sa stáva skutočnosťou
- výsledok procesu vznikania môže byť ovplyvnený aj náhodnými okolnosťami a vplyvmi; tieto odchýlky pripisuje látke
- 4 príčiny vznikania:
1. látková = materiálna - to, z čoho vec vzniká
2. formálna - určuje tvar, formu veci
3. pôsobiaca - vychádza z nej počiatok zmeny
4. účelová - určuje konečný cieľ

- pozerá sa na svet ako na celok
- prvý hýbateľ
- prvá príčina pohybov vo svete
- nestvoril svet, iba udal pohyb (koncepcia boha, ale nie stvoriteľa)
- nehybný, oddelený od vš. vecí (nie je súčasťou sveta), večný
- najvyšší princíp jednoty, rozumovosti sveta

fyzika a kozmológia
- aj on je presvedčený, že vš. telesá nášho sveta sa skladajú zo 4 zákl. prvkov: zem, voda (ťažké, ich prirodzené miesto je dole, smerom k stredu vesmíru), oheň, vzduch (ľahké, pohybujú sa smerom hore)
- ak je teleso na sv. prirodzenom mieste, nehýbe sa; pohyb - návrat na prirodzené miesto
- Zem je v strede vesmíru, čo je jej prirodzené miesto, a preto musí byť nehybná
- nebeské telesá patria do úplne iného sveta, sú zložené z piateho prvku, kt. nazýva éterom, a pohybujú sa kruhovým pohybom - tento pohyb je večný a dokonalý
- vesmír je konečný , poslednou sférou je sféra stálic
- na jeho predstavy o usporiadaní vesmíru a pohyboch v ňom nadviazal Ptolemaios (2. st.), kt. geocentrická sústava vládla až do nástupu novovekej prírodovedy

učenie o duši
- dušu nadraďuje nad telo a vykladá ju ako zdroj organizácie a aktivity
- rozlišuje 3 formy duše:
1. vegetatívna - najnižšia, riadi vyživovacie funkcie organizmu
2. zmyslová - rastliny ju už nemajú, umožňuje vnímanie, pociťovanie žiadostí a premiestňovanie
3. rozumová (najvyššia, pripisuje ju človeku)
- rozum:
1. receptívny = trpný - prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje pojmy
2. činný - nie je odkázaný na podnety zvonku, ale sám uvádza do pohybu receptívny rozum a ostatné časti duše; nie je viazaný na telo, a preto je nesmrteľný
- tézu o nesmrteľnosti činného rozumu bude neskôr v mnohých diskusiách rozoberať stredoveká filozofia

etika
- ľudské činnosti sú rôznorodé a každá z nich má svoj zvláštny cieľ
- existuje jeden spoločný - konečný cieľ
- konečný cieľ, o kt. sa ľudia usilujú iba kvôli nemu samému, je dobro; k úsiliu oň nás vedie sama podstata človeka
- dobro jednotlivca spája s dobrom štátu , hoci dobro štátu stavia predsa len vyššie
- skúmaním dobra št. poveruje vedy o spoločnosti, dobrom jednotlivca sa zaoberá etika
- najvyššie dobro - blaženosť (= dobre žiť a konať)
- cnosti - rozvíjacie schopnosti, kt.