V období existencie NATO sa vybudovali základné mechanizmy pre spoluprácu a súčinnosť 16 krajín a tvoria ich predovšetkým konzultačné a rozhodovacie činnosti organizačne začlenené do nasledujúcich základných článkov :

- Rada NATO (NAC)
- Výbor pre obranné plánovanie (DPC)
- Skupina pre jadrové plánovanie (NPG)
- Medzinárodný sekretariát
- Vojenský výbor (MC)
- Medzinárodný vojenský štáb (IMS)

Rada NATO (NAC)

Severoatlantická rada je jediný orgán, ktorý odvodzuje svoje právomoci priamo zo Severoatlantickej zmluvy. Má výkonnú, politickú a rozhodovaciu moc a skladá so stálych zástupcov všetkých členských krajín, schádzajúcich sa najmenej jedenkrát za týždeň. V rade je zastúpená vláda každého štátu zástupcom v hodnosti veľvyslanca. Zasadnutiam rady predsedá generálny tajomník.

Rada sa schádza spravidla dvakrát za rok aj na úrovni predsedov vlád, ministrov zahraničných vecí, ale záväznosť rozhodnutí je rovnaká bez ohľadu na úroveň zasadajúcich predstaviteľov štátov. Severoatlantická rada sa môže schádzať na rôznych úrovniach, vrátane tej najvyššej ( vtedy je to summit ), ak si to okolnosti vyžadujú. Za celú päťdesiatročnú históriu aliancie sa uskutočnilo len 15 summitov. Z tých pätnástich sa celá tretina konala v poslednej dekáde 20. storočia, teda po skončení studenej vojny. Aj táto štatistika svedčí o tom, že zmeny a udalosti, ku ktorým v tejto dekáde dochádzalo, mali taký ďalekosiahly význam, že si vyžadovali prijímanie nových rozhodnutí, nových politik na úrovni hláv štátov a vlád členov aliancie častejšie než kedykoľvek predtým.

Rozhodnutia sa prijímajú na základe konsenzu a sú vyjadrením kolektívnej vôle členských vlád. V súlade so zmluvou si rada môže vytvárať pomocné orgány, ako sú výbory, skupiny, úrady a agentúry.

Úlohy Rady NATO

Najdôležitejším a vrcholným politickým orgánom od vzniku aliancie je Severoatlantická rada. Často sa používa iba výraz „Rada“.
Pôvodne ju mali tvoriť ministri zahraničných veci, ktorí sa mali schádzať pravidelne raz do roka. Postupom času sa však ukázalo, že vzájomné pravidelné konzultácie si vyžadujú mať taký pohotový a pružný orgán, ktorý sa môže kedykoľvek operatívne zísť a zároveň byť v styku s najvyššími predstaviteľmi vlády svojej členskej krajiny.
Preto na zasadaní v Lisabone ( 20.- 25.

februára 1952 ) sa prítomní ministri zahraničných veci dohodli, že zasadania Severoatlantickej rady sa budú konať nielen na ministerskej úrovní, ale aj na úrovní stálych predstaviteľov pri NATO. Keď sa Severoatlantická rada stretáva v tejto podobe, označuje sa aj za „Stálu radu“. Úlohou „Stálej rady“ je byť neprestajne pripravení na prerokúvanie akýchkoľvek otázok dotýkajúcich sa politických alebo vojenských záujmov aliancie ako celku alebo jej jednotlivej členskej krajiny. „Stála rada“ sa stretáva najmenej raz za týždeň.

Aby členovia tejto novej „Stálej rady“ mohli splniť svoje poslanie, rozhodli sa vlády spojeneckých štátov poveriť šéfov svojich misií takými právomocami, ktoré im v neprítomnosti ministrov umožňujú prijať významné záväzné rozhodnutia. Rozhodnutia Severoatlantickej rady majú vďaka tomu rovnakú silu a platnosť bez ohľadu na formu, v ktorej sa schádzajú. Rozhodlo sa tiež, že každú členskú krajinu bude zastupovať delegácia ( diplomatická misia ) zložená z poradcov a expertov na problematiku, ktorá bude v strede pozornosti NATO , ako aj z príslušného technicko-administratívneho personálu.
Ďalej sa rozhodlo, aby vedúci delegácie v diplomatickej funkcii a hodnosti mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca bol akreditovaný pri medzinárodnom sekretariáte NATO, na čele ktorého je generálny tajomník aliancie. Toto zásadné rozhodnutie platí doposiaľ a štruktúra v sídle inštitúcií spojeneckého zväzku v Bruseli je toho dôkazom.
Šéf delegácie „Stálej rady“, jej ďalší členovia a personál sú úplne nezávislí od diplomatickej misie akreditovanej v štáte, kde sa nachádza sídlo politických orgánov zväzku. Veľvyslanec pri NATO je okrem ministra zahraničných veci v priamom operatívnom spojení s ďalšími vedúcimi politickými a vojenskými osobnosťami svojej krajiny a postupuje celkom podľa ich osobných direktív. Členské štáty aliancie spolu s orgánmi NATO dokázali vždy pružne reagovať na také okolnosti, ktoré činnosť orgánov NATO mohli brzdiť. Preto sa postupom času zabehaný mechanizmus podľa potreby zdokonaľoval. Dodnes platí zásada, že vrcholným orgánom Severoatlantickej aliancie je Severoatlantická rada na úrovni ministrov zahraničných vecí, aj keď najmä v posledných rokoch sa čoraz častejšie schádza za účasti šéfov vlád a štátov. Dodržiava sa tiež stanovená zásada o pravidelnom konaní dva razy do roka ( prvé v máji alebo júni, druhé začiatkom decembra ). „Stála rada“ sa vo svojom bruselskom sídle schádza minimálne raz a niekedy aj dvakrát v týždni. No v prípade potreby je počet takýchto zasadaní neobmedzený.

