I. ÚVOD

Základ ľudských práv – rešpektovanie ľudského života a ľudskej dôstojnosti – môžeme nájsť vo väčšine svetových veľkých náboženstiev a filozofií. Ľudské práva zíslava každý človek narodením, nemusia sa kúpiť, nadobúdať či zdediť. Nazývajú sa neodcudziteľné, pretože nikto nemá právo odňať ich žiadnemu človeku zo žiadneho dôvodu. Sú teda vlastné každej ľudskej bytosti, bez ohľadu na rasu, farbu pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo, politické ci iné názory, národný a sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ľudské práva sú v priamo úmernom vzťahu k stupňu rozvoja demokracie spoločnosti, v ktorej človek žije, t.j. čím je demokracia stabilnejšia a rozvinutejšia, tým sú ľudské práva hlbšie zakotvené v jej štruktúrach a tvoria základné piliere, na ktorých sa demokracia buduje.
Ako sa hovorí v preambule zmluvy o Európskej únii, ľudia musia mať možnosť ovplyvňovať rozhodnutia, ktoré sa ich dotýkajú. Pre ochranu ľudských práv je rozhodujúca existencia právneho štátu a uplatňovanie princípov demokracie. Tieto sú spravidla zakotvené v ústavných normách (ústava a ústavné zákony), ktoré by mali garantovať ochranu ľudských práv a slobôd.
Ľudské práva sú zvlášť dôležité vo vzťahu medzi jednotlivcom a štátom. Kontrolujú a regulujú výkon štátnej moci nad jednotlivcami, poskytujú im slobody vo vzťahu k štátu a vyžadujú, aby štát zabezpečil základné ľudské potreby v rámci svojej právomoci.

Táto práca je rozčlenená do niekoľkých kapitol, z ktorých každá poskytuje základné informácie o tých dokumentoch, ktoré sú neodmysliteľne späté s ľudskými právami.
Poslednú kapitolu by som venovala otázke ako podávať sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva z pohľadu občana SR.

II. DEKLARÁCIA PRÁV ČLOVEKA A OBČANA

Koniec 18. storočia sa v dejinách sveta a najmä Európy považuje za vyznamný medzník. V tomto čase prebehli dve revolúcie. Jedna v severnej Amerike, druhá vo Francúzsku. Tieto revolúcie sú považované za udalosti, ktoré vytvorili základ modernej demokratickej spoločnosti.
Francúzska revolúcia je jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Európy.
V roku 1789, po neúspechoch zvrátiť zúfalú finančnú situáciu, zvolal kráľ Ľudovít XVI. zasadnutie Generálnych stavov5. Hneď na začiatku vyvstali problémy so spôsobom hlasovania. Tretí stav, ktorý mal najviac zástupcov žiadal, aby každý zástupca mal jeden hlas a aby boli návrhy prijímané väčšinou hlasov.

Šľachta a klérus presadzovali systém, v ktorom by mal každý stav len jeden hlas.
Po niekoľkých týždňoch hádok sa zástupci Tretieho stavu prehlásili za Národné zhromaždenie. K zhromaždeniu sa pripojili aj liberálne zmýšľajúci zástupcovia šľachty (La Fayette) a duchovenstva (Talleyrand).
Pri kráľovi zostala reakčná šľachta a duchovenstvo (tzv. kráľovnina strana). Títo ľudia presvedčili kráľa, aby na rozohnanie zhromaždenia použil loajálne vojenské jednotky, a aby prepustil obľúbeného ministra financií Neckera. V Paríži to vyvolalo vzburu, ktorá skončila pádom Bastily (14.7.) a následným ústupom kráľovského vojska. Pohnuté udalosti prinútili Národné zhromaždenie konať: boli zrušené privilégiá šľachty a duchovenstva spoločne s feudálnymi titulmi, zakázalo sa predávanie a kupovanie úradov. Potom poslanci pristúpili k vypracovaniu ústavy. V jej preambule - Deklarácii práv človeka a občana, delegáti formulovali ciele revolúcie, ktoré v skratke vystihovalo heslo Liberité, Égalité, Fraternité (sloboda, rovnosť, bratstvo).

III. VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBôD

Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov v r. 1948, je vyhlásenie princípov, ktoré majú veľký vplyv v celosvetovom meradle. Hoci samotná Deklarácia nie je záväzná, mnohí právnici argumentujú, že sa stala právne záväznou prostredníctvom medzinárodných zvyklostí a praxe, pretože sa použila v ústavách veľkého počtu krajín a v právnych prípadoch.

Deklarácia sa skladá z preambly a 30tich článkov, ktoré pokrývajú celú paletu ľudských práv. Je to hystoricky najdôležitejší dokument.
Deklarácia obsahuje:
A: Základné práva (život, rovnosť pred zákonom, sloboda na princípe prezunkcie neviny, ochrana osobnosti, ľudskej dôstojnosti a súkromia);
B: Politické práva (právo byť občanom štátu, právo na azyl, štátnu príslušnosť, byť osobnosťou, právo mať štátne občianstvo, sloboda pohybu, právo na štrajk, právo zúčastňovať sa politického života);
C: Ekonomické práva (právo na majetok, slobodnú voľbu zamestnania, primeranosť pracovných podmienok, právo na zodpovedajúcu mzdu)
D: Sociálne práva sú obsiahnuté vo viacerých článkoch. Základnou spoločenskou jednotkou je rodina, ktorá má nárok na ochranu štátom. Sociálne práva sa tu chápu v dvoch významoch. Na jednej strane je to iba právo na prácu. V užšom ponímaní sociálne práva zahŕňajú právo na sociálne zabezpečenie. Sociálne zabezpečenie je definované tak, aby zahŕňalo základné potreby obyvateľstva. Ide o zaistenie potravy, šatstva, bývania, zdravotnej starostlivosti a sociálnych opatrení.

V ponímaní deklarácie sa pod sociálnymi opatreniami rozumie zabezpečenie v nezamestnanosti, chorobe, starobe, vdovstve. Po prvýkrát sa spomína i materstvo a detstvo, ktoré majú nárok na zvláštnu starostlivosť. Jej konkrétna podoba však nie je uvedená;
E: Kultúrne práva (právo na vzdelanie, ochrana umeleckej tvorby právo zúčastňovať sa na kultúrnom živote).
Všeobecná Deklarácia ľudských práv priniesla úplné nóvum ponímania práv človeka. Je to základný dokument v oblasti ľudských práv na európskej i medzinárodnej pôde, od
ktorého sa odvíjali neskoršie dokumenty. Negatívom je vymáhateľnosť obsiahnutých práv, nakoľko je to iba deklarácia, ktorej nedodržiavanie je v konečnom dôsledku možné. IV. EURÓPSKY DOHOVOR O OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBôD

Vychádzajúc z iniciatívy Všeobecnej deklarácie vytvorila Rada Európy Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) .Dohovor je tiež spomínaný ako „ drahokam
na korune“ Rady Európy. Nové členské štáty sú povinné podpísať ho pri vstupe a ratifikovať ho do jedného roka.

Dohovor bol významný z troch hlavných dôvodov:
- zúčastnený štát (v terminológii medzinárodného práva "zmluvný štát") zaručil práva a slobody každého človeka;
- po prvýkrát bola vytvorená medzinárodná zmluva o ľudských právach s konkrétnym mechanizmom ochrany;
- parlamenty a súdne orgány získali pevný rámec ľudských práv, ktorý im pomáha pri prijímaní a interpretácii zákonov.
Zhrnutie preambuly:
Členské štáty Rady Európy pracujú v prospech mieru a väčšej jednoty založenej na ľudských právach a základných slobodách.

Týmto Dohovorom sa rozhodli urobiť prvé kroky k tomu, aby sa každý mohol domáhať práv vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.
V súhrne, EDĽP a jeho protokoly zaručujú:
Právo - na život, slobodu a osobnú bezpečnosť
- na spravodlivý súdny proces v občianskych a trestných záležitostiach
- voliť a byť volený vo voľbách
- na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva
- na slobodu prejavu (vrátane slobody médií)
- na majetok alebo pokojné užívanie majetku
- na slobodu zhromažďovania a združovania
Zákaz - mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania
- trestu smrti
- otroctva a nútených prác
- diskriminácie pri užívaní práv a slobôd zaručených Dohovorom
- vyhostenia osôb zo štátu, ktorého sú občanmi, alebo odmietnutia vstupu na územie štátu, ktorého sú občanmi
- hromadného vyhostenia cudzincov.

