V ekonomickej oblasti, ktorou USA prešli do druhej fázy širokej ofenzívy, sa nástrojom ich pomoci západoeurópskym štátom stal program európskej hospodárskej obnovy, známy pod názvom Marshallov plán. Hospodárska pomoc v rozsahu Marshallovho plánu (cca 13 miliárd dolárov) nemohla byt čisto ekonomickou záležitosťou, nevyhnutne bola i vecou politickej ekonómie. Z tohto zorného uhla ju hodnotili členovia Rady pre plánovanie politiky (viedol ju sovietológ George Kennan), ktorí Marshallov plán koncipovali tak, aby sa ekonomická pomoc poskytovaná v jeho rámci udeľovala nie oddelene jednotlivým štátom, ale bloku navzájom úzko kooperujúcich krajín, ochotných prijať pomoc za určitých špecifických podmienok.
Dynamizácia americkej hospodárskej politiky voči západnej Európe stimulovala nielen rozvoj západoeurópskej ekonomickej spolupráce, ale kliesnila cestu i rozširovaniu politickej kooperácie krajín západnej Európy a kooperácie medzi nimi a Spojenými štátmi. Prvým krokom v tomto smere bol podpis zmluvy o spojenectve a vzájomnej pomoci medzi Veľkou Britániou a Francúzskom 4. marca 1947 v Dunkerque. Potvrdením tohto trendu bolo oznámenie britského ministra zahraničných vecí Ernesta Bevina v Dolnej snemovni 22. 1. 1948, že Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko začali rokovať o vytvorení určitého politického zväzku, ktorého členovia sa rozhodli poskytnúť si v prípade ozbrojeného konfliktu vzájomnú pomoc.
Bevinov prejav sa stretol s pozitívnou reakciou Spojených štátov. Generál Marshall i prezident Truman s ním vyjadrili súhlas, lebo si želali koordinovaný postup západoeurópskych krajín. Pokiaľ išlo o technické aspekty projektu, štátny tajomník Marshall jeho protagonistom odporúčal, aby sa pri príprave multilaterálneho paktu neinšpirovali dvojstrannou britsko-francúzskou zmluvou z Dunkerque, ale Medziamerickou zmluvou o vzájomnej pomoci, podpísanou v Riu de Janeiro 2. septembra 1947. , aby počítali so vzájomnými vojenskými záväzkami nielen v prípade obnovenia nemeckej agresie, ale ozbrojeného útoku zo strany ktoréhokoľvek štátu.
Po komunistickom prevrate v Československu vo februári 1948 sa zintenzívnili rokovania piatich západoeurópskych štátov a 17. marca ich zástupcovia podpísali Bruselskú zmluvu, ktorou sa zaviazali organizovať a koordinovať svoju hospodársku činnosť. Podpísanie Bruselskej zmluvy malo veľký význam pre pozitívny postoj amerického Kongresu k odsúhlaseniu hospodárskej pomoci v podobe Marshallovho plánu. Na základe Bruselskej zmluvy vznikla tzv.