Všetky pracovné zasadania „ Stálej rady“ i ďalších orgánov aliancie sú prísne tajné a verejnosť je o nich informovaná prostredníctvom tlačovej služby NATO, ktorá pohotovo oboznamuje akreditovaných novinárov v sídle aliancie.
Osobitné miesto medzi sériou zasadnutí Severoatlantickej rady zaujímajú tie, ktoré sa konajú na najvyššej úrovni, t.j. za účasti šéfov štátov a vlád členských krajín. Prvé také sa uskutočnilo v dňoch 16. až 19. decembra 1957 v Paríži. Závery z týchto rokovaní majú najmä v poslednom čase mimoriadny význam, pretože určujú zásadnú orientáciu aliancie, ako aj jej postupné rozširovanie.
Jednou z významných úloh Severoatlantickej rady je posúdenie predloženého návrhu rozpočtu. Návrh predkladajú predstavitelia sedemnástich členských krajín, predseda CBC, zástupcovia správneho odboru NATO a zástupca vyžadujúcej zložky. Úloha NAC pri udržovaní mieru.

Členské štáty aliancie spolu vždy konzultovali na pôde Severoatlantickej rady všetky otázky, ktoré sa podľa názoru ktoréhokoľvek z nich dotýkali ich bezpečnosti. Po desaťročia studenej vojny hlavnú hrozbu pre ich bezpečnosť predstavoval Sovietsky zväz. Preto sa konzultácie sústreďovali predovšetkým na to, ako najlepšie čeliť tejto hrozbe. Dnes však túto jednu veľkú hrozbu priameho útoku na územie členských štátov vystriedali hrozby a riziká iného charakteru. Bezpečnostné prostredie v Európe, ako tomu hovoria bezpečnostní analytici a stratégovia, sa zmenilo, a tejto zmene bolo potrebné sa prispôsobiť. Okrem spomenutého rozvinutia mechanizmov konzultácií a spolupráce s nečlenskými krajinami sa NATO prispôsobilo aj v ďalších smeroch : prijalo nové úlohy zamerané na krízový manažment, vytváranie a udržiavanie mieru.
V adaptácií aliancie týmto smerom zohralo dôležitú úlohu rozhodnutie prijaté v roku 1992 na zasadnutí NAC na úrovni ministrov zahraničných veci v Oslo, ktorým aliancia ponúkla podporu mierotvorným aktivitám a operáciám OBSE, vtedy ešte KBSE. Následne bola podobná pomoc ponúknutá aj OSN. Takýmto operáciám, ktoré sa netýkajú územia členských štátov, obranu ktorého zabezpečuje článok 5 Washingtonskej zmluvy, sa následne začalo hovoriť „ out - of- area operácie ( operácie mimo vlastného územia ) alebo „ non – Article – 5“ operácie ( operácie nevyplývajúce z článku 5 ). V roku 1998 sa začal ďalší otvorený konflikt na Balkáne, tentoraz v juhoslovanskej provincii Kosovo medzi srbskými vojenskými a paravojenskými jednotkami na jednej strane a silami kosovských Albáncov na druhej strane, konflikt, ktorý si postupne vyžiadal mnoho tisíc civilných životov a vyhnal z domovov takmer pol milióna ľudí.

Už v máji roku 2000 vytýčila Severoatlantická rada zasadajúca na úrovni ministrov zahraničných veci pre alianciu dva základné ciele: prispieť k mierovému riešeniu krízy v Kosove a pomôcť stabilizovať situáciu v susedných štátoch, predovšetkým v krehkom a nestabilnom Albánsku a v Macedónsku. Potom, čo sa situácia zhoršila, v októbri Rada povolila prijať aktivačné rozkazy pre letecké útoky. Rozkaz na útok nemôže v demokratickej krajine či v aliancii demokratických štátov vydať svojvoľne nejaký generál. Také rozhodnutie prináleží demokraticky zvoleným politikom. To je podstata civilnej kontroly armády v demokracii. Preto Severoatlantická rada ako najvyšší politický rozhodovací orgán najprv vydá povolenie na vojenskú akciu a až potom nasledujú vojenské rozkazy. Povolenie rady ešte neznamenalo okamžité začatie útokov, bolo však jasnou hrozbou, signálom pre Miloševiča, že k útokom môže dôjsť. Táto hrozba mala za cieľ podporiť prebiehajúce intenzívne diplomatické aktivity, ktorých cieľom bolo dosiahnuť stiahnutie juhoslovanských síl z Kosova, ukončenie násilnosti a návrat utečencov do ich domovov. Severoatlanická rada má výkonnú, politickú a rozhodovaciu moc. Teda aj na jej rozhodnutí záleží či Slovensko vo svojej ambícii stať sa členom NATO bude úspešné. Úlohou mojej práce nebolo zaoberať sa významom vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie a preto túto skutočnosť som ani nerozoberal. Isté však je, že bezpečnostné rizika sú stále prítomné, len v aktuálnejších podobách, a preto žiadny štát, ani Slovensko , nemôže rezignovať na svoju obranu. Zoznam použitých skratiek:

NAC - North Atlantic Council (Severoatlantická rada)
DPC - Defence Planning Commitee ( Výbor pre obranné plánovanie)
NPG - Nuclear Planning Group ( Skupina pre jadrové plánovanie)
IS - International Secretariat ( Medzinárodný sekretariát)
MC - Military Commitee ( Vojenský výbor)
IMS - International Military Staff ( Medzinárodný vojenský štáb)
OBSE - Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe
KBSE - Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk