Všetky pracovné zasadania „ Stálej rady“ i ďalších orgánov aliancie sú prísne tajné a verejnosť je o nich informovaná prostredníctvom tlačovej služby NATO, ktorá pohotovo oboznamuje akreditovaných novinárov v sídle aliancie.
Osobitné miesto medzi sériou zasadnutí Severoatlantickej rady zaujímajú tie, ktoré sa konajú na najvyššej úrovni, t.j. za účasti šéfov štátov a vlád členských krajín. Prvé také sa uskutočnilo v dňoch 16. až 19. decembra 1957 v Paríži. Závery z týchto rokovaní majú najmä v poslednom čase mimoriadny význam, pretože určujú zásadnú orientáciu aliancie, ako aj jej postupné rozširovanie.
Jednou z významných úloh Severoatlantickej rady je posúdenie predloženého návrhu rozpočtu. Návrh predkladajú predstavitelia sedemnástich členských krajín, predseda CBC, zástupcovia správneho odboru NATO a zástupca vyžadujúcej zložky. Úloha NAC pri udržovaní mieru.

Členské štáty aliancie spolu vždy konzultovali na pôde Severoatlantickej rady všetky otázky, ktoré sa podľa názoru ktoréhokoľvek z nich dotýkali ich bezpečnosti. Po desaťročia studenej vojny hlavnú hrozbu pre ich bezpečnosť predstavoval Sovietsky zväz. Preto sa konzultácie sústreďovali predovšetkým na to, ako najlepšie čeliť tejto hrozbe. Dnes však túto jednu veľkú hrozbu priameho útoku na územie členských štátov vystriedali hrozby a riziká iného charakteru. Bezpečnostné prostredie v Európe, ako tomu hovoria bezpečnostní analytici a stratégovia, sa zmenilo, a tejto zmene bolo potrebné sa prispôsobiť. Okrem spomenutého rozvinutia mechanizmov konzultácií a spolupráce s nečlenskými krajinami sa NATO prispôsobilo aj v ďalších smeroch : prijalo nové úlohy zamerané na krízový manažment, vytváranie a udržiavanie mieru.
V adaptácií aliancie týmto smerom zohralo dôležitú úlohu rozhodnutie prijaté v roku 1992 na zasadnutí NAC na úrovni ministrov zahraničných veci v Oslo, ktorým aliancia ponúkla podporu mierotvorným aktivitám a operáciám OBSE, vtedy ešte KBSE. Následne bola podobná pomoc ponúknutá aj OSN. Takýmto operáciám, ktoré sa netýkajú územia členských štátov, obranu ktorého zabezpečuje článok 5 Washingtonskej zmluvy, sa následne začalo hovoriť „ out - of- area operácie ( operácie mimo vlastného územia ) alebo „ non – Article – 5“ operácie ( operácie nevyplývajúce z článku 5 ). V roku 1998 sa začal ďalší otvorený konflikt na Balkáne, tentoraz v juhoslovanskej provincii Kosovo medzi srbskými vojenskými a paravojenskými jednotkami na jednej strane a silami kosovských Albáncov na druhej strane, konflikt, ktorý si postupne vyžiadal mnoho tisíc civilných životov a vyhnal z domovov takmer pol milióna ľudí.