Po skončení druhej svetovej vojny sa zdalo, že jej víťazi budú pokračovať v spojenectve a vytvoria taký medzinárodný poriadok, v ktorom tradičnú politiku sfér vplyvu a proti sebe stojacích aliančných zoskupení nahradí široká hospodárska spolupráca všetkých národov, stimulujúca politické porozumenie a vyúsťujúca do bezpečného života v mieri. To bolo cieľom Atlantickej charty, ktorú americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston S. Churchill zverejnili 14. augusta 1941; v septembri sa k Atlantickej charte pripojil ZSSR, no s výhradou, že praktické uskutočňovanie jej zásad sa bude musieť prispôsobiť okolnostiam, potrebám a historickým osobitostiam jednotlivých krajín
Túto tendenciu potvrdzoval postup ZSSR na spojeneckých rokovaniach v čase vojny, na ktorých v závislosti od vývoja situácie na frontoch dával viac alebo menej jasne a kategoricky najavo, že kalkuluje s rozšírením svojho vplyvu na západ od svojich hraníc.
Zatiaľ čo Roosevelt podporoval túto líniu a odmietal politiku špecifických aliančných zoskupení (okrem vojnových) a sfér vplyvu, Churchill, ktorý sa na tieto veci díval z hľadiska historických skúseností Veľkej Británie, pokladal aliancie a sféry vplyvu za prirodzený element veľmocenských vzťahov. Z britsko-sovietskych rokovaní vo vojnových rokoch získal určitú predstav o Stalinových územných ambíciách. Spojené štáty nesúhlasili s postupom britského premiéra, ale radikálne kroky proti neformálne uzavretým dohodám nepodnikli.
Pritom skutočné sovietske úmysly v oblasti zahraničnej politiky nikto nepoznal. Sovietski predstavitelia sa cez vojnu dôsledne vyhýbali frazeológii, ktorá by bola mohla vzbudiť podozrenie, že uvažujú o budovaní exkluzívnych aliancií.
Američania len postupne rozpoznávali, že v oblasti ležiacej na západ od ZSSR Stalinovi nešlo o utvorenie bloku krajín, v ktorých by v súlade s uzneseniami jaltskej a postupimskej konferencie mohli prevziať moc reprezentatívne vlády zvolené v slobodných voľbách, ale o sústavu vazalských štátov, zbavených možnosti konať autonómne a nútených prerušiť všetky dovtedajšie väzby so Západom. Pod tlakom tejto skutočnosti sa Spojené štáty odklonili od Rooseveltovho zahraničnopolitického idealizmu, na ofenzívu Moskvy začali reagovať protiofenzívou, čím uviedli do pohybu proces, ktorý na konci 40. rokov vyústil do podpísania Severoatlantickej zmluvy.
Tento proces prechádzal viacerými etapami a určitú razanciu nadobúdal len postupne.

Spočiatku sa vedúci predstavitelia USA domnievali, že ich jadrový monopol postačí na tlmenie sovietskych mocenských ambícií. Lenže vývoj udalostí ukazoval, že výhradne vlastníctvo „absolútnej" zbrane Stalinovi nezabránilo likvidovať demokratickú opozíciu v Rumunsku a v Bulharsku, zasahovať do vnútorných vecí Maďarska, znemožňovať uskutočnenie riadnych a dlho odkladaných volieb v Poľsku, systematicky potláčať základne občianske slobody vo všetkých krajinách s dominantným sovietskym postavením atď. K dočasnému nerozhodnému postoju Spojených štátov prispievala i pokračujúca neprovokatívna frazeológia sovietskych vodcov Stalin sa prakticky až do svojho prejavu 9. februára 1946 vyhýbal slovám, ktoré pre západných vodcov mohli znieť urážlivo: až v uvedenom prejave sa vrátil ku klasickej kominternovskej rétorike, ktorou na jednej strane vyjadril obdiv sovietskemu spoločenskému zriadeniu a na druhej strane naznačil, že kým existuje kapitalizmus, vojny sú praku nevyhnutné

