Západná únia, ktorá sa roku 1954 po pripojení Talianska a Spolkovej republiky Nemecko zmenila na Západoeurópsku úniu a existuje dodnes (jej členmi sú Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko, Portugalsko, Španielsko a Grécko).
Iniciátorom Bruselskej zmluvy bola Veľká Británia. Prezident H. Truman sa o Bruselskej zmluve pozitívne vyjadril ihneď po jej podpísaní a účastnícke krajiny ubezpečil, že USA urobia všetko, aby im pomohli v úsilí vybudovať obranný vojenskopolitický blok v západnej Európe. 22. marca 1948 sa vo Washingtone začali rokovania o modalitách spolupráce medzi USA a krajinami Západnej únie. Po týždenných diskusiách sa dospelo k rozhodnutiu vytvoriť „kolektívne obranné zoskupenie v oblasti severného Atlantiku".
Forma účasti Spojených štátov v novej organizácii ostávala otvorená, ale bolo jasné, že bez nich by Západná únia nemohla splniť ciele, ktoré si určila Bruselskou zmluvou. Americko-západoeurópsku spoluprácu vo vojenskej oblasti však sťažovala zásada, Severnej Ameriky neuzatvárať v mierových časoch nijaké vojenské aliancie s európskymi štátmi. Túto bariéru pomohla prelomiť zhodnosť názorov vplyvného republikánskeho predsedu zahraničného výboru Senátu Arthura H. Vandenberga s demokratickým prezidentom H. Trumanom. Vandenberg, ktorý dokázal veľkú väčšinu senátorov rýchlo presvedčiť nielen o potrebe prispôsobiť politickú stratégiu novým podmienkam, ale aj o súvisiacu nevyhnutnosť podporiť rozvoj regionálnych i supraregionálnych kolektívnych obranných zoskupení. Spolu so svojím blízkym spolupracovníkom Johnom F. Dullesom zároveň ukázal, že bez podpory a účasti USA sa takéto široké zoskupenia nemôžu stať funkčné, a preto odporúčal, aby sa ich Spojené štáty zúčastnili. Zahraničný výbor amerického Senátu s tým vyjadril súhlas. Výsledok hlasovania sa premietol do tzv. Vandenbergovej rezolúcie, ktorou Spojené štáty definitívne opustili politiku izolacionizmu a nahradili ju intervencionizmom, uskutočňovaným v mene zásad demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona. Vandenbergova rezolúcia bola veľkým zlomom v americkej zahraničnej politike i preto, lebo fakticky vyvrátila názor tej častí domácej decíznej sféry i verejnosti, ktorá regionálne i supraregionálne vojenské a politické zoskupenia odmietala s odôvodnením, že ak existuje Organizácia Spojených národov, sú zbytočné.
Vandenbergova rezolúcia bola schválená v čase vzniku berlínskej krízy, keď' sa prudko zhoršila medzinárodná situácia v Európe. Sovietska blokáda Berlína nepriniesla to, čo od nej Moskva očakávala a bola vlastne kontraproduktívna: nielenže nesplnila svoj cieľ, ale naopak, prispela k súdržnosti Západu a urýchlila rokovania o vytvorení „severoatlantického" obranného spoločenstva.