Trest smrti - absolútny trest

,,Trest smrti zrušený“


10. 12. 1948 prijalo OSN Deklaráciu ľudských práv, podľa ktorej „Každý má právo na život.“

Absolútny trest bol na Slovensku zrušený v apríli 1990 bývalým Federálnym zhromaždením ČSFR v súvislosti s ratifikáciou konvencie Rady Európy z 28. 4. 1983, ktorá odstraňuje trest smrti. Ako výnimočné tresty sa zaviedli tresty odňatia slobody nad pätnásť do dvadsaťpäť rokov a trest odňatia slobody na doživotie, ktorý sa u nás od roku 1956 nevykonával.

Podľa novelizovaného znenia zákona súd môže uložiť trest odňatia slobody na doživotie iba páchateľovi, ktorý spáchal vraždu, alebo pri páchaní vlastizrady, teroru či všeobecného ohrozenia zavinil úmyselne smrť iného človeka. Pre uloženie tohto trestu musia byť súčasne splnené viaceré podmienky. Patrí medzi ne napríklad vysoká miera nebezpečnosti trestného činu, zavrhnutiahodnosť pohnútky či spôsobu jeho vykonania. Pri uložení takéhoto trestu sa pamätá na nevyhnutnosť ochrany spoločnosti a súd musí pred vynesením rozsudku dospieť k názoru, že neexistuje nádej, aby sa páchateľ napravil trestom odňatia slobody nad pätnásť do dvadsaťpäť rokov.

Definitívny koniec vykonávania trestu smrti na Slovensku znamenalo prijatie Listiny základných práv a slobôd z 9. januára 1991. V jej šiestom článku sa uvádza, že "trest smrti sa nepripúšťa." Rovnakú formuláciu prevzala do svojho článku 15 aj Ústava SR s účinnosťou od 1. októbra 1992. Vilnius 3. mája 2002 (TASR) - Tridsaťšesť európskych štátov združených v Rade Európy (RE) podpísalo dodatok k európskej Konvencii o ľudských právach, čím sa zaviazali k úplnému zrušeniu trestu smrti. K podpisu dodatku došlo na 110. zasadaní Výboru ministrov Rady Európy v litovskom Vilniuse. Delegáciu SR na dvojdňovej schôdzke viedol štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Ján Figeľ.
Takzvaný Vilniuský protokol zaväzuje signatárske štáty k zrieknutiu sa vynášania trestu smrti, a to aj v čase vojny alebo v období jej hrozby. Tieto dve výnimky boli až doteraz prípustné v rámci európskej Konvencie o ľudských právach.

Bratislava 19. júna 2002 (TASR) – Vláda schválila návrh na uzavretie Protokolu č. 13 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, týkajúci sa zrušenia trestu smrti za každých okolností, teda aj v čase vojny. Ak ho Slovensko ratifikuje, bude veľmi ťažké aj v prípade ústavnej zmeny vrátiť do právneho poriadku najvyšší trest, pretože protokol je nevypovedateľný. "

Štrasburg/Brusel 24.

júla 2002 (SITA) - Slovenská veľvyslankyňa pri Rade Európy (RE) Anna Lamperová podpísala v Štrasburgu v mene Slovenska protokol číslo 13 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, týkajúci sa zrušenia trestu smrti za každých okolností. Slovensko sa tak pridalo k 15 európskym krajinám, ktoré protokol doteraz podpísali. Dokument vstúpi do platnosti, keď ho ratifikuje desať štátov.
Protokol zakazuje trest smrti aj za zločiny spáchané v čase vojny alebo súvisiace s teroristickými útokmi. Jeho cieľom je zaručiť ochranu života pri takýchto mimoriadnych udalostiach, pretože by unáhleným udelením trestu smrti mohlo dôjsť k justičnému omylu.

Ústava SR nepripúšťa trest smrti. Doterajší protokol č. 6, ktorým je Slovensko viazané, takisto zakazoval trest smrti, avšak s výnimkou vojny a bezprostredného ohrozenia vojnou. V takom prípade by bolo možné opätovne zaviesť trest smrti do legislatívy. Po ratifikácii protokolu č. 13 sa teda ruší najvyšší trest v čase vojny rovnako ako v čase mieru.

História trestu smrti na našom území od roku 1950
Ukladanie trestu smrti v Československu po roku 1950 Jednotný Trestný zákon č. 86/1950 Zb. poskytol trestu smrti viac priestoru, než tomu bolo v právnej úprave platnej do roku 1950, ale aj v právnej úprave platnej do 1. júla 1990. Podľa Trestného zákona z roku 1950 sa trest smrti vykonával obesením a v dobe zvýšeného ohrozenia štátu zastrelením.
Podľa štatistických údajov z rokov 1951 až 1955 bolo za politické trestné činy v tomto období uložených spolu 158 trestov smrti. Od roku 1948 do roku 1955 počet trestov smrti za politické delikty predstavuje spolu 257. Výkon trestu smrti sa na začiatku 50-tych rokov považoval za štátne tajomstvo.

