o opätovné prejednanie prípadu veľkou komorou.
Kedy sú rozsudky komôr konečné?
 Ak strany vyhlásia, že nepožiadajú o predloženie veci veľkej komore, alebo
 Po uplynutí trojmesačnej lehoty odo dňa vynesenia rozsudku, pokiaľ strany nepožiadali o predloženie veci veľkej komore, alebo
 Ak porota piatich sudcov veľkej komory odmietne žiadosť o predloženie veci veľkej komore.
Kto a ako zastupuje SR v prípade, že je proti nej podaná sťažnosť?
Záujmy SR obhajuje agent pre zastupovanie SR v konaní před Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva.
Ak je proti SR podaná sťažnosť, ktorá vyvoláva skutkové alebo právne otázky dodržiavanie ĽP, Súd oznámi podanie takejto sťažnosti agentovi a súčasne ho vyzve, aby predložil v mene SR stanovisko k podanej sťažnosti. Stanovisko agenta Súd vždy postúpi na vyjadrenie sťažovateľovi. Okrem vypracúvania písomných stanovísk sa agent zúčastňuje aj na pojednávaniach pred Súdom a ak sú na to predpoklady, uzatvára so sťažovateľmi dohody o zmierlivom urovnaní vecí.

Agent je teda akýmsi advokátom štátu. V tejto súvislosti treba opäť pripomenúť, že sťažnosti sa podávajú priamo Súdu a nikdy nie agentovi. Agent sa sťažnosťou podanou Súdu zaoberá až vtedy, keď mu Súd podanie sťažnosti oznámi a keď ho súčasne vyzve na vypracovanie stanoviska.
Porušenie ktorého ľudského práva sťažovatelia najčastejšie namietajú?
Práva na spravodlivé súdne konanie, najmä, že vnútroštátne súdne konanie trvalo, resp. trvá neprimerane dlho. Vyskytujú sa aj sťažnosti namietajúce porušenie práva na slobodu a osobnú bezpečnosť, ku ktorému najčastejšie dochádza rozhodnutiami o väzbe či zadržaní a pod.
Aký je stav agendy SR pred Komisiou a Súdom?
Proti SR bolo doteraz podaných viac jako 600 sťažností. Veľká časť z ich však nespĺňala základné podmienky. K 1. júnu 1999 štrasburské orgány s konečnou platnosťou rozhodli iba o 10 sťažnostiach podaných proti SR.

VII. ZÁVER

Ochrana základných práv rámci EÚ bola dlho vedľajšou a marginálnou otázkou preto, že sa nepredpokladalo, že by výkon kompetencií prenesených na inštitúcie Spoločenstiev, ktorých hlavným – ekonomickým cieľom bolo vytvorenie spoločného európskeho trhu, mohol viesť k ich porušovaniu či neuznaniu. Zároveň sa však ukázalo, že jednotlivec má na komunitárnej úrovni oproti národnej úrovni garantovanú nižšiu mieru ochrany základných práv. Prispel k tomu v začiatkoch aj Európsky súdny dvor, ktorý v mene absolútnej prednosti komunitárneho práva, a to aj pred národným ústavným právom členských štátov, systematicky odmietal podrobiť platnosť komunitárneho práva kontrole jeho súladu s ústavnými požiadavkami ochrany základných práv a tak ohroziť jeho jednotnú interpretáciu a aplikáciu. Výsledkom tohto vývoja je, že aj keď ešte stále v EÚ neexistuje žiadna záväzná právna úprava, ktorá by na najvyššej úrovni kodifikovala Európskym súdnym dvorom postupne vytváraný katalóg základných práv a slobôd, hoci k pokusom o prijatie takejto záväznej úpravy už došlo (Deklarácia základných práv a slobôd prijatá Európskym parlamentom 12. apríla 1989, Charta základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000), komunitárny rozmer základných práv sa dnes stal konkrétnou skutočnosťou.