NATO (Severoatlantická Aliancia, North Atlantic Treaty Organization)

Severoatlantická Alianca (NATO) bola založená 4.apríla 1949 vo Washingtone na základe Severoatlantickej zmluvy , ktorú podpísalo 12 nezavislých štátov únie. Zmluva zaručovala všetkým zúčastneným štátom pomoc v prípade napadnutia. Behom rokov 1952 až 1982 sa k Severoatlantickej Aliancii pripojili dalšie štyri európske štáty. Cieľom Severoatlantickej Aliancie už od jej založenia je zaistiť bezpečnosť vštkým svojim členom. Dnes, po skončení ako "studenej vojny" tak rozdelenia Európy, je Aliancia pripravená spolupracovať na zaistení bezpečnosti v celej Európe. Aliancia tiež zmenila svoje politické a vojenské zloženie tak, aby bylo možné využit pri riešení krízových i mierových úloh v spolupráci so štátmy, ktoré nie sú členmi NATO, ale tiež s dalšími medzinárodnými organizáciami. ČO JE SEVEROATLANTICKÁ ALIANCIA?
Severoatlantická aliancia je hlavné vojensko-politické zoskupenie spojujúce štáty Európy a Severnej Ameriky. Základným dokumentom Aliancie je Severoatlantická zmluva, podpísaná 4. apríla 1949 vo Washingtone. Spojila desať európskych a dva severoamerické štáty za účelom vzájomnej spolupráce a obrane na základe dobrovoľnosti. V rokoch 1952 az 1982 sa k Aliancii pripojili postupne dalšie štyri európske štáty a vstup Česka, Maďarska a Poľska v marci 1999 sa rozšíril počet členských štátov na súčasných 19. Členskými štátmi sú Belgicko, Česko (od r. 1999), Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko, Maďarsko (od r. 1999), Holandsko, Nórsko, Poľsko (od roku 1999), Portugalsko, Grécko (od roku 1952), Turecko (od r. 1952), Spojené štáty, Spolková republika Nemecko, (od 1955) Španielsko (od r. 1982) a Velká Británia. Samotná Severoatlantická zmluva je dokument vychádzajúci z Charty OSN. Kľúčový je Článok 5, podľa ktorého zmluvné strany považujú ozbrojený útok proti jednej alebo niekoľkým z nich za útok proti všetkým a zaväzujú sa v takom prípade prispieť na pomoc napadnutým členom. Za ozbrojený útok sa považuje ozbrojený zásah proti uzemiu členského štátu a proti ostrovom alebo lodiam či letadlám ktorejkoľvek zmluvnej strany v Atlantickom oceáne na sever od obratníka Raka. V súvislosti s politickým vývojom v Európe sa postupne menila i bezpečnostná stratégia NATO. V roku 1950 bola v reakcii na vojnu v Kórei prijatá doktrína tzv. "predsunutej obrany", neskôr stratégia tzv. "hromadnej odvety" a začiatkom 60. rokov teória obmedzených vojen a doktrína odstupňovanej obrany.

V roku 1966 boli riadace orgány v súvislosti s vystúpením Francúzska z vojenských štruktúr Aliancie premiestené z Paríža do Bruselu. Ako hlavné euroatlantické bezpečnostné zoskupenie Aliancia reagovala na zmeny súvisiace s kolapsom sovietského bloku na konci 80. rokov a prišla s radom konkrétnych krokov zameraných na rozšírenie zóny stability na kontinente a naviazanie spolupráce s bývalými nepriateľmi. Ku projektom patrí Partnerstvo pre mier, založené na tzv. "rámcovom dokumente a individuálnych partnerských programoch" s 27 zúčastnenými krajinami. Euroatlantická rada partnerstva (EAPC) zahrňuje celkom 46 krajín a vytvárajú k "Partnerstvu pre mier” politickú platformu a forum k diskusii o bezpečnostných otázkach kontinentui. Rusko a Ukrajina nad rámec vyššie spomenutého podpísali s Alianciou separátne dohody, ktoré im ponúkajú dalšie formy vzájomných kontaktov a spolupráce. Další významný krok učinila Aliancia na svojom summite v Madride v roku 1997, kde vyzvala tri bývalé členy Varšavskej zmluvy, Česko, Poľsko a Maďarsko k jednaniam o pristúpení. Spomenuté štáty sa stali plnoprávnymi členmi Aliancie pri príležitosti osláv 50. výročia od jeho založenia na summite vo Washingtone v roku 1999. O členstvo sa uchádzajú i dalšie štáty strednej a východnej Európy a táto téma bude jednou z hlavných na nadchadzajúcom summite v Prahe. ČLÁNOK 5:
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak dôjde k takému ozbrojenému útoku, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že neodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za nutnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cielom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. Každý taký útok a všetky opatrenia urobené v jeho dôsledku budú neodkladne oznámené Rade bezpečnosti. Tieto opatrenia budú ukončené, hneď ako Rada bezpečnosti prijme opatrenia nutné pre obnovenie a zachovanie medzinarodného mieru a bezpečnosti. Hlavné politické orgány:
Severoatlantická rada (North Atlantic Council, NAC; Rada NATO) -najvyšší rozhodovací a konzultačný orgán aliancie, fórum pre demokratickú diskusiu a vzájomné konzultácie, v ktorom sú zastúpení všetci členovia NATO; usiluje o plnenie základného cieľa NATO t.j. zaistenie medzinarodného mieru a bezpečnosti členských štátov.

