Zástupcovia krajín Bruselskej zmluvy, USA a Kanady začali ich novú fázu v júli 1948 vo Washingtone. Napokon sa dosiahla dohoda, že okrem USA a Kanady pôjde o desať západoeurópskych krajín - Belgicko, Dánsko, Francúzsko Holandsko, Island, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Taliansko a Veľkú Britániu. 18. marca 1949 vlády uvedených štátov publikovali text Severoatlantickej zmluvy: okrem úvodnej častí sa skladal zo štrnástich článkov a signatári v ňom potvrdili svoju vieru cieľom a zásadám Charty Spojených národov, túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami a vyjadrili odhodlanie zabezpečiť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založené na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona:
Severoatlantickú zmluvu podpísali ministri dvanástich štátov vo Washingtone 4. apríla 1949, v čase kulminácie berlínskej krízy. Zmluva si vyžadovala ratifikáciu zákonodarnými orgánmi členských krajín. Ratifikačný proces začala Kanada 3. mája 1949 ako posledné ratifikovalo zmluvu Taliansko 24. augusta 1949. Tým nadobudla platnosť a Severoatlantické obranné spoločenstvo sa stalo skutočnosťou.
Jeho účastníci zdôvodňovali rozhodnutie utvoriť organizáciu kolektívnej obrany predovšetkým dvoma okolnosťami: prvou bolo to, že sovietska politika narúšala pocit bezpečnosti vo svete a v západných štátoch vyvolávala pocit ohrozenia, a druhou bol fakt, že táto hrozba sa nedala odstrániť prostredníctvom OSN. Podpísaním Severoatlantickej zmluvy vznikol účinnejší prostriedok na uskutočňovanie politiky „zadržiavania" komunizmu. Jej reálne možnosti však krátko po vzniku NATO otupila likvidácia amerického jadrového monopolu Sovietskym zväzom v jeseni 1949 a takmer paralelný vznik Čínskej ľudovej republiky.
Desaťročia, ktoré uplynuli od podpísania Severoatlantickej zmluvy, potvrdzujú známu pravdu, že aliancie ako nástroj prispievajúci k upevňovaniu národnej bezpečnosti jednotlivých krajín mali (a majú) v dejinách vždy dôležitú úlohu.