Čína
Hlavným mestom Číny je Peking. Počet obyvateľov v tejto krajine je 1 193 600 000 a preto je každý piaty obyvateľ zeme občan tohto štátu. Úradným jazykom je čínština. Hlavné náboženstvá sú: tradičné náboženstvo približne u 20% obyvateľstva, budhistické 8%, moslimské 2%, ostatné, bez vyznania až 70%. V Číne je praktizovaná vláda jednej strany. Komunistická strana prevzala v Číne moc v roku 1949. Bola vedená Mao Ce-tungom a verila v spoločnosť, v ktorej sú si ľudia rovní. Preto odňali bohatým statkárom pôdu, ktorú rozdali medzi skupiny roľníkov. Spoločne ju obrábali v družstvách, komúnach. Štát riadil aj priemysel. Nanešťastie tieto pokusy transformovať Čínu sa stretol s neúspechom. V roku 1976 bol znovu povolený rozvoj súkromného vlastníctva a trhové prvky v ekonomike. Mao Ce-tungove portréty ešte vždy visia na Tiananmenskom námestí v Pekingu, ktoré je najväčšie na svete. V časoch oslabenej Číny bol Tibet len polozávislá krajina, no v roku 1950 bol celkovo pohltený. Napriek tomu, že Tibetania sú oddaní budhisti, je ich náboženstvo potláčané komunistickou stranou, ktorá zastrašuje vyznávačov akéhokoľvek náboženstva. Číňania napríklad vybudovali na pútnických miestach, okruhoch, ktorými prechádzajú budhistický veriaci úmyselne autostrády, sväté chrámy boli veľakrát zbúrané, poškodené. Niektoré chrámy sú sprístupnené pre čínskych turistov, ktorí sa tam môžu odfotiť v tradičných odevoch daného chrámu. Pre veriacich, modliacich sa, je chrám sprístupnený len na niekoľko hodín denne.

India
jej hlavným mestom je Nové Dillí. Počtom obyvateľov 935 744 000 sa stala India druhou najväčšou krajinou v počte obyvateľstva a rozlohou 3 287 262 km2 sa stala i druhou najväčšou krajinou na svete. V Indii je úradným jazykom hindčina ( 40%), angličtina a ešte 13 ďalších jazykov, čo svedčí o mnohých náboženstvách na tomto území , ktoré si okrem náboženského presvedčenia vytvárali i vlastný jazyk. V tejto krajine je 80% obyvateľstva hinduistov, 11% moslimov, 2% kresťanov, 1% sikhśov a 6% iných nábožanstiev. Zriadenie v Indii je pluralitná demokracia a jednotkou meny je rupia. India je najväčším demokratickým štátom na svete, pretože až okolo 450 mil. ľudí má volebné právo. India získala až v roku 1947 nezávislosť vďaka pričineniu Mahatma (veľká duša) Gandhiho. Bol z dobrej rodiny. Študoval právo v Londýne, no svojej kariéry sa vzdal.

Určitý čas pôsobil v Afrike, kde sa snažil protestovať proti diskriminácii belochmi a prišiel k presvedčeniu, že jedinou možnosťou k vyriešeniu politického problému je nenásilný protest. Nechal sa inšpirovať Franzom z Assisi, Bhagawadgitou, indickým básnikom Raychandbhai, anglickým kritikom Johnom Ruskinom a ruským spisovateľom Romancierom Leom Tolstoiom, s ktorým si korenšpondoval. Gandhi nechcel ani tak oslobodiť Indiu, ale sa skôr pokúšal oslobodiť ľudí, hlásal slobodu od materializmu a chcel Indiu oslobodiť od systému kást. V roku 1920 jeden generál prikázal strielať na mierumilovné zhromaždenie hinduistov a moslimov. Od tej doby sa Gandhi postaral o množstvo protestov, čím znemožnil ovládateľnosť krajiny. V Indii sa stala civilná neposlušnosť celokrajinovou demonštráciou. V roku 1947, keď bola konečne dosiahnutá samostatnosť Indie, sa krajina ešte rozdelila. Nezávislosťou Indie sa dosiahla sebestačnosť Indie, ktorá bola dovtedy trápená hladom, avšak potom sa výnos ryže a pšenice zvýšil o dvojnásobok. Gandhi bol zavraždený hinduistickým protivníkom jeho politiky v roku 1948 počas udobrovania moslimov a hinduistov.