Vykonávanie trestu smrti v rokoch 1970 – 1990
Počas uvedeného obdobia súdy na území Slovenska právoplatne odsúdili na trest smrti 31 osôb. Najvyšší súd ČSSR po povinnom preskúmaní potvrdil 21 rozsudkov trestu smrti a popravených bolo 16 osôb.
Ani jeden zo sledovaných prípadov nebol trest smrti vykonaný na prvotrestanom páchateľovi. Zo znaleckých posudkov k jednotlivým prípadom rovnako vyplýva, že popravené osoby boli ťažko narušené osobnosti. Tieto a ešte ďalšie prípady potvrdzujú záver, že k výkonu trestu smrti dochádzalo iba v prípadoch brutálnych trestných činov vraždy, spáchaných s mimoriadnou surovosťou a necitlivosťou. Posledná poprava v bývalej ČSSR sa uskutočnila v roku 1988.

Po roku 1990
Amnestia prezidenta republiky V. Havla bola svojím rozsahom výnimočná v dejinách bývalého Československa. Obrovský počet prepustených celkom prirodzene prekvapil nepripravenú spoločnosť a mal nepriaznivý vplyv na vývoj kriminality.

Zrušenie trestu smrti v Československu malo za následok výrazné zvýšenie počtu vrážd a inej závažnej kriminality násilnej povahy.
Stačí, ak si pripomenieme prípad vraždy a znásilnenia maloletej v Hlohovci v roku 1990, takmer dvoj mesačnú väzenskú vzburu v Nápravno-výchovnom zariadení Leopoldov r.1991, ktorá úzko súvisela s vtedajšou amnestiou a musela byť potlačená násilnou cestou, či päťnásobnú vraždu v tomto väzenskom zariadení v roku 1992.
Na záver
Zločinec je človek, ktorý dobrovoľne a vedome koná proti spoločenskému poriadku, proti prirodzenému právu. Spoločnosť, ktorá je postavená na spravodlivosti má právo, či dokonca povinnosť vyplývajúcu z ochrany svojich členov brániť sa proti takýmto indivíduám. Táto obrana musí byť samozrejme primeraná a vychádzajúca zo spravodlivosti. Trest je teda legitímnym a morálne prijateľným prostriedkom zabezpečenia spravodlivosti. Pomsta by s tým nemala mať nič spoločné.

Vždy existuje pravdepodobnosť, že aj po dokázaní viny a odsúdení na doživotie, môže zločinec po určitom čase spoločnosti, ktorá zachovala jeho právo na život škodiť. Zločinec pokiaľ žije, je stále pre spoločnosť nebezpečný. Niekto sa musí starať o zabezpečenie jeho základných potrieb, možnosť zmiernenia jeho trestu je pri súčasnej justícií, niekoľkých amnestiách a po odpykaní si veľkej časti trestu, veľmi pravdepodobný. Aké môže mať spoločnosť záruky, že človek odsúdený, ktorý dožíva s peňazí daňových poplatníkov už nikdy nikomu neublíži? Je človek, ktorého správanie je natoľko narušene, že hodnota ľudského života je pre neho zanedbateľná, schopný prijať vinu a následky svojho správania? Prečo by trest smrti za veľmi závažne a brutálne trestné činy nemohol byť aspoň hrozbou proti takémuto druhu správania?! Myslím, že naša spoločnosť je natoľko spravodlivá, že dokáže rozlišovať medzi zabitím a chladnokrvnou plánovanou vraždou a riadne tieto trestné činy potrestať.
Môj názor, že akékoľvek humánne správanie k človeku, ktorého náprava je veľmi málo pravdepodobná, brutálna činnosť proti ľudskému životu opakovaná a závažnosť jeho skutkov nepredstaviteľná, si zaslúži primeraný a rovnocenný trest. Štát v tomto prípade nepreberá rolu kata, ale spravodlivého vykonávateľa rozsudku vedome zavineného správaním zločinca.

Z názorov modernejších politikov na trest smrti uvádzam myšlienku T. G. Masaryka, prvého československého prezidenta: „Môj argument pre trest smrti nie je, že je odstrašujúci, ale že je v ňom mravná expilácia: vziať človeku život je bezprávie tak strašné, že môže byť odstránené len výkupným rovnako ťažkým…“.