Stretávajú sa na niekoľkých úrovniach: ministerské zasadania sa konajú dvakrát ročne, príležitostne rada zasadá i na úrovni šéfov štátov a vlád. Na úrovni stálych zástupcov (veľvyslancov) členských štátov sa stretávajú aspoň jeden krát za týždeň so zástupcom Ruska ako 19+1 aspoň raz za masiac. Predsedu Rady NATO vykonáva z titulu svojej funkcie generálny tajomník Aliancie. Vybor pre plánovanie obrany (Defence Planning Committee, DPC)
-zaoberá sa záležitosťami špecificky spojenými s obranou (okrem jadrových zbraní), zodpovedá za vypracovanie obrannej politiky paktu; stretávajú sa pravidelne na úrovni veľvyslancov a minimálne dvakrát ročne na úrovni ministrov obrany. Bol vytvorený roku 1963. Skupina pre jadrové plánovanie (Nuclear Planning Group, NPG)
-má rovnakú právomoc ako Výbor pre plánovanie obrany v oblasti jadrových zbraní. Orgány zodpovedné Severoatlantickej rade, Výboru pre plánovanie obrany a Skupine pre jadrové plánovanie:
 Ekonomický a Bezpečnostný výbor
 Hlavná skupina pre otázky nešírenia jadrových zbraní
 Hlavná skupina pre zdroje
 Kontrólny koordinačný výbor
 Pohotovostný výbor
 Politický výbor (Bo/ za/ožený roku 1957. Schádza sa dvakrát týždenne k riešeniu aktuá/nej politickej činnosti NATO. Predsedá mu namestník generá/neho tajomníka NATO pre politické záležitosti)
 Poradná skupina pre atlantické záležitosti
 Rada hlavných logistikov
 Rada národných riaditeľov pre vyzbrojovanie
 Riadiaci výbor pre Partnerstvo pre mier
 Skupina pre otázky obrany pri nešírení jadrových zbraní
 Skupina pre štandardizáciu
 Zložka vyčlenená pre kontrolu konvenčých zbraní na vysokej úrovni - High Level Steering Group (Bo/a za/ožená roku 1986, síd/o je v Ha/ifaxe. Úlohou je vypracovanie spoločnej koncepcie konvenčného odzbrojenia)
 Výbor pre civilný a vojenský rozpočet
 Výbor pre civilné núdzové plánovanie (CEP)
 Výbor pre informácie
 Výbor pre infraštruktúru
 Výbor pre nešírenie jadrových zbraní
 Výbor pre operácie Rady a cvičenie
 Výbor pre problémy modernej spoločnosti (CCMS) (Bo/ za/ožený roku 1969. Jedná o špecifických prob/émoch technicky vyspe/ých krajín)
 Výbor pre produktovody
 Výbor protivzdušnej obrany (Bo/ za/ožený roku 1972.

Jeho cieľom je zpojazdniť integrované a automatizované prostriedky protivzdušnej obrany NATO)
 Výbor pre revíziu obrany
 Výbor pre spojenie a infosystémy
 Výbor pre spoluprácu v európskom vzdušnom priestore
 Výbor pre vedu (Vedecký výbor). (Bo/ za/ožený roku 1958. Zaoberá sa organizovaním vzde/ávacích akcií, up/atňovaním vedeckého výskumu vo vojenskej sfére a .p.).  Výkonná pracovná skupina. Generálny tajomník (George Robertson) :
Je z titulu svojej funkcie predsedom Severoatlantickej rady a zodpovedá za jej riadenie. Je predsedom Výboru pre obranné plánovanie a Skupiny pre jadrové plánovanie. Je zodpovedný za činnosť Medzinarodného sekretariátu. Je najvyššie postaveným civilistom v NATO a reprezentuje Alianciu len navonok, nemá však skutočnú rozhodovaciu právomoc, v prípade nezhôd môže slúžit ako prostrednik. VEDECKÝ PROGRAM NATO:
Rovnako ako dva dobre známe rozmery , politický a vojenský , pôsobí v rámci programov NATO i rozmer vedecký. Vedecký program NATO sa snaží podporovať vzájomnné pôsobenie ľudí tak, aby si uvedomili výzvy , ktoré stoja pred dnešnou modernou spoločnosťou a zároveň podporuje tiež rozvoj vedy a techniky. Programy výboru NATO pre vedu a projekty životného prostredia výboru NATO pre výzvy modernej spoločnosti sú hlavnými cestmi tretieho rozmeru NATO. Vedecký program NATO bol založený v roku 1957, spoločne s Výborom NATO pre vedu. Predmetom tohoto vedeckého programu je vzostup vedy a techniky za pomoci rôznych aktivít s dôrazom na hájenie záujmu medzinárodnej vedeckej spolupráce. Transatlantické spojenie vždy bolo a i naďalej zostáva hlavným charakteristickým znakom tejto spolupráce. V dnešnej dobe, v spojení s krajinami strednej a východnej Európy, sa stalo toto spoločenstvo dôležitou stránkou vedeckého programu NATO. Vedecký program ponúka spoluprácu medzi vedcami zo štátov členských štátov NATO a medzi týmito vedcami a vedci z ostatných spolupracujúcich krajín. Vedecký program je riadený pracovníkmi oddelenia NATO pre otázky vedy, ktoré je pod dohľadom Výboru NATO pre vedu a tiež spolupracuje s mnohými vedcami z členských krajín Aliancie. Podpora spolupráce medzi vedcami z členských štátov NATO je možná v akejkoľvek vedeckej oblasti; podpornými mechanizmami sú Collaborative Research Grant a Advanced Study Institutes. Podpora spolupráce medzi vedcami zo štátov NATO a spolupracujúcimi partnermi prebieha predovšetkým, ale nie výľučne v týchto oblastiach:
 Technológie odzbrojenia
 Bezpečnosť životného prostredia
 Politika vedy a techniky
 Vyššie technológie
Medzi hlavné podporné mechanizmi patrí: Expert Visits, Collaborative Research Grants, Linkage Grants, Advanced Study Institutes a Advance Research Workshops.

Networking Infrastructure Grants podporujú miestnu počítačovú infraštruktúru v partnerských štátoch, pričom počítačovú techniku môžu obdržať vybrané partnerské týmy od NATO Linkage Grants. Ďalšie formy spolupráce:
Medzi dalšie formy spolupráce patrí napríklad vedecký spolok, ktorý umožňuje vedcom vykonávať ich výskum poprípade pokračovať v ich výcviku v iných krajinách. Vedci z členských štátov NATO by sa mali prihlásiť u národných správ pre podporu. Limitované možnosti sú prístupné tiež vedcom zo spolupracujúcich krajín. Čas od času vznikne špeciá1ny program zaist'ujúci päťročnú podporu tým oblastiam, v ktrých vzniknú nepredvídateľné zmeny.

Politické ciele a základné úlohy aliancie
Severoatlantická Aliancia je ztelesnená spoluprácou medzi jej európskymi č1enmi, Spojenými štátmi americkými a Kanadou. Hlavným dôvodom priateľstva medzi európskymi a severoamerickými č1enmi aliancie je p1nenie politických cielov, podložených vojenskou spoluprácou a spoluprácou pri tvorbe obranného systému, tak ako spolupráce a konzu1tácie na po1i ekonomickom, vedeckom, životného prostredia či na ďalších relevantných úlohách. V dobách studenej vojny sa NATO sústredilo predovšetkým na zlepšovanie a udržovanie spoločnej obrany a na prekonaní sporných bodov rozdelujúcich Európu. Dnes sa zameriava na vytváranie stability v Európe na základe spoločného riadenia a zaisťovania mieru. NATO je organizácia, ktorá má za hlavnú úlohu po1itickú a vojenskú spoluprácu všetkých jej členov podľa článku 51 Charty Spojených Národov. Ako je povedané v úvodnom ustanovení Severoat1antickej zmluvy, vsetci členovia Aliancie sú povinní chrániť slobodu, spoločné dedičtvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednot1ivca a právneho radu. Č1ánok 4 Severoatlantickej zmluvy poskytuje možnosť konzultácie v rámci A1iancie vždy, keď podľa názoru ktorehokoľvek z členov bude ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť kterejkoľvek zmluvnej strany. Č1enovia NATO sú zaviazaní k vzájomnej ochrane podľa článku 5 Severoat1antickej zm1uvy .To znamená, že ozbrojený útok proti jednému z členov A1iancie v Európe či v Severnej Amerike by ma1 byť braný ako útok proti všetkým jej členom. ROZHODOVANIE:
Rozhodnutia v rámci NATO sú uzatvárané na základe súhlasu vtedy, keď prebehnú diskusie a porady medzi členskými štátmi. Všetky rozhodnutia, ktoré sú uskutočnené pod záštitou NATO, musia byť schválené všetkými členskými štátmi Aliancie. Z rovnakého dôvodu môže NATO zahájiť akciu len v prípade, že ju odsúhlasia všetky členské štáty.