Hoci sa Afrika považuje za kolísku civilizácie, nedá sa to isté povedať o demokracii v nej. Afriku by sme mohli z hľadiska kultúry a historického vývoja rozdeliť na dva úplne odlišné celky: na severe je to svet po stáročia ovplyvňovaný Arabmi a islamom, južne od Sahary, tam kde islam prenikal iba sporadicky možno považovať Afriku ešte ako starú tradičnú spoločnosť. Pre vývoj Africkej demokracie je príznačné dlhé obdobie vývoja v týchto dvoch samostatných celkoch a jeho náhle vystriedanie koloniálnymi pomermi, ktoré sa snažili posunúť Afriku hneď medzi moderné spoločnosti. Chýbajúci článok v historickom vývoji zanechal na vývoji africkej spoločnosti výraznú medzeru, ktorá sa prejavuje aj v súčasnosti. Afrika bola počas koloniálnych dôb hlavným cieľom všetkých kolonistov, nielen ako zdroj surovín ale i ako odbytište výrobkov a trh. Tradičné šamanské či iné kmeňové autority boli nahrádzané umelo dosadenými koloniálnymi autoritami. Chýbal tu teda klasický vývoj spoločnosti formovanej od základov. Umelé autority sa aj umelo správali. Dovtedy rovnocenné obyvateľstvo presvedčili o svojej nadvláde, ktorá spočívala mnohokrát na diktátorských princípoch. Okrem toho kolonisti si rozdelili krajiny podľa vlastných pravidiel, ktoré sa ani nesnažili rešpektovať etnické hranice. Tak sa stalo, že územia jedného etnika sa dostali pod právomoc dvoch či troch kolonistov. Takýmto usporiadaním utrpel severný i južný africký svet, na juhu sa však prejavil výraznejšie, pretože na severe sa postupne presadil jednotiaci prvok islamu. Proti koloniálnej nadvláde vznikali na viacerých územiach Afriky spolky združujúce hlavne černošské obyvateľstvo odsunuté kolonistami na vedľajšiu politickú koľaj, kde sa im čoraz viac vzďaľovali nielen politické ale i sociálne ba i ľudské práva. Okrem Panafrického spolku je najznámejší Africký národný kongres (ANC). ANC vznikol v roku 1912 v Juhoafrickej republike najprv s cieľom prekonať kmeňové a národnostné rozdiely a zjednotiť juhoafrický národ proti panstvu Britov a Búrov a boj za rasovú rovnoprávnosť a odstránenie diskriminačných zákonov. Zakladateľmi boli africkí vlasteneckí intelektuáli a kmeňoví náčelníci. V prvých desaťročiach to bola iba protestná organizácia, no v 50-tych rokoch už najväčšie masové hnutie (100 tisíc členov). S rozvojom priemyslu získava ANC čoraz silnejšie postavenie vďaka odborom.

Medzitým sa v JAR v roku 1948 zavádza apartheid - zákon o rozdelení obyvateľstva na biele, čierne a farebné a v roku 1950 registrácia čierneho obyvateľstva. Z protestnej organizácie sa odštepuje militantné krídlo (Panafrický kongres). Aj vďaka tomu je v roku Africký národný kongres (ANC) zakázaný a jeho vedúci predstavitelia uväznení, Mandela a jeho siedmi komplici na doživotie. Kongres sa presúva za hranice JAR, odkiaľ vyvíja sabotážne akcie pod názvom Kopija národa. V polovici 80. rokov sa dostáva do konfliktu s ostatnými spolkami vrátane PAC. Situácia v JAR sa mení za prítomnosti prezidenta De Klerka. Ešte pred svojim dosadením do postu prezidenta sa stretáva vo väzení s Mandelom, ktorého prepúšťa z celoživotného väzenia. ANC sa obnovuje, uzatvára dohody s ostatnými černošskými organizáciami. V roku 1994 sa konajú v krajine prvé demokratické voľby s účasťou černošského obyvateľstva. ANC získava presvedčivé víťazstvo a Mandela sa stáva prezidentom. Odstúpil v roku 1997 a nahradil ho Thabo Mbeki.
