potrebný je presný prehľad postupu, aby sme si boli istí, že sme na nič nezabudli, nič nevynechali
- rozum povyšuje na najvyššiu inštanciu pravdivého poznania, pričom od poznatku vyžaduje, aby bol jasný (nepochybný a zreteľný, teda odlíšiteľný od ostatných, presne vymedzený)

- za podstatné znaky moderného myslenia pokladá metodické pochybovanie a jasnosť jazyka
- orientuje sa na postupy matematiky, pretože iba tá spĺňa kritérium vedeckosti
- jeho metóda pochybovania (metodická skepsa) je založená na tom, že dovtedy preosievame naše poznatky, kým nenájdeme tie, kt. platnosť nemožno vylúčiť
- metodickou skepsou dospel k zisteniu, že nemožno pochybovať o tom, že pochybujem, na kt. nadväzuje pozitívne zistenie, že nemožno pochybovať o tom, že keď pochybujem, myslím, a keď myslím, teda som => Myslím, teda som (Cogito ergo sum) - východisková téza jeho filozofie, vyjadruje istotu subjektu

- významný zvrat vo vývine filozofie - začiatok novovekej filozofie subjektivity
- doteraz filozofi vychádzali z istoty niečoho vonkajšieho, on vychádza z istoty subjektu
- diela: Úvahy o prvej filozofii (1641) a Princípy filozofie (1644)
- rozum - východisko a kritérium pravdivosti poznania => objavuje sa ? záruk tohto jeho výsadného postavenia
- záruky nachádza v tzv. vrodených ideách - niekt. základné idey rozumu apriori sprístupňuje „prirodzené svetlo" - disponujúc týmito ideami, rozum sa stáva spoľahlivým zákl. poznania
- predpokladom poznania sú na skúsenosti nezávislé a rozumu evidentné východiskové idey; okrem nich disponujeme „získanými" ideami (t.j. ideami pochádzajúcimi zo skúsenosti a z ďalšieho uvažovania o nej), a ideami, kt. sme si sami vytvorili, pretože na procese poznania sa okrem rozumu a zmyslov zúčastňuje aj naša vôľa a cit

- na rozdiel od empirikov, racionalisti venovali veľkú pozornosť ontologickej problematike
- jeho ontológia je realistická, teda uznáva bytie, kt. sa nachádza mimo subjektu a je od neho nezávislé
- zároveň je jeho ontológia aj dualistická, lebo so svetom ideálna, kt. súčasťou je moje myslenie, zároveň uznáva aj reálnosť materiálneho sveta, kt. prirodzenou súčasťou je zas moje telo => uznáva teda 2 zákl. substancie: duchovnú a telesnú
- bytie sa rozdelilo na 2 obl.: na sféru duchovnú, kt. substanciou je duchovná vec, t.j. mysliteľ a na sféru materiálnu, kt. substanciou je rozpriestranená vec, t.j. hmota
- hoci sa substancie nemôžu navzájom ovplyvňovať (keďže sú od seba nezávislé a v tomto zmysle rovnocenné), predsa len má „mysliaca vec" voči „rozpriestranenej veci" isté dominantné postavenie
- telesná substancia - nekonečná a homogénna hmota totožná s priestorom, je deliteľná a jej časti sú pohyblivé
- pohyb - princíp rozdielnosti v materiálnom svete; hmota je schopná pohybu podľa zákonov mechaniky
- takto vznikajú aj nebeské telesá vrátane našej planéty, tým Descartes vylúčil nevyhnutnosť prvého hýbateľa
- prírodu ako celok, teda i vš.