Dôležitým impulzom k reorientácii americkej politiky voči ZSSR a vôbec k celkovej dynamizácii „európskej" politiky Spojených štátov bol Churchillov prejav vo Fultone 5. marca 1946. Bývalý britský premiér v ňom odmietol názor, že „sovietske Rusko" túži po vojne. Ak Stalin vo svojom februárovom prejave nepriamo stotožnil kapitalizmus s vojnou, Churchill zmienkou o appeasemente dal v marci verejne najavo, že západné veľmoci by mu nemalí ustupovať tak, ako to kedysi urobili v prípade Hitlera. I keď' Churchillov fultonský prejav nepochybne korešpondoval s názormi čoraz väčšej častí decíznej sféry Spojených štátov, efektívnu odozvu Washingtonu vyvolal až začiatkom roka 1947, keď sa už nedali zatvárať oči nielen pred ekonomickým zbedačením veľkej časti Európy. Pohľad decíznej sféry USA na vtedajšiu situáciu možno ilustrovať voľne preloženou pasážou z Trumanových pamätí: - Grécko potrebovalo pomoc, a to rýchlu a rozsiahlu. Alternatívou bola strata Grécka a rozšírenie železnej opony naprieč východným Stredomorím. Keby padlo Grécko, Turecko by sa v mori komunizmu už nedalo udržať. A naopak, keby Turecko podľahlo sovietskemu nátlaku, Grécko by sa ocitlo v nanajvýš nebezpečnom položení. Grécko a Turecko bolí ešte vždy slobodné krajiny, ktoré ohrozoval komunizmus znútra i zvonka. Amerika nemohla a nesmela nechať tieto slobodné krajiny bez poskytnutia pomoci, lebo by to ovplyvnilo situáciu v Taliansku, Nemecku, Francúzsku.V Grécku a Turecku nešlo iba o obyčajnú finančnú, technickú a inú pomoc a podporu dvom štátom ležiacim v geopoliticky citlivej oblasti, ale o konflikt medzi „slobodnou a „totalitnou" formou vlády.

V ekonomickej oblasti, ktorou USA prešli do druhej fázy širokej ofenzívy, sa nástrojom ich pomoci západoeurópskym štátom stal program európskej hospodárskej obnovy, známy pod názvom Marshallov plán. Hospodárska pomoc v rozsahu Marshallovho plánu (cca 13 miliárd dolárov) nemohla byt čisto ekonomickou záležitosťou, nevyhnutne bola i vecou politickej ekonómie. Z tohto zorného uhla ju hodnotili členovia Rady pre plánovanie politiky (viedol ju sovietológ George Kennan), ktorí Marshallov plán koncipovali tak, aby sa ekonomická pomoc poskytovaná v jeho rámci udeľovala nie oddelene jednotlivým štátom, ale bloku navzájom úzko kooperujúcich krajín, ochotných prijať pomoc za určitých špecifických podmienok.
Dynamizácia americkej hospodárskej politiky voči západnej Európe stimulovala nielen rozvoj západoeurópskej ekonomickej spolupráce, ale kliesnila cestu i rozširovaniu politickej kooperácie krajín západnej Európy a kooperácie medzi nimi a Spojenými štátmi. Prvým krokom v tomto smere bol podpis zmluvy o spojenectve a vzájomnej pomoci medzi Veľkou Britániou a Francúzskom 4. marca 1947 v Dunkerque. Potvrdením tohto trendu bolo oznámenie britského ministra zahraničných vecí Ernesta Bevina v Dolnej snemovni 22. 1. 1948, že Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko začali rokovať o vytvorení určitého politického zväzku, ktorého členovia sa rozhodli poskytnúť si v prípade ozbrojeného konfliktu vzájomnú pomoc.
Bevinov prejav sa stretol s pozitívnou reakciou Spojených štátov. Generál Marshall i prezident Truman s ním vyjadrili súhlas, lebo si želali koordinovaný postup západoeurópskych krajín. Pokiaľ išlo o technické aspekty projektu, štátny tajomník Marshall jeho protagonistom odporúčal, aby sa pri príprave multilaterálneho paktu neinšpirovali dvojstrannou britsko-francúzskou zmluvou z Dunkerque, ale Medziamerickou zmluvou o vzájomnej pomoci, podpísanou v Riu de Janeiro 2. septembra 1947. , aby počítali so vzájomnými vojenskými záväzkami nielen v prípade obnovenia nemeckej agresie, ale ozbrojeného útoku zo strany ktoréhokoľvek štátu.
Po komunistickom prevrate v Československu vo februári 1948 sa zintenzívnili rokovania piatich západoeurópskych štátov a 17. marca ich zástupcovia podpísali Bruselskú zmluvu, ktorou sa zaviazali organizovať a koordinovať svoju hospodársku činnosť. Podpísanie Bruselskej zmluvy malo veľký význam pre pozitívny postoj amerického Kongresu k odsúhlaseniu hospodárskej pomoci v podobe Marshallovho plánu. Na základe Bruselskej zmluvy vznikla tzv.

