Zrušenie trestu smrti v Československu malo za následok výrazné zvýšenie počtu vrážd a inej závažnej kriminality násilnej povahy.
Stačí, ak si pripomenieme prípad vraždy a znásilnenia maloletej v Hlohovci v roku 1990, takmer dvoj mesačnú väzenskú vzburu v Nápravno-výchovnom zariadení Leopoldov r.1991, ktorá úzko súvisela s vtedajšou amnestiou a musela byť potlačená násilnou cestou, či päťnásobnú vraždu v tomto väzenskom zariadení v roku 1992.
Na záver
Zločinec je človek, ktorý dobrovoľne a vedome koná proti spoločenskému poriadku, proti prirodzenému právu. Spoločnosť, ktorá je postavená na spravodlivosti má právo, či dokonca povinnosť vyplývajúcu z ochrany svojich členov brániť sa proti takýmto indivíduám. Táto obrana musí byť samozrejme primeraná a vychádzajúca zo spravodlivosti. Trest je teda legitímnym a morálne prijateľným prostriedkom zabezpečenia spravodlivosti. Pomsta by s tým nemala mať nič spoločné.

Vždy existuje pravdepodobnosť, že aj po dokázaní viny a odsúdení na doživotie, môže zločinec po určitom čase spoločnosti, ktorá zachovala jeho právo na život škodiť. Zločinec pokiaľ žije, je stále pre spoločnosť nebezpečný. Niekto sa musí starať o zabezpečenie jeho základných potrieb, možnosť zmiernenia jeho trestu je pri súčasnej justícií, niekoľkých amnestiách a po odpykaní si veľkej časti trestu, veľmi pravdepodobný. Aké môže mať spoločnosť záruky, že človek odsúdený, ktorý dožíva s peňazí daňových poplatníkov už nikdy nikomu neublíži? Je človek, ktorého správanie je natoľko narušene, že hodnota ľudského života je pre neho zanedbateľná, schopný prijať vinu a následky svojho správania? Prečo by trest smrti za veľmi závažne a brutálne trestné činy nemohol byť aspoň hrozbou proti takémuto druhu správania?! Myslím, že naša spoločnosť je natoľko spravodlivá, že dokáže rozlišovať medzi zabitím a chladnokrvnou plánovanou vraždou a riadne tieto trestné činy potrestať.
Môj názor, že akékoľvek humánne správanie k človeku, ktorého náprava je veľmi málo pravdepodobná, brutálna činnosť proti ľudskému životu opakovaná a závažnosť jeho skutkov nepredstaviteľná, si zaslúži primeraný a rovnocenný trest. Štát v tomto prípade nepreberá rolu kata, ale spravodlivého vykonávateľa rozsudku vedome zavineného správaním zločinca.

Z názorov modernejších politikov na trest smrti uvádzam myšlienku T. G. Masaryka, prvého československého prezidenta: „Môj argument pre trest smrti nie je, že je odstrašujúci, ale že je v ňom mravná expilácia: vziať človeku život je bezprávie tak strašné, že môže byť odstránené len výkupným rovnako ťažkým…“.