Týmto Dohovorom sa rozhodli urobiť prvé kroky k tomu, aby sa každý mohol domáhať práv vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.
V súhrne, EDĽP a jeho protokoly zaručujú:
Právo - na život, slobodu a osobnú bezpečnosť
- na spravodlivý súdny proces v občianskych a trestných záležitostiach
- voliť a byť volený vo voľbách
- na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva
- na slobodu prejavu (vrátane slobody médií)
- na majetok alebo pokojné užívanie majetku
- na slobodu zhromažďovania a združovania
Zákaz - mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania
- trestu smrti
- otroctva a nútených prác
- diskriminácie pri užívaní práv a slobôd zaručených Dohovorom
- vyhostenia osôb zo štátu, ktorého sú občanmi, alebo odmietnutia vstupu na územie štátu, ktorého sú občanmi
- hromadného vyhostenia cudzincov.

Príklady zmien na základe nálezov v rámci Európskeho dohovoru o ĽP:
Rakúsko zmenilo dôležité časti a postupy vo svojom trestnom poriadku, tak isto ako predpisy týkajúce sa zaobchádzania s väzňami v nemocniciach a celý systém poplatkov
za právne služby.
Belgicko pozmenilo legislatívu o potulke a prijalo opatrenia na subvencovanie francúzskych škôl vo flámskej oblasti. Taktiež zmenilo občiansky zákonník aby poskytlo

rovnaké práva manželským i nemanželským deťom.
Dánsko pozmenilo zákon o opatrovateľstve nemanželských detí.
Francúzsko vydalo zákon vzťahujúci sa na zachovanie tajomstva pri telefonickej komunikácii.
Grécko upravilo zákon o podmienečnom zadržaní.
Taliansko do svojho trestného zákonníka prijatého v roku 1988 zahrnulo nariadenia zabezpečujúce povinnú účasť obhájcov na súdnom procese - vrátane odvolaní na odvolacom súde.
Holandsko upravilo vojenský trestný poriadok a zákon o zadržiavaní mentálne postihnutých.
Švédsko pozmenilo zákon o povinnej náboženskej výchove.
Švajčiarsko kompletne zrevidovalo svoju právnu organizáciu a trestné postupy používané vo federálnej armáde a pozmenilo občiansky poriadok s ohľadom na odňatie slobody v nápravných centrách.
Veľká Británia prehlásila za nezákonné telesné tresty v štátnych školách.

V. CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE
Zasadanie Európskej rady v Santa Maria de Feira 19. a 20. júna 2000
Predstavitelia členských štátov únie rokovali o Charte základných práv.
Na Kolínskom summite 4. júna 1999 prijali členské štáty rozhodnutie navrhnúť Chartu základných práv EÚ. Európska komisia vtedy uviedla, že v súčastnom stave rozvoja EÚ je potrebné prijať Chartu základných práv, aby boli zretelnejšie a jasnejšie pre občanov
EÚ. Chartu pripravil Výbor tvorený 15 hlavnými predstaviteľmi členských krajín, 16 členmi Európskeho parlamentu, 30 členmi národných parlamentov a predsedom Európskej komisie. Výbor sa prvý krát stretol 17. decembra 1999 a odvtedy tak robí pravideľne v Bruseli. Summit EÚ v Biarritzi 13. a 14. Októbra 2000
V Biarritzi bolo schválené, že Charta základných práv EÚ ostane ako politický dokument, ktorý bude vyhlásený na summite EÚ v Nice na záver francúzskeho predsedníctva.
Summit EÚ v Nice - 7. až 11. decembra 2000
Charta je považovaná za dokument upravujúci spoločne občianske, politické, ekonomické, sociálne a spoločenské práva, ktoré boli doposiaľ upravené samostatnými dohovormi. Podľa záverov summitu bude otázka záväznosti Charty riešená neskôr.

EÚ zmenili 7. Článok Zmluvy o EÚ, čím zjednodušili mechanizmus zaobchádzania s členským štátom, v ktorom hrozí odklon od spoločných európskych hodnôt v oblasti demokracie a ľudských práv – jedna tretina členských štátov môže požiadať o monitorovanie krajiny, ktoré však musia schváliť ministri EÚ deväťdesatinovou väčšinou - členské štáty musia postup konzultovať s Európskym parlamentom.

VI.