Rozpad koloniálneho systému v Afrike bol predznačený krvavými povstaniami proti koloniálnym vládcom. Známy je krvavý konflikt v Alžírsku, kde sa proti francúzskym kolonistom postavili alžírski separatisti. Ani po rozpade kolónií nenastal v Afrike pokoj. Väčšina štátov mala hneď po svojom vzniku demokratickú ústavu, postupne však v niektorých krajinách získavali prevahu marxisticky orientované diktátorské, často až vojenské režimy, ktoré spôsobili katastrofálny stav hospodárstva a chudobu väčšiny obyvateľstva. Až začiatkom 90-tych rokov dvadsiateho storočia nastáva čiastočná demokratizácia (Konžská demokratická republika, Pobrežie slonoviny, Benin, Togo, Gabon, Angola, Mozambik, Rwanda, Buinea-Bissau, Kamerun, Zambia, Zimbabwe, ...). Veľkú úlohu v týchto nových demokraciách zohrávajú staré kmeňové tradície, hlboko zakorenené medzikmeňové nepriateľstvá vyvolávajú krvavé konflikty: Hutovia - Tutsovia v Zaire, Hausovia - Ibovia v Nigérii.. Situácie sa zvládajú len s nasadením mierových síl OSN.
Situácia s demokraciou teda nie je v Afrike dobrá ani v súčasnosti. Naozaj tu chýbajú tradície v utváraní demokratických spoločností. Aj keď v minulosti, ešte pred príchodom kolonistov tu boli určité črty demokratického zmýšľania. Ja osobne si neviem predstaviť ako by fungovalo kmeňové spoločenstvo bez porady „rady starších“. Ani najväčší šaman nemal úplné vetovacie právo. Ich hodnoty ležali podobne ako u náčelníkov amerických indiánov niekde na hranici medzi veľradcom a hlavným liečiteľom. K dôležitému rozhodnutiu muselo prísť po dohode. Z afrického historického kontextu trochu vyniká spoločnosť starovekých Egypťanov.

Jedna z prvých civilizácií však vznikla na celkom špecifickom podklade. Životodarné vlastnosti Nílu sa dali využiť iba v dobre organizovanom spoločenstve s presnými pravidlami. Preto sa netreba čudovať, že hlavný organizátor spoločnosti sa veľmi rýchlo vyšvihol do „božského“ postavenia. Je to v Afrike ojedinelý prípad, hoci sa v histórii zopár podobných, ale v oveľa menšej mierke vyskytol viackrát: ríše v povodí Nigeru či Konga. Z takýchto kmeňových spoločenstiev sa vďaka kolonistom stali ríše „na kolenách“. Postupne strácali obyvateľstvo i prirodzené autority. Na šamanov sa zabudlo a keď sa vymanili z koloniálneho vplyvu neostávalo im nič iné iba prebrať vzor demokracie od kolonistov. Bolo by to fajn, keby sa nezabudlo na množstvo etník, ktoré sa nedopatrením dostali do umelých hraníc. Tie sú zdrojom ďalších roztržiek. No i keď odhliadneme od etnickej rôznorodosti, nemožno ani len pomyslieť na zlepšenie demokracie v Afrike. Nehovorí sa onej veľa, čosi napovie vražda prezidenta v Demokratickom Kongu, kde bol síce sľúbený demokratický proces, ale je sprevádzaný početnými nepokojmi a politickými krízami., čiže z toho vyplýva, že zdravotnícke a sociálne služby sú značne obmedzené, takisto aj školstvo. nedokončené demokratické voľby v Zimbabwe a všadeprítomná korupcia v Nigérii, ktorá získala nezávislosť v roku 1960 (tak ako väčšina afrických štátov), v súčasnosti je tam vojenská vláda, ktorá aj keď nemá veľkú podporu obyvateľstva drží moc vo svojich rukách.
Neviem, či demokracia sa stane základným pilierom africkej spoločnosti. Čosi sa črtá v JAR, no stále silnejšie sa tento plamienok na čiernom kontinente prekrýva dymom v ostatných častiach. Dalo by sa povedať, že severná - islamská Afrika je z hľadiska demokracie na tom lepšie ako južná., no Sudán je USA označený ako jeden zo štátov, kde je semenište terorizmu. V Alžírsku sa tiež vystriedalo kopec nepokojov,ešte v súčasnosti tam je vojenská vláda, ktorá prevzala moc v roku 1992, kvôli tejto forme vlády značne poklesol počet Európanov, ktorí tam dovtedy boli.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Demokracia v Afrike