René Descartes (1596 - 1650)

- latinská podoba jeho mena je Cartesius, preto sa jeho prívrženci nazývajú karteziáni
- franc. matematik vytvoril analytickú geometriu, od neho pochádzajú tzv. karteziánske súradnice…), prírodovedec a fyzik (sformuloval zákon zachovania impulzu, skúmal zákonitosti optických javov a pod.)
- nar. sa v Touraine v rod. nižšej šľachty, navštevoval jednu z jezuitských škôl vo Franc., neskôr študoval právo
- v snahe spoznať rôzne krajiny sa dal v priebehu 30-ročnej vojny naverbovať do viacerých katolíckych a protestantských armád
- najväčšiu časť sv. tvorivého života prežil v Holandsku (presťahoval sa tam r. 1628), aby sa mohol venovať sv. poslaniu a vyhol sa ťažkostiam s teológmi, v tom obd. najliberálnejšom európskom št.; do Franc. sa vždy vracal iba nakrátko, cítiac sa ohrozený zo strany sv. ideových odporcov
- intenzívne korešpondoval s takmer vš. vedeckými osobnosťami sv. doby
- kvôli sv. bezpečnosti 13 krát zmenil bydlisko
- na pozvanie kráľovnej Kristíny, kt. sa živo zaujímala o jeho filozofiu, odcestoval r. 1649 do Štokholmu, kde onedlho zomrel na zápal pľúc. - výsledkom jeho vzdelania bolo sklamanie nad neistotou a otáznosťou vied a vedenie vôbec => celé sv. životné poslanie zameral na reformu filozofie
- je zakl. moderného racionalizmu, prispel k zosvetšteniu filozofického uvažovania
- istotu poznania nezakladal na zmyslovej skúsenosti, ale na nepochybnosti jeho rozumových východísk, uznával spoľahlivosť matematiky, v tom sa výrazne odlišuje od Baconovho chápania vedy

- jeho filozofický a vedecký záujem sa sústredil do úsilia vypracovať novú deduktívnu metódu vedeckého poznania, jeho dedukcionizmus sa však principiálne odlišuje od Aristotelovej sylogistiky
- ideálom je matematizácia celého poznania, ba vytvorenie akéhosi všeobecného kalkulu („mathesis universalis"), kt. by umožňoval presne a efektívne riešiť vš. vedecké problémy

- základy sv. metodológie podal v diele Rozprava o metóde (1637) a zhrnul ich do 4 pravidiel:
1. za pravdivé uznám iba také tvrdenie, kt. je jasné a zrozumiteľné môjmu rozumu
2. každý skúmaný problém je potrebné rozčleniť na jednoduchšie časti, kt. môže rozum ľahšie kontrolovať
3. treba zvoliť postup od najjednoduchších javov k zložitejším
4.

potrebný je presný prehľad postupu, aby sme si boli istí, že sme na nič nezabudli, nič nevynechali
- rozum povyšuje na najvyššiu inštanciu pravdivého poznania, pričom od poznatku vyžaduje, aby bol jasný (nepochybný a zreteľný, teda odlíšiteľný od ostatných, presne vymedzený)

- za podstatné znaky moderného myslenia pokladá metodické pochybovanie a jasnosť jazyka
- orientuje sa na postupy matematiky, pretože iba tá spĺňa kritérium vedeckosti
- jeho metóda pochybovania (metodická skepsa) je založená na tom, že dovtedy preosievame naše poznatky, kým nenájdeme tie, kt. platnosť nemožno vylúčiť
- metodickou skepsou dospel k zisteniu, že nemožno pochybovať o tom, že pochybujem, na kt. nadväzuje pozitívne zistenie, že nemožno pochybovať o tom, že keď pochybujem, myslím, a keď myslím, teda som => Myslím, teda som (Cogito ergo sum) - východisková téza jeho filozofie, vyjadruje istotu subjektu

