Severoatlantická Alianca (NATO) bola založená 4.apríla 1949 vo Washingtone na základe Severoatlantickej zmluvy , ktorú podpísalo 12 nezavislých štátov únie. Zmluva zaručovala všetkým zúčastneným štátom pomoc v prípade napadnutia. Behom rokov 1952 až 1982 sa k Severoatlantickej Aliancii pripojili dalšie štyri európske štáty. Cieľom Severoatlantickej Aliancie už od jej založenia je zaistiť bezpečnosť vštkým svojim členom. Dnes, po skončení ako "studenej vojny" tak rozdelenia Európy, je Aliancia pripravená spolupracovať na zaistení bezpečnosti v celej Európe. Aliancia tiež zmenila svoje politické a vojenské zloženie tak, aby bylo možné využit pri riešení krízových i mierových úloh v spolupráci so štátmy, ktoré nie sú členmi NATO, ale tiež s dalšími medzinárodnými organizáciami. ČO JE SEVEROATLANTICKÁ ALIANCIA?
Severoatlantická aliancia je hlavné vojensko-politické zoskupenie spojujúce štáty Európy a Severnej Ameriky. Základným dokumentom Aliancie je Severoatlantická zmluva, podpísaná 4. apríla 1949 vo Washingtone. Spojila desať európskych a dva severoamerické štáty za účelom vzájomnej spolupráce a obrane na základe dobrovoľnosti. V rokoch 1952 az 1982 sa k Aliancii pripojili postupne dalšie štyri európske štáty a vstup Česka, Maďarska a Poľska v marci 1999 sa rozšíril počet členských štátov na súčasných 19. Členskými štátmi sú Belgicko, Česko (od r. 1999), Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko, Maďarsko (od r. 1999), Holandsko, Nórsko, Poľsko (od roku 1999), Portugalsko, Grécko (od roku 1952), Turecko (od r. 1952), Spojené štáty, Spolková republika Nemecko, (od 1955) Španielsko (od r. 1982) a Velká Británia. Samotná Severoatlantická zmluva je dokument vychádzajúci z Charty OSN. Kľúčový je Článok 5, podľa ktorého zmluvné strany považujú ozbrojený útok proti jednej alebo niekoľkým z nich za útok proti všetkým a zaväzujú sa v takom prípade prispieť na pomoc napadnutým členom. Za ozbrojený útok sa považuje ozbrojený zásah proti uzemiu členského štátu a proti ostrovom alebo lodiam či letadlám ktorejkoľvek zmluvnej strany v Atlantickom oceáne na sever od obratníka Raka. V súvislosti s politickým vývojom v Európe sa postupne menila i bezpečnostná stratégia NATO. V roku 1950 bola v reakcii na vojnu v Kórei prijatá doktrína tzv. "predsunutej obrany", neskôr stratégia tzv. "hromadnej odvety" a začiatkom 60. rokov teória obmedzených vojen a doktrína odstupňovanej obrany.