Príklady zmien na základe nálezov v rámci Európskeho dohovoru o ĽP:
Rakúsko zmenilo dôležité časti a postupy vo svojom trestnom poriadku, tak isto ako predpisy týkajúce sa zaobchádzania s väzňami v nemocniciach a celý systém poplatkov
za právne služby.
Belgicko pozmenilo legislatívu o potulke a prijalo opatrenia na subvencovanie francúzskych škôl vo flámskej oblasti. Taktiež zmenilo občiansky zákonník aby poskytlo

rovnaké práva manželským i nemanželským deťom.
Dánsko pozmenilo zákon o opatrovateľstve nemanželských detí.
Francúzsko vydalo zákon vzťahujúci sa na zachovanie tajomstva pri telefonickej komunikácii.
Grécko upravilo zákon o podmienečnom zadržaní.
Taliansko do svojho trestného zákonníka prijatého v roku 1988 zahrnulo nariadenia zabezpečujúce povinnú účasť obhájcov na súdnom procese - vrátane odvolaní na odvolacom súde.
Holandsko upravilo vojenský trestný poriadok a zákon o zadržiavaní mentálne postihnutých.
Švédsko pozmenilo zákon o povinnej náboženskej výchove.
Švajčiarsko kompletne zrevidovalo svoju právnu organizáciu a trestné postupy používané vo federálnej armáde a pozmenilo občiansky poriadok s ohľadom na odňatie slobody v nápravných centrách.
Veľká Británia prehlásila za nezákonné telesné tresty v štátnych školách.

V. CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE
Zasadanie Európskej rady v Santa Maria de Feira 19. a 20. júna 2000
Predstavitelia členských štátov únie rokovali o Charte základných práv.
Na Kolínskom summite 4. júna 1999 prijali členské štáty rozhodnutie navrhnúť Chartu základných práv EÚ. Európska komisia vtedy uviedla, že v súčastnom stave rozvoja EÚ je potrebné prijať Chartu základných práv, aby boli zretelnejšie a jasnejšie pre občanov
EÚ. Chartu pripravil Výbor tvorený 15 hlavnými predstaviteľmi členských krajín, 16 členmi Európskeho parlamentu, 30 členmi národných parlamentov a predsedom Európskej komisie. Výbor sa prvý krát stretol 17. decembra 1999 a odvtedy tak robí pravideľne v Bruseli. Summit EÚ v Biarritzi 13. a 14. Októbra 2000
V Biarritzi bolo schválené, že Charta základných práv EÚ ostane ako politický dokument, ktorý bude vyhlásený na summite EÚ v Nice na záver francúzskeho predsedníctva.
Summit EÚ v Nice - 7. až 11. decembra 2000
Charta je považovaná za dokument upravujúci spoločne občianske, politické, ekonomické, sociálne a spoločenské práva, ktoré boli doposiaľ upravené samostatnými dohovormi. Podľa záverov summitu bude otázka záväznosti Charty riešená neskôr.

EÚ zmenili 7. Článok Zmluvy o EÚ, čím zjednodušili mechanizmus zaobchádzania s členským štátom, v ktorom hrozí odklon od spoločných európskych hodnôt v oblasti demokracie a ľudských práv – jedna tretina členských štátov môže požiadať o monitorovanie krajiny, ktoré však musia schváliť ministri EÚ deväťdesatinovou väčšinou - členské štáty musia postup konzultovať s Európskym parlamentom.

VI.