- významný zvrat vo vývine filozofie - začiatok novovekej filozofie subjektivity
- doteraz filozofi vychádzali z istoty niečoho vonkajšieho, on vychádza z istoty subjektu
- diela: Úvahy o prvej filozofii (1641) a Princípy filozofie (1644)
- rozum - východisko a kritérium pravdivosti poznania => objavuje sa ? záruk tohto jeho výsadného postavenia
- záruky nachádza v tzv. vrodených ideách - niekt. základné idey rozumu apriori sprístupňuje „prirodzené svetlo" - disponujúc týmito ideami, rozum sa stáva spoľahlivým zákl. poznania
- predpokladom poznania sú na skúsenosti nezávislé a rozumu evidentné východiskové idey; okrem nich disponujeme „získanými" ideami (t.j. ideami pochádzajúcimi zo skúsenosti a z ďalšieho uvažovania o nej), a ideami, kt. sme si sami vytvorili, pretože na procese poznania sa okrem rozumu a zmyslov zúčastňuje aj naša vôľa a cit

- na rozdiel od empirikov, racionalisti venovali veľkú pozornosť ontologickej problematike
- jeho ontológia je realistická, teda uznáva bytie, kt. sa nachádza mimo subjektu a je od neho nezávislé
- zároveň je jeho ontológia aj dualistická, lebo so svetom ideálna, kt. súčasťou je moje myslenie, zároveň uznáva aj reálnosť materiálneho sveta, kt. prirodzenou súčasťou je zas moje telo => uznáva teda 2 zákl. substancie: duchovnú a telesnú
- bytie sa rozdelilo na 2 obl.: na sféru duchovnú, kt. substanciou je duchovná vec, t.j. mysliteľ a na sféru materiálnu, kt. substanciou je rozpriestranená vec, t.j. hmota
- hoci sa substancie nemôžu navzájom ovplyvňovať (keďže sú od seba nezávislé a v tomto zmysle rovnocenné), predsa len má „mysliaca vec" voči „rozpriestranenej veci" isté dominantné postavenie
- telesná substancia - nekonečná a homogénna hmota totožná s priestorom, je deliteľná a jej časti sú pohyblivé
- pohyb - princíp rozdielnosti v materiálnom svete; hmota je schopná pohybu podľa zákonov mechaniky
- takto vznikajú aj nebeské telesá vrátane našej planéty, tým Descartes vylúčil nevyhnutnosť prvého hýbateľa
- prírodu ako celok, teda i vš.

prírodné veci, chápe ako mechanizmy, čiže stroje
- keďže hmotu aj pohyb možno merať, v prírode neexistuje nič, čo by nebolo možné vyjadriť matematicky
- aj živočíchy pokladá za mechanizmy (stroje), fungujú však na zákl. reflexného oblúka (podnet - jeho spracovanie v ústredí - odpoveď)

- najdokonalejšou a nekonečnou formou je Boh ako univerzálne, ničím neohraničené bytie
- nebyť Boha, nemali by sme ani záruku existencie toho druhého, čiže materiálneho sveta
- Boh vo sv. dokonalosti nás nemôže klamať, a preto ak sa stretávame s hmotným svetom, nie je to ilúzia
- 2 argumenty v prospech existencie Boha:
1. Som nedokonalá bytosť, keďže som schopný pochybovať. Preto neviem dospieť k dokonalému poznaniu. Mám však predstavu o najdokonalejšej bytosti (Bohu). Odkiaľ sa vo mne vzala? Nemôže to byť môj vlastný výmysel, keďže moja predstava o najdokonalejšej bytosti je najdokonalejšia idea. Je príčinou teda musí byť niečo dokonalé. Preto jej príčinou nemôžem byť ja, ale dokonalá bytosť - Boh sám. 2. V Božej podstate je zahrnutá sama existencia - realita v úplnosti. Nebyť Boha, nemali by sme ani záruku existencie. Boh vo sv. dokonalosti nás nemôže klamať.