Nepál
Nepál je malá vnútrozemská krajina s pluralitnou demokraciou. Je to hinduistický štát napriek tomu, že v nej väčšina obyvateľstva nevyznáva čistý hinduizmus, ale zmes hinduizmu a budhizmu. Hinduistické náboženstvo vyznáva 86%, budhistické 7%, moslimské 4% a ostatné 3%.Hlavným mestom je Káthmandú, počet obyvateľov je 19 900 000, úradný jazyk je nepálčina a jednotkou meny nepálska rupia. Do roku 1991 bol v tejto krajine vládcom kráľ, ale v tom istom roku sa v tejto krajine prvý krát uskutočnili demokratické voľby. V Nepále dodnes vládne volený parlament a vláda.

Srí Lanka
Srí Lanka má hlavné mesto Colombo. Počet obyvateľov je 18 354 000, z čoho je 69% budhistov, 15% hinduistov, 8% moslimov a 7% kresťanov. Úradnými jazykmi sú sinhálsky a tamilský, zriadenie je pluralitná demokracia a mena srílanská rupia. Túto krajinu, ktorej hospodárstvo je založené na turistickom ruchu, ťažko zasiahol boj medzi Sinhálčanmi a tamilskou menšinou, ktorá chce vlastný štát. V roku 1983 toto napätie prerástlo do občianskej vojny, ktorá pokračuje dodnes. Tamilčania nesúhlasia s tým, že ostrov ovládajú Sinhálčania a požadujú vlastný nezávislý štát na severe územia. Tamilčania, ktorí tvoria asi 20% obyvateľstva, sú prevažne hinduisti a budhisticky založení Sinhálčania tvoria asi 75%.

Thajsko
Thajské kráľovstvo bolo založené v 13. storočí a väčšinu svojich dejín ostalo nezávislé. Bolo jedinou časťou juhovýchodnej Ázie, ktorú nekolonizovali Briti alebo Francúzi. Hlavné mesto Thajska je Bangkok.

V Thajsku žije približne 59 40 000 obyvateľov, z toho 95% budhistov, 4%moslimov, 1% iných. Zriadenie je pluralitná demokracia. Kráľ Pchúmipchon Adundét vládne v Thajsku od roku 1946, čím je jeden z najdlhšie panujúcich hláv štátu na svete. Kráľ je v krajine mocnou zjednocujúcou silou. Často zasahuje do politiky v záujme obnovy poriadku. Thajčania si ho vysoko vážia a akákoľvek kritika panovníka alebo členov jeho rodiny vyvolá znepokojenie.

Japonsko
Tokio je hlavným mestom Japonska, počet obyvateľov je 125 197 000. Japonský jazyk je úradným jazykom a hlavnými náboženstvami sú šintoizmus a budhizmus - 92%, ostatné len 8%. Zriadenie je pluralitná demokracia. Japonsko je najstaršia dedičná monarchia na svete. Svoj začiatok datuje od 7.storočia pred n.l. Cisár bol v minulosti veľmi mocný vládca. Mnohí Japonci verili v jeho božský pôvod. Postavenie cisára sa však zmenilo po 2. svetovej vojne a jeho úloha sa obmedzila iba na symbol japonského štátu. Japonský cisár môže byť vážený, ako napríklad bývalí cisár Akihito, v poradí už 125. panovník, ktorý nastúpil v roku 1989 na trón. Japonsko má napriek vysokému štandartu ešte niekoľko klonfliktov: od 2.svetovej vojny nie je vyriešená otázka Kurillských ostrovov obsadených Rusmi a práva lovenia rýb, preto v tejto otázke dodnes nepodpísali s Ruskom mier; konflikt s Kóreou ohľadom ostrovov Tok-do a Teke-shima, Čínou a Taiwanom o ostrovy Senkaku-shoto a Deoiyu-dao.