AKO PODÁVAŤ SŤAŽNOSTI
NA EURÓPSKY SÚD PRE ĽUDSKÉ PRÁVA

VI.1 ÚVOD
Existuje niekoľko významných vnútroštátnych a medzinárodných právnych predpisov, ktoré ĽP upravujú (niektoré z nich boli spomínané v predchádzajúcich kapitolách). V tejto kapitole chcem sústrediť pozornosť na jeden zo spomínaných medzinárodných nástrojov, ktorý nielenže zabezpečuje celý rad štandardných občanskych a politických práv, ale ktorý prináša aj premyslený mechanizmus kontroly dodržiavania ĽP v praxi. Je ním Dohovor o ochrane ľudskkých práv a základných slobod z roku 1950 a jeho protokoly, prijatý na pôde Rady Európy, nazývaný často aj jako Európsky dohovor o ĽP.
Dohovor so svojim kontrolným mechanizmom patrí v porovnaní s inými medzinárodnými dokumentami naozaj k najefektívnejším. Zabezpečuje jednotlivcom, skupinám osôb, ako aj mimovládnym organizáciám právo podať sťažnosť proti štátu – zmluvnej strane Dohovoru, o ktorej záväzne a s konečnou platnosťou rozhoden Európsky súd pre ĽP. Rozsudky tohoto súdneho orgánu majú často za následok zmenu vnútroštátnych právnych predpisov, rozhodnutí vnútroštátnych orgánov, či vyplatenie spravodlivého zadosťučinenia poškodenej osobe.
Vzhľadom na význam dohovoru v praktickom živote, som sa snažila vybrať otázky a odpovede na ne tak, aby čo najjednoduchším spôsobom priblížili práve podávanie sťažností na Európsky súd pre ĽP a poskytli ďalšie nevyhnutné informácie. VI.2 OTÁZKY
Aké práva zaručuje Dohovor?
Dohovor chráni celý rad práv a slobôd občianskeho a politického charakteru. V podstate ide o ľudské práva a slobody, ktoré nájdeme aj v Ústave SR. Z práv, ktoré Dohovor

nezaručuje, možno uviesť napr. právo na prácu, právo na minimálnu mzdu apod. tj. rôzne sociálne práva, ďalej právo vykonávať určité povolanie, právo na vydanie vodičského preukazu alebo právo na začatie trestného stíhania voči tretím osobám, či právo na milosť alebo zmiernenie trestu.
Akým spôsobom sa možno domáhať ochrany ĽP zaručných v Dohovore?
Každý, kto sa domnieva, že štát porušil jeho ľudské práva, má právo podať proti štátu sťažnosť.
Na ktorý orgán treba sťažnosť podať?
Od 01.11.1998, kedy nadobudol účinnosť Protokol č. 11 k Dohovoru meniaci kontrolný mechanizmus dodržiavania ĽP, sa sťažnosti podávajú na Európsky súd pre ĽP so sídlom v Štrasburgu.
Pozn.: do 01.11.1998 sa sťažnosti podávali na Európsku komisiu, ktorá ich posudzovala ako prvá. Ak Komisia vyhlásila sťažnosť za prijateľnú, rozhodol o nej s konečnou platnosťou a záväzne Európsky súd alebo Výbor ministrov Rady Európy. Celé konanie od podania sťažnosti až po jej rozhodnutie však trvalo v priemere viac jako 5 rokov.

Snahy skrátiť dĺžku posudzovania jednotlivých sťažností, jako aj zefektívniťž štrasburské konanie, vyústili do prijatia Protokolu č. 11.
Kto môže sťažnosť na Súd podať?
Sťažnosť môže podať jednotlivec (bez ohľadu na štátne občianstvo, vek sociálny pôvod a trvalé bydlisko), mimovládna organizácia (náboženské alebo odborové organizácie, médiá, či obchodné spoločnosti, ale aj politická strana) alebo skupina osôb (skupina voličov, väzňov, prípravný výbor politickej strany).
Proti komu možno sťažnosť podať?
Len proti štátu, ktorý podľa sťazovateľa porušil jeho práva a je zmluvnou stranou Dohovoru.
Pozn.: pod štátom sa rozumejú všetky jeho zákonodarné, výkonné a súdne orgány. Štát zodpovedá aj za činnosť tých svojich orgánov, ktoré nepôsobia na jeho území, napr. diplomatické zastupiteľstvá.
Aké základné podmienky musí sťažovateľ splniť, keď chce podať sťažnosť na Súd?
 Sťažovateľ sa musí najprv domáhať ochrany svojho práva doma, teda musí vyčerpať všetky účinné a dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy, ktoré mu dáva k dispozícii náš právny poriadok. Až potom môže zaslať svoju sťažnosť na Súd.  Musí tak ale urobiť v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď bolo prijaté konečné rozhodnutie vo veci, ktorá ej predmetom sťažnosti.