Západná únia, ktorá sa roku 1954 po pripojení Talianska a Spolkovej republiky Nemecko zmenila na Západoeurópsku úniu a existuje dodnes (jej členmi sú Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko, Portugalsko, Španielsko a Grécko).
Iniciátorom Bruselskej zmluvy bola Veľká Británia. Prezident H. Truman sa o Bruselskej zmluve pozitívne vyjadril ihneď po jej podpísaní a účastnícke krajiny ubezpečil, že USA urobia všetko, aby im pomohli v úsilí vybudovať obranný vojenskopolitický blok v západnej Európe. 22. marca 1948 sa vo Washingtone začali rokovania o modalitách spolupráce medzi USA a krajinami Západnej únie. Po týždenných diskusiách sa dospelo k rozhodnutiu vytvoriť „kolektívne obranné zoskupenie v oblasti severného Atlantiku".
Forma účasti Spojených štátov v novej organizácii ostávala otvorená, ale bolo jasné, že bez nich by Západná únia nemohla splniť ciele, ktoré si určila Bruselskou zmluvou. Americko-západoeurópsku spoluprácu vo vojenskej oblasti však sťažovala zásada, Severnej Ameriky neuzatvárať v mierových časoch nijaké vojenské aliancie s európskymi štátmi. Túto bariéru pomohla prelomiť zhodnosť názorov vplyvného republikánskeho predsedu zahraničného výboru Senátu Arthura H. Vandenberga s demokratickým prezidentom H. Trumanom. Vandenberg, ktorý dokázal veľkú väčšinu senátorov rýchlo presvedčiť nielen o potrebe prispôsobiť politickú stratégiu novým podmienkam, ale aj o súvisiacu nevyhnutnosť podporiť rozvoj regionálnych i supraregionálnych kolektívnych obranných zoskupení. Spolu so svojím blízkym spolupracovníkom Johnom F. Dullesom zároveň ukázal, že bez podpory a účasti USA sa takéto široké zoskupenia nemôžu stať funkčné, a preto odporúčal, aby sa ich Spojené štáty zúčastnili. Zahraničný výbor amerického Senátu s tým vyjadril súhlas. Výsledok hlasovania sa premietol do tzv. Vandenbergovej rezolúcie, ktorou Spojené štáty definitívne opustili politiku izolacionizmu a nahradili ju intervencionizmom, uskutočňovaným v mene zásad demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona. Vandenbergova rezolúcia bola veľkým zlomom v americkej zahraničnej politike i preto, lebo fakticky vyvrátila názor tej častí domácej decíznej sféry i verejnosti, ktorá regionálne i supraregionálne vojenské a politické zoskupenia odmietala s odôvodnením, že ak existuje Organizácia Spojených národov, sú zbytočné.
Vandenbergova rezolúcia bola schválená v čase vzniku berlínskej krízy, keď' sa prudko zhoršila medzinárodná situácia v Európe. Sovietska blokáda Berlína nepriniesla to, čo od nej Moskva očakávala a bola vlastne kontraproduktívna: nielenže nesplnila svoj cieľ, ale naopak, prispela k súdržnosti Západu a urýchlila rokovania o vytvorení „severoatlantického" obranného spoločenstva.

Zástupcovia krajín Bruselskej zmluvy, USA a Kanady začali ich novú fázu v júli 1948 vo Washingtone. Napokon sa dosiahla dohoda, že okrem USA a Kanady pôjde o desať západoeurópskych krajín - Belgicko, Dánsko, Francúzsko Holandsko, Island, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Taliansko a Veľkú Britániu. 18. marca 1949 vlády uvedených štátov publikovali text Severoatlantickej zmluvy: okrem úvodnej častí sa skladal zo štrnástich článkov a signatári v ňom potvrdili svoju vieru cieľom a zásadám Charty Spojených národov, túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami a vyjadrili odhodlanie zabezpečiť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založené na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona:
Severoatlantickú zmluvu podpísali ministri dvanástich štátov vo Washingtone 4. apríla 1949, v čase kulminácie berlínskej krízy. Zmluva si vyžadovala ratifikáciu zákonodarnými orgánmi členských krajín. Ratifikačný proces začala Kanada 3. mája 1949 ako posledné ratifikovalo zmluvu Taliansko 24. augusta 1949. Tým nadobudla platnosť a Severoatlantické obranné spoločenstvo sa stalo skutočnosťou.
Jeho účastníci zdôvodňovali rozhodnutie utvoriť organizáciu kolektívnej obrany predovšetkým dvoma okolnosťami: prvou bolo to, že sovietska politika narúšala pocit bezpečnosti vo svete a v západných štátoch vyvolávala pocit ohrozenia, a druhou bol fakt, že táto hrozba sa nedala odstrániť prostredníctvom OSN. Podpísaním Severoatlantickej zmluvy vznikol účinnejší prostriedok na uskutočňovanie politiky „zadržiavania" komunizmu. Jej reálne možnosti však krátko po vzniku NATO otupila likvidácia amerického jadrového monopolu Sovietskym zväzom v jeseni 1949 a takmer paralelný vznik Čínskej ľudovej republiky.
Desaťročia, ktoré uplynuli od podpísania Severoatlantickej zmluvy, potvrdzujú známu pravdu, že aliancie ako nástroj prispievajúci k upevňovaniu národnej bezpečnosti jednotlivých krajín mali (a majú) v dejinách vždy dôležitú úlohu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Stručná chronológia vzniku a vývoja NATO