Kambodža
Kambodža je krajina s hlavným mestom Phnompenh a počtom obyvateľov 9 836 000. Úradný jazyk je khmérsky a v krajine funguje pluralitné zriadenie, mena je riel. Len máloktorá krajina si vytrpela toľko ako Kambodža. V roku 1970 bola zatiahnutá do bojov v susednom Vietname. V rokoch 1975-1979 v nej vládol Pol Pot a Červení Khméri, maoistický revolucionári, ktorí pozabíjali vyše milióna Kambodžanov. V roku 1979 vtrhli do Kambodže Vietnamci, aby zosadili Pol Pota. V krajine sa rozpútala občianska vojna, ktorá trvala až do roku 1991. Článok od Andreasa Seiferta(doktoranda seminárov: Sinnologie, Koreanistik Tübingskej univerzity)o vzťahoch medzi Čínou a Japonskom
Na to, aby sa dal pochopiť dnešný vzťah Japonska a Číny sa nezaobídeme bez pohľadu na spoločnú minulosť oboch krajín. Japonsko-čínske vzťahy sú staré už okolo 2000 rokov. Najsilnejšie boli tvarované stálou nerovnováhou. Až po 19.storočie bola Čína tou krajinou, ktorá dominovala v politických a kultúrnych otázkach. Až po prehratí vojen v rokoch 1894/95, ale i obsadením ďalších častí Číny sa táto situácia radikálne zmenila.

Početné ťažké vojnové zločiny, ktoré smutne preslávili Japonské vojská, sa postarali o doterajšie napätie medzi týmito krajinami, pretože Japonsko nie je pripravené postaviť sa vlastnej minulosti. Číne chýba v tomto ohľade dôrazné ospravedlnenie. Až po konfrontácii so Sovietskym zväzom a po Nixonovej návšteve Číny v roku 1972 došlo k znovuvytvoreniu diplomatických kontaktov medzi Čínou a Japonskom, ktoré vyústili do podpísania priateľskej a mierovej dohody z roku 1978. Vďaka tejto normalizácii sa podarilo obom štátom vymaniť zo stuhnutých vzťahov zanechaných tzv. studenou vojnou. Vďaka komplementárnemu hospodárstvu sa tieto vzťahy výrazne vyvíjali a toto spojenie sa dá snáď až dodnes považovať za podporný stĺp. Okrem toho poskytuje japonská vláda mnohoraké pôžičky a rozvojovú pomoc Číne. Japonsko už niekoľko rokov vyjadruje svoje pocity viny ochotou, ale správa sa s pribúdaním času čím ďalej sebavedomejšie. To sa odzrkadľuje aj na správaní Japonska voči Taiwanu, obzvlášť po uzavretí novej americko-japonskej bezpečnostnej dohody, vďaka ktorej došlo k výraznému postupu v bilaterálnych (obojstranných) vzťahoch. Čína sa pokúša zabrániť každému bezpečnostnopolitickému zoskupeniu, ktoré by Japonsku mohlo dodať vojenskú silu a hlavne takému, ktoré by Taiwanskej vláde dodalo viac nezávislosti. V tomto ohľade má zvláštnu úlohu v Japonsku americký prezident, ktorý zabraňuje možnému čínskemu mocenskému postaveniu.
Viaceré územné nezhody, nespracovaná minulosť Japonska a mnohé (hospodársko-)politické problémy sú príčinou toho, že vzťahy Čína-Japonsko nebudú asi aj v budúcnosti prebiehať bez konfliktov. Napriek tomu sa dá z geostrategickej blízkosti a štátneho hospodárstva usúdiť nepravdepodobnosť nového odbúrania vzájomných vzťahov. Práve naopak, bude to skôr popudom k dorozumeniu sa na vyššej komunikačnej úrovni.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Budhistické štáty a rozvoj ich politiky