 Sťažnosť nemôže byť anonymná;
 Sťažnosť nemôže byť zjavne nepodložená alebo zneužívajúca právo podať sťažnosť;
 Okrem toho platí, že v sťažnosti podanej proti SR sa možno sťažovať len na také porušenie ĽP, ku ktorému došlo po 18. marci 1992, t.j. po dni, kedy sa ČSFR stala zmluvnou stranou Dohovoru. Ak by sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ĽP pred týmto dátumom, Súd sa bude takouto sťažnosťou zaoberať len vtedy, ak namietané porušenie trvalo, resp. travá aj po 18. marci 1992.
Existujú nejaké formálne požiadavky na podanie sťažnosti Súdu?
 Forma nie je predpísaná;
 Sťažnosť však musí byť vždy formulovaná písomne a sťažovateľ alebo jeho zástupca musí sťažnosť podpísať;
 V sťažnosti musí byť dostatočne jasne uvedené, čo je predmetom sťažnosti, ale nie je nevyhnutné aby sa sťažovateľ dovolával konkrétneho ustanovenia Dohovoru.
Aký jazyk sa používa v konaní pred Súdom?
Súd vedie konanie v dvoch oficiálnych jazykoch – anglickom a francúzskom. Sťažovateľ može používať jazyk ktorejkoľvek zmluvnej strany Dohovoru a je vecou Súdu, aby zabezpečil preklad písomností alebo tlmočenie do oficiálnych jazykov.
Musí byť sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom?
Je pravidlom, že zástupca by mal byť len advokát, resp.

komerčný právnik, ale Súd môže povoliť, aby sťažovateľa zastupovala aj iná osoba.
Môže Súd poskytnúť sťažovateľovi bezplatnú právnu pomoc?
Áno. Jednou z podmienok však je, že sťažovateľ musí preukázať, že nemá dostatok finančných prostiredkov (musí predložiť oficiálne potvrdenie o svojich majetkových pomeroch vystavené daňovým úradom).
Ktoré orgány Súdu rozhodujú o podaných sťažnostiach?
Rozhoduje o nich Súd v trojčlenných výboroch, sedemčlenných komorách a sedemnásťčlennej veľkej komore.
Aký je postup Súdu po podaní sťažnosti?
 Každou sťažnosťou sa zaoberá najprv Kancelária Súdu, ktorá kontaktuje sťažovateľa a je s ním v spojení, aby tak objasnila niektoé otázky před registráciou. Pred registráciou je spis vedený jako „predbežný spis“.  Po registrácii sťažnosti určí jedna z komôr sudcu- spravodajcu, ktorému sa prípad pridelí. Úlohou tohoto sudcu je v tomto štádiu sťažnosť spracovať a následne ju predložiť na prejednanie jednému z trojčlenných výborov.

 Ak sťažnosť nebola výborom jednohlasne vyhlásená za neprijateľnú alebo ak nebola vyčiarknutá zo zoznamu prípadov, postúpi ju výbor sedemčlennej komore.
 Po vyhlásení sťažnosti za prijateľnú pokračuje Súd v prejednávaní veci spolu so zástupcami strán. Súčasne sa Súd dá k dispozícii stranám s cieľom dosiahnuť urovnanie sporu zmierom. Zmier musí byť vždy založený na rešpektovaní ĽP zaručených Dohovorom. Zmier môže byť uzatvorený v ktoromkoľvek štádiu konania.
 Ak komora ešte nevyniesla svoj rozsudok, môže svoju právomoc postúpiť veľkej komore, ak prípad vyvoláva závažnú otázku týkajúcu sa výkladu Dohovoru alebo jeho protokolov, alebo ak by rozhodnutie komory o danej otázke mohlo byť v rozpore so skôr vyneseným rozsudkom Súdu. Postúpenie právomoci veľkej komore však nie je možné, ak jedna zo zúčastnených strán vznie proti tomu námietku
 Ak nedôjde k uzatvoreniu zmieru a ak komora nepostúpi svoju párvomoc veľkej komore, komora rozhodne rosudkom o tom, či došlo k porušeniu Dohovoru.
Je možné odvolať sa proti rozsudku komory?
Áno, aj keď sa jedná o iné odvolanie než aké poznáme v právnom poriadku SR. Ide o žiadosť o predloženie veľkej komore. V lehote troch mesiacov odo dňa vynesenia rozsudku komoru môže totiž vo výnimočných prípadoch každá zo zúčastnených strán požiadať o predloženie sťažnosti veľkej komore, t.j.

o opätovné prejednanie prípadu veľkou komorou.
Kedy sú rozsudky komôr konečné?
 Ak strany vyhlásia, že nepožiadajú o predloženie veci veľkej komore, alebo
 Po uplynutí trojmesačnej lehoty odo dňa vynesenia rozsudku, pokiaľ strany nepožiadali o predloženie veci veľkej komore, alebo
 Ak porota piatich sudcov veľkej komory odmietne žiadosť o predloženie veci veľkej komore.
Kto a ako zastupuje SR v prípade, že je proti nej podaná sťažnosť?
Záujmy SR obhajuje agent pre zastupovanie SR v konaní před Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva.
Ak je proti SR podaná sťažnosť, ktorá vyvoláva skutkové alebo právne otázky dodržiavanie ĽP, Súd oznámi podanie takejto sťažnosti agentovi a súčasne ho vyzve, aby predložil v mene SR stanovisko k podanej sťažnosti. Stanovisko agenta Súd vždy postúpi na vyjadrenie sťažovateľovi. Okrem vypracúvania písomných stanovísk sa agent zúčastňuje aj na pojednávaniach pred Súdom a ak sú na to predpoklady, uzatvára so sťažovateľmi dohody o zmierlivom urovnaní vecí.

Agent je teda akýmsi advokátom štátu. V tejto súvislosti treba opäť pripomenúť, že sťažnosti sa podávajú priamo Súdu a nikdy nie agentovi. Agent sa sťažnosťou podanou Súdu zaoberá až vtedy, keď mu Súd podanie sťažnosti oznámi a keď ho súčasne vyzve na vypracovanie stanoviska.
Porušenie ktorého ľudského práva sťažovatelia najčastejšie namietajú?
Práva na spravodlivé súdne konanie, najmä, že vnútroštátne súdne konanie trvalo, resp. trvá neprimerane dlho. Vyskytujú sa aj sťažnosti namietajúce porušenie práva na slobodu a osobnú bezpečnosť, ku ktorému najčastejšie dochádza rozhodnutiami o väzbe či zadržaní a pod.
Aký je stav agendy SR pred Komisiou a Súdom?
Proti SR bolo doteraz podaných viac jako 600 sťažností. Veľká časť z ich však nespĺňala základné podmienky. K 1. júnu 1999 štrasburské orgány s konečnou platnosťou rozhodli iba o 10 sťažnostiach podaných proti SR.

VII. ZÁVER

Ochrana základných práv rámci EÚ bola dlho vedľajšou a marginálnou otázkou preto, že sa nepredpokladalo, že by výkon kompetencií prenesených na inštitúcie Spoločenstiev, ktorých hlavným – ekonomickým cieľom bolo vytvorenie spoločného európskeho trhu, mohol viesť k ich porušovaniu či neuznaniu. Zároveň sa však ukázalo, že jednotlivec má na komunitárnej úrovni oproti národnej úrovni garantovanú nižšiu mieru ochrany základných práv. Prispel k tomu v začiatkoch aj Európsky súdny dvor, ktorý v mene absolútnej prednosti komunitárneho práva, a to aj pred národným ústavným právom členských štátov, systematicky odmietal podrobiť platnosť komunitárneho práva kontrole jeho súladu s ústavnými požiadavkami ochrany základných práv a tak ohroziť jeho jednotnú interpretáciu a aplikáciu. Výsledkom tohto vývoja je, že aj keď ešte stále v EÚ neexistuje žiadna záväzná právna úprava, ktorá by na najvyššej úrovni kodifikovala Európskym súdnym dvorom postupne vytváraný katalóg základných práv a slobôd, hoci k pokusom o prijatie takejto záväznej úpravy už došlo (Deklarácia základných práv a slobôd prijatá Európskym parlamentom 12. apríla 1989, Charta základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000), komunitárny rozmer základných práv sa dnes stal konkrétnou skutočnosťou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Aké sú záruky dodržiavania ľudských práv v rámci Európskej únie