Epikuros (341 - 270 p. n. l.)
- zakladateľ epikureizmu
- pôvodom Aténčan, ale narodil sa na ostrove Samos
- prvé vedomosti získaval u platonika Pamfila a prívrženca Demokritovej filozofie Nausifana
- asi v rokoch 307 - 306 p. n. l. sa natrvalo usadil v Aténach, kde v záhrade - neskôr dostala meno Epikurova záhrada - založil filozof. školu
- napriek ohováraniu svojich nepriateľov mal u svojich žiakov povesť umierneného a čestného človeka
- po smrti vznikol okolo Epikura osobitný kult a jeho filozofia sa začala šíriť ako umenie žiť

- v súvislosti s ním sa spomína asi 40 prác, zachovali sa však 3 listy: Herodotovi (o teórii atómov), Pythoklovi (o astronómii a meteorológii), Menoikovi (o etike)
- najznámejší šíriteľ jeho názorov - rímsky básnik a filozof Lucretius Catus (95 - 55 p. n. l.), autor filozofickej básne O povahe vecí; jeho dielo je jedným z najlepších prameňov poznania epikurejskej filozofie

- protiklad k stoickému učeniu, vyplýva to však z nepochopenia jeho filozofie
- delí filozofiu na logiku, fyziku, etiku

- jeho filozofia: sloboda a nezávislosť, vlastná zodpovednosť za svoj osud -> človek musí ovládnuť svoj vnútorný svet ako jedinú sféru, na kt. možno ešte vplývať (doba neistoty, rozčarovania, beznádeje a pesimizmu)
- filozofia ako celok, ale najmä etika, ma pomáhať človeku dosiahnuť blažený, šťastný život
- človek sa má usilovať o šťastný život = odstránenie útrap a bolestí <- to človek dosahuje na zákl. rozumového poznania -> filozofia má pomáhať človeku žiť šťastne a rozumne, zbavuje ho 4 hlavných chorôb: strachu z bohov, strachu zo smrti, strachu z útrap a strachu zo straty šťastia
- nemusíme sa obávať večnej kontroly zo strany bohov, pretože bohovia nezasahujú do života človeka, žijú medzi svetmi a o ľudské záležitosti sa nestarajú
- smrť je prirodzená, a preto sa jej nemusíme obávať
- za teoretický základ filozofie bral demokritovské atomistické učenie - no na rozdiel od Demokrita, kt.