či už pozitívne alebo negatívne. Zisťuje, ako sú rozdielne ústavné zriadenia výrazom v zložkách štátu, t.j. vyjadrením odlišného spôsobu života obyvateľstva, majetkových pomerov pôvodu (rodu) občanov, cností a mravnej dokonalosti i zdatnosti. Skúma ďalej jednotlivé stavy v obci a podľa ich významu i dôležitosť pre riadne fungovanie štátu uvažuje o ústavnom rozdelení moci. Politická moc má byť pomocou kategórie bohatstva a potom miery voľného času privilegovaná len vojakom a bohatým, ktorí sú úplne vyčlenení z výrobného procesu.

Analýze a hodnoteniu jednotlivých druhou ústav, skúmaniu ich predností a vhodnosti s ohľadom na celkové pomery toho-ktorého štátu, ich politického fungovania z hľadiska primeranosti zýkonov, schopnosti orgánov a súdov venuje Aristoteles v podstate dve tretiny textu svojej Politiky. Nakoniec za správne ústavy pokladá monarchiu, ktorá predstavuje vládu autoritatívneho jednotlivca, potom aristokraciu ako vládu najlepších a politeiu, vlastnú ústavnú vládu, kde väčšina vládne s ohľadom na spoločný prospech všetkých občanov. Tyraniu, ktorá je vládou jedného podľa vlastného prospechu, oligarchiu, kde sa sledujú len záujmy majetných, a demokraciu, vládu nemajetných pokladá za nedobré ústavy, ktoré spravidla vznikli degenerovaním prvých troch ústav.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sociálno-politické učenie